Byť, či nebyť, mať, či nemať samosprávne kraje, to je otázka?!

O zmysle a význame samosprávnych krajov sa vedú laické úvahy i odborné diskusie už od nežnej revolúcie v roku 1989. Sprofanovaný model centrálne riadeného komunistického štátu, rozdeleného na tri kraje odborníci i verejnosť odmietli.

Model ôsmich krajov vzniknuvší v roku 2001 bol výsledkom veľkých kompromisov. Snaha o návrat k historickým župám z čias dávno minulých a inšpirácia samosprávnymi regiónmi úspešne žijúcimi v krajinách západnej Európy skončili prijatím zákona o samosprávnych krajoch, vyšších územných celkoch. Nové členenie štátu má dva základné atribúty. Prvým je počet a hranice jednotlivých území, druhým kompetencie nových územných celkov. Slovensko sa tak v roku 2001 rozdelilo na osem území, získalo osem krajských centier, osem regionálnych parlamentov a viac ako 350 krajských poslancov.

Nová mapa Slovenska je výsledkom veľkých kompromisov, výsledkom úsilia o moderný decentralizovaný štát s rozhodovaním posunutým bližšie k občanom, výsledkom úsilia vyrovnať sa s komunistickou minulosťou, ale i pretrvávajúcou obavou o územné zmeny v súvislosti s národnostnou menšinou na juhu Slovenska.

Po vyriešení členenia územia nastupuje druhá, zložitejšia a asi pre každodenný život dôležitejšia otázka, kompetencie krajov. Naše samosprávne kraje dostali do vienka sedem hlavných kompetencií. Nimi sú v skratke: regionálna doprava, cesty 2. a 3. triedy, starostlivosť o dôchodcov, stredné školy, kultúra, zdravotníctvo, regionálny rozvoj a cestovný ruch. Financovanie bolo vyriešené nasledovne.

Od štátu dostávajú vyššie územné celky prerozdelené výnosy z daní fyzických osôb vo výške 21,9%, príjmom krajov sú dane z motorových vozidiel, nedaňové príjmy z podnikania a vlastnenia majetku, z prenájmu majetku a jeho predaja, iné poplatky. Pri zachovaní paralelnej štátnej správy však ostáva model riadenia štátu pre bežného občana neprehľadný, často nezrozumiteľný. Pre úspešný príklad netreba chodiť ďaleko. Česi to vyriešili prenesením všetkých kompetencií na samosprávne orgány.

Na záver sa vraciam k otázke „Mať, či nemať samosprávne kraje?“. I pri súčasnom členení na štátne a samosprávne orgány vládnu samosprávne kraje významnými kompetenciami, ktoré ovplyvňujú náš každodenný život. Denne v doprave na ceste za prácou, zdravotníctvom a domovmi dôchodcov nás sprevádzajú od narodenia v pôrodnici až po starobu doma či v domove, v čase po práci kultúrou, knižnicami, múzeami, rozvojom miestnych tradícií či cyklotrasami. Preto si kraje zaslúžia našu pozornosť a stoja za úsilie dobre, prehľadne a účelne ich riadiť. Moja odpoveď je „byť a teda mať dobre spravované samosprávne kraje“.

Miroslav Kubičár, poslanec Trenčianskeho samosprávneho kraja

Mohlo by Vás zaujímať Podobné novinky

Pridať odpoveď

Váš email nebude zverejnený...