Miroslava Kubičár: Aby sme si pamätali!

V učebniciach a v odbornej literatúre sú o roku 1968 napísané stovky strán. Ja si však čo to pamätám. Sú to síce len útržky, ale niet nad osobné zážitky. V roku 1968 som bol malým chlapcom. Pamätám si však na odvážne veľké nápisy na múre púchovského cintorína: „Dubčekovi slivovicu, Husákovi šibenicu, Novotný je čert!“ Pamätám si hučiace tanky presúvajúce sa cez Púchov na Moravu, rodičov, ktorí nás museli prevádzať pomedzi tanky cez Komenského ulicu do školy, i tanky a zopár ruských tankistov na našom dvore pri C-éčku. Mamine fotky Dubčeka a Svobodu za sklom v sekretári, zástavy, fotografie a transparenty, plačúce makytáčky pred závodom.

Z potupného obdobia normalizácie a tichej akceptácie okupácie krajiny si veľa nepamätám. Bol som malý chlapec. Zo znakov a nápisov roku 1968 neostalo nič. Vyprchali. Sú „pretreté“. Zaujímavo však ctia odkaz šesťdesiatehoôsmeho v rodnej dedine mojej matky, v Pustých Sadoch. Tam na fasáde krčmy celé desaťročia opravujú fasádu a pretierajú nápis „Nechceme brata s guľometom!!!“ tak, aby bol stále, i dnes, zreteľný a čitateľný. Pre pamäť človeka. Choďte sa tam pozrieť. Je to hneď pri autobusovej zastávke pri kostole. V Pustých Sadoch si na boj za slobodu pamätajú. Slávne obdobie obrodenia neobroditeľného režimu prerušené inváziou cudzích vojsk. Ani nápisy a symboly z roku 1989 dnes nevidno. Buď nevznikli alebo sa nezachovali.

V Púchove sa na nápisy z roku 1968 pravdepodobne dávno zabudlo. Pamäť vyprchala. A s ňou je i sloboda slova ta- tam! Stav viac ako desaťročného rozkvetu mesta, síce s prvkami autoritárstva, sa preklopil do chaotického obdobia mestskej normalizácie. Obdobia, kde milo sa usmievajúce vedenie nahrádza skrytá vrchnosť a vrchnostka s prvkami „normalizačnej štátnej polície“. Rozohraná hra na dobrých a zlých, na priateľov a nepriateľov mesta. Po 68-om prichádza na ružovo prekresľovaný obraz každodenného života pretkávaný nenávistnými útokmi proti triednemu nepriateľovi. Svet rozdelený na biely a čierny. Píše sa rok 2017. Púchovskú televíziu ovládol Galovič, ktorý plní objednávku vedenia mesta i paralelného Laka veľmi presne. Vysiela v Púchove i širokom okolí bezpohlavný, sterilný program, za ktorý mu mesto Púchov štedro platí. A je pripravené platiť ešte viac. Konateľ Svoboda o televízii netuší nič. Stačí mu len to, aby sa v nej neobjavil opozičný poslanec, na druhej strane dostatočne často tí želaní, ktorých zoznam sa časom mení. Dnes už ani zástupca primátora Hvizdák nie je taký žiaduci ako na začiatku. A noviny? Tam sa udomácnil bývalý uznávaný revolucionár, ktorý na pluralitu, názorovú pestrosť, vecnú presnosť, objektívnosť a nezávislosť svojho týždenníka nezabudol. On si na základné atribúty slobodnej tlače od svojho nástupu do Púchovských novín ani len nespomenul. Čo tam po celé roky deklarovaných rečiach o slobode a demokracii. Čo tam po odkazoch slávnych rokov 1968 a 1989! 21. august je dňom dôležitým na pozastavenie a zamyslenie. Skúste to aj Vy!

Miroslav Kubičár, 21. 8. 2017

Púchovské listy

Mohlo by Vás zaujímať Podobné novinky

Diskusia: 17

  1. Peter Paliesek hovorí

    P Kubičár ,
    Takéto články mám rád keď si niekto pripomenie takéto smutné dni našej histórie z vlastnej skúsenosti. Nemali by sme zabudnúť na to čo sa tu stalo v 68om a aj u nás v Púchove.
    Len na druhej strane som to včera počúval v rádiu celý deň a aj články ktoré som prečítal mali skôr podtón terajšej proti-ruskej propagandy ako historického hodnotenia.
    Nedá mi teda nenapísať, že Rusko sa za 68 už dva krát oficiálne ospravedlnilo, ale blízka história rusko – slovenkých vzťahoch nezačína 68. Nikde som nepočul, že by sme si 22. júna pripomenuli rok 41 a náš vklad do histórie . Hlavne že sme so 60 tisícmi vojakmi vtrhli do Ruska bez vypovedanie vojny spolu s Fašistami. A viete že naši vojaci boli aj súčasťou Einsatzgruppen .. vraždili civilistov .. mená ako Lokšik obec Malodušie . kde naši strielali prosiace deti . nemluvnatá hádzali do ohňa . toto by malo byť tiež v našich knižkách .. aby sme sa sami vedeli pozrieť do zrkadla, keďže aj teraz tvoríme históriu a ako súčať západu sa správame vo svete ďaleko horšie ako Rusi v 68 u nás čo je pre mňa smutné.
    Ale je to článok o 68 / nemuseli ste to spájať s terajšou politikou v meste / musím povedať že naša rodina to mala veľmi ťažké po 68om a neboli sme sami . Dedovia boli vyhodení zo svojich funkcií a rodičia mali problémy sa dostať do škôl a takýchto príbehov je veľa aj tu doma a na to by sme nemali zabudnúť.

    1. A.P. hovorí

      Suhlasim s Vami,p.Paliesek

    2. Tomáš hovorí

      Tiež s Vami súhlasím p. Paliesek. Každý len vyplakáva ako nás Rusi v 68 okupovali, áno je to fakt, tak isto ako je fakt ze mnohí Slováci bojovali po boku Hitlera proti Rusom… To si tiež treba pripomínnať keď už sa tak oháňame minulosťou.
      Navyše netreba ísť ani do tak ďalekej minulosti…Aj posledné desaťročia sa naše vojská zapájali do misii v krajinách do ktorých nás nič nie je… A tiež sme tam boli ako okupanti… To je v poriadku, lebo je to pod záštitou západnej politiky, však..? Ale sú z toho nadčený aj ludia v danej krajine..?

      1. Obrázkova vila hovorí

        Pan Kubicar, skombinovat 68 s lokalnou politikou, tak to je paradny osli mostik. Jednoduchsie to neslo? Pripajam sa k nazoru p. Palieska. Dnes tu mame tanky NATO, ktore krizuju krajinu. Si myslite, ze nam prinasaju mier a bezpecie? A ten, komu sa to nepaci, je fasista a rusofil. Uplne rovnake garde ako vtedy. Potomkovia sudruhov ohybaju medialne prostredie a nepriatelom statu su ti, ktori maju opacny nazor. Demokratura v praxi.

  2. Retro Komanč hovorí

    Sú rôzne skupiny občanov, všeličo prežili, rôzne boli perzekvovaný atd´, atd´. Počuť to z každej strany. Otec emigroval v 41. cez Poľsko do Sov. zväzu – rovno na nútené práce do bane a odtiaľ do Buzuluku cez Duklu až do L. Mikuláša v 1. ČS armádnom zbore. Tam po x-tom zranení už s vojnou skončil. Na jednej nohe sa nedá. Prežil, nikdy sa nesťažoval. Časom som sa narodil ja, tiež som už prežil viac ako mám pred sebou, aj 68. aj normalizáciu aj všeličo iné. Pamätám si pôvodnú nemocnicu pod Lachovcom, kde mi zošívali boľačky na rukách, prvé neónove reklamy v 60. rokoch v Púchove, tanky, Husákove plamenné reči, Spartakiádu, ale to je tak asi všetko. Nikto ma neohrozoval, do školy chodiť nezakazoval,aj náboženstvo sme mali na škole, z roboty nevyhadzoval. Vyštudoval som čo som si predsavzal a doteraz ma to živý. Dokonca som aj cestoval. Ano moji rodičia si síce odstáli rady na výjazdnú doložku a devízový prísľub na pasovom oddelení, aj rady na mäso, to už aj ja, ale taká bola doba. No precestovali sme cez letné prázdniny Bulharsko, Rumunsko, Juhosláviu, Sovietsky Zväz a dokonca aj Spolkovú republiku Nemecko. A to len z platu dvoch robotníkov, samozrejme Gumární a Makyty .Neviem, prečo ma neobmedzovali. Neperzekvovali. Asi obmedzovali len straníkov. Nám obyčajným dali pokoj. Nechali ma žiť. Aj to je história. Moja, ale história. A dupľom by to malo platiť aj v súčasnosti, myslím: ži a nechaj žiť!

  3. lakomil hovorí

    Komanc co vyplakavas vasi boli riadny komousi, ked si studoval co si chcel a dokonca ste sa dostali aj do Nemecka Juhoslavie, obycajny sa nedostali do Juhoslávie to bola brána na západ tadiaľ sa zdrhalo !

    1. Dôchodca hovorí

      a ty načo si sťažuješ? čím si bol keď toto uznávaš?

  4. Retro Komanč hovorí

    Lakomil, niekedy si skúsil získať doložku do Juhoslávie, alebo si len na všetko nadával, ako aj teraz. Z Juhoslávie utekali tí čo chceli a tí čo nechceli sa vrátili! A čo myslíš, ako sa tí utečenci do Juhoslávie dostali, keď sa podľa teba nedalo cestovať normálnym smrteľníkom, len zaslúžilím komoušom , ha? Možno ani nevieš čo hovoríš. Možno si ešte nebol vtedy schopný ani ťahať kačičku na špagáte, nie to stáť v rade na doložku!

    1. Javor hovorí

      To je skutočná pravda.

    2. Ivo hovorí

      z Juhoslávie sa vrátili tí, čo chceli?
      Tak ja ti teda poviem, prečo sa vrátili. Lebo do Juhoslávie ani nepúšťali kompletné rodiny. Naschvál to tak robili – ok, rodina do Juhoslávie, ale jedno dieťa nechajte doma. Alebo išiel otec s dcérou, a mama doma počkala. Takto to fungovalo. Nie vždy, ale takto to bolo veľmi časté.
      A to nehovorím o tom, že ak mal niekto v rodine emigranta, hoci aj v rodine z tretieho kolena, tak o Juhoslávii mohol akurát tak snívať.
      No a ďaľšie? Koľko to dávali komunisti valút na cestu do Juhoslávie? Niekomu 100, niekomu 200 západných mariek. Pre celú rodinu na 2-týžďňový pobyt. Preto sa z toho vyskakovať nedalo, preto sa z domu niesli komplet zásoby potravín ..

  5. Retro Komanč hovorí

    A tí čo sa nevrátili nechali doma zvyšok rodiny, bola to ich voľba a nevyvracia to môj názor, že kto chcel, ten sa vrátil, kto nie emigroval! A debata bola o tom či sa dalo cestovať. Dalo!! Kto chcel cestoval! Kto chcel sedel pri pive a nadával. Ako aj dnes. A že človek musel vyvinúť určité úsilie aby mohol vycestovať? No áno a možno boli aj úplatky, ale bavíme sa o cestovaní a dnes máš problém sa dostať na odborné vyšetrenia k lekárovi alebo operáciu a čaká sa v radoch a dlho a aj úplatky sú pri tom asi bežné, neviem. To v minulosti nebolo, lekár bol v každej dedine aj vo fabrikách a školách a keď bolo zle ťa šupli do sanitky a poďho do nemocnice, žiadne zháňanie dopravy a termínu! Tak keď si mám vybrať, tak radšej postojím v rade na devízový prísľub a nakúpim konzervy! A len taký dôvetok – my národ slovenský sme sme národ šikovný, čo sa týka pomôcť sám sebe. Makyta šila pre Nemcov( napr.aj pre Betty Barclay) a vyvážali to nemecké kamióny a nemeckí vodiči, boli aj baterky do kalkulačky z NSR aj západné marky!!! 😉

    1. Ivo hovorí

      Retro Komanč: ty máš veľmi krátku pamäť.
      Vraj: za komunistov sa dalo cestovať. No veď dalo – ak si mal správny kádrový profil, žiadneho emigranta v rodine, ak si mal protekciu v banke, ktorá ti priklepla devízový prísľub. A potom so spacákom do Považskej na pasové, prenocovať na schodoch, aby si dostal vycestovaciu doložku. Ja som to sám absolvoval za komančov trikrát, tak mi nerozprávaj, aké to bolo jednoduché. No a potom so 100-200 západonemeckými markami (oficálny devízový prídel pre celú rodinu) na dovolenku do Juhoslávie… fakt idylka. Alebo kovaným komunistom prideľovali vacej devíz?
      Presne ako píšeš – jediné, čo zostávalo, bolo potulovať sa po parkovisku pred Makytou, a snažiť sa kúpiť marky načierno od kamiónistov. Alebo keď bola Šestdňová alebo motokros vo Sverepci. Určite by si ľudia vedeli pospomínať na zaujímavé príbehy z tých čias. Napríklad, ako sa chodilo do Juhoslávie, pašovalo sa tam sklo z Lednických rovní, náradie, golasady, elektrické ističe atď. (na predaj, samozrejme) – a pri odchode sa predávali stany, nafukovačky, plynové variče miestnym – aby bolo vôbec na benzín na cestu domov. K tomu tie stresy na colnici..

      Veď za komanča sa nedalo ísť ani len do Poľska – jedine na písomné pozvanie od poliaka, a následné preverenie. Do vtedajšieho ZSSR jedine ako organizovaný zájazd, s presným programom a itinerárom, ktorý sa rok dopredu schvaľoval na všetkých možných komisiách. Jediné, kam sa dalo ísť, bolo Maďarsko a NDR – a tam sa chodilo hlavne kvôli nákupom. Neviem si predstaviť, že by dnes nejaký mladý mal zabiť celý deň vo vlaku či autobuse, len aby sa odviezol niekam, odkiaľ si víťazoslávne doviezol jedny topánky a dve magnetofónové kazety.. Lebo to bol účel celej cesty.

  6. Ivo hovorí

    A k tomu výroku „a dnes máš problém sa dostať na odborné vyšetrenia k lekárovi alebo operáciu a čaká sa v radoch a dlho a aj úplatky sú pri tom asi bežné, neviem“ – no tak ja zase viem, že obyčajný Ibalgin resp. Brufen 400 bol za komanča totálny poklad.. jedine cez pašeráka.
    A odborné vyšetrenia? Pamätám si napr. RTG štítkovanie, kam sme chodili zo školy – prístroj držali pokope len obväzy, ani sa s tým nemohlo veľmi hýbať. Snažil som sa v 80-tych rokoch vybaviť si modrú knižku, aby som nemusel na vojnu, tak som sa po nemocniciach a ordináciách niečo nachodil. EKG? Prišiel som do ordinácie v nemocnici v PB, EKG im nefungovalo už druhý mesiac..
    Sanitky také, že z teba vytriasli dušu už po ceste – čo z toho, že ťa previezli do nemocnice, keď tam ťa akurát preložili na posteľ a kŕmili stravou v kvalite pomyjí? Veď vtedy chýbali aj úplne základné lieky! Operácie, alebo prevoz do odbornej nemocnice – to sa vybavovalo po známosti, úplatkami, lenže nie vždy sa toho pacient aj dožil – a zomieralo sa aj na úplne banálne ochorenia. Za tým je ti ľúto?

    Bolo by zaujímavé, keby sem napísal nejaký lekár, ktorý si tú dobu pamätá.

    1. Luboš hovorí

      Poviem pravdu, je mi smutno z toho , čo čítam. Vysvetlím. Kedysi v neskorých nočných hodinách vysielali STV pozoruhodný dokumenárny film, myslím, že sa volal CISCO. Rozprávali v ńom, ako medzinárodné a nadnárodné farmaceutické koncerny až nechutne bohatnú na predaji liekov a liečeb. preparátov. Zatiaĺ čo vo Veĺ.Británii sa s verejného zdrav. poistenia uhrádza všetko, a výdaj každého lieku stojí pacienta rovnakú symbolicky stanovenú sumu, majú v každej nemocnici na hlavnej chodbe zamrežované pokladne. Do týchto pokladní však pracovníčky nepríjmajú od chorých peniaze, ale im ich vydávajú – preplácaju cestovné náklady za to, že museli pricestova´t do zdravotného strediska, aby ich chrípku , angínu, či porezanú ruku, a pod. , niekto odborne prezrel a ošetril. Samozrejme tieto platby za cest. náklady sa vyplácajú práve z verejného zdrav. poistenia Píšem o tom práve preto, lebo takúto istú zamrežovanú pokladńu máme i My na hlavnej chodbe , svojho času jedinej , dnes Považsko-Bystrickej nemocnice , na prízemí v blízkosti dnes Urgentného príjmu.
      A práve tam sa za socializmu, približne do r.1990 bežne preplácali po predložení cestovných lískov pacientom, všetky cestovné náklady súvisiace s ošetrením . Preplácal ich štát jak deťom, tak aj rodičom, ktorí ich sprevádzali cestou autobusom na ošetrenie. Ja a spústa mojich spolužiakov sme tam chodili pravidelne na tzv. zubné strojčeky, po novom tzv. rovnátka, k zubárovi , cca raz za tri týždne. Nielenže nám všetkým cesty štát prelácal, ale tie zubné strojčeky boli pre každého úplne zadarmo. Ten tak strašne zlý štát sa o zdravie svojho obyvateĺstva v rámci svojich technických možností príkladne staral. Zároveń dodávam, že sme tam aj s bratom chodili asi sedem rokov. Dnes tákáto základná zubná starostlivos´t stojí na jedno die´ta, aby mu v čelustiach nerástli zúbky nakrivo cca 2,500 Eur. Dodám, že samozrejme v priebeho niekoĺkých rokov liečebnej staostlivosti. Za zmienku stojí i to, ako málo je takýchto ambulancií a lekárov, ktorí to vykonávajú, a ko veĺmi ´daleko sú na Slovensku vzdialené . Śtát na to kašle, hlavne , že všetci hrozne vyplakávajú , ako veĺmi málo sa rodí detí, ako sa neutešene vyvíja Demografická krivka na Slovensku……. Zato pois´tovne každoročne vykazujú obrovské zisky v miliónoch Eur a prelievajú ich ako výnosy svojim akcionárom,
      . a samozrejme zdańujú v krajine materských centrál. – Achmea. Pripadne sa v niektorých iných nevysvetlitelne strácajú.
      Potrebujete také dioptrické okuliare , no musíte si ich zaplati´t celé, za minulého socialistického rožimu, ktorý bol naozaj sociálny, to bolo na recept zdarma. Akoby ste si mali Vy sami vedie´t oddiali´t starnutie zrakových buniek. Tak na to zatiaĺ ešte nikto neprišiel.
      Taký lacný, ĺahkodostupný liek proti horúčke , ako Acylpirín , ktorý vyrábala predlhé roky NAŚA, tuším Slovakofarma Hlohovec. Do roku 1990 za jednu Korunu – čo je dnes tri centy . Po roku 1991 všetky médiá, časopisy rozprúdili ohnivú kampań, ako preveĺmi je práve ten náš Acylpirín škodlivý. Všetci , aj lekári nad tým len začudovane krútili hlavou . Chvíĺu ho v lekárńach nebolo. Potom , s patričným časovým odstupom si s veĺkou slávou už zrazu mohol Národ Slovenský Acylpirín v lekárńach zakúpit, samozrejme už len ten zahraničný, a približne / 35/ tridsa´tpäť krát drahší . My sme ho už nesmeli vyrába´t. Uvolnili sme toto ryžovisko, naše Slov. trhy iným. Toto ste chceli……….. Toto je to Vaše porovnanie.-……..Naše obyvateĺstvo starne , lebo mladí a zdraví húfne odchádzajú do cudziny za lepšou budúcnos´tou , za lepšími životnými i pracovnými podmienkami. Stratili sme, a MY samy sme sa zbavili potravinovej sebestačnosti, v oblasti mliečnej i mäsovej výroby. Tam , kde sme pestovali, siali a chovali , dnes nenávratne predávajú pozemky a stavajú haly. Pomaly, ale isto sa prebúdzame do zlého sna, stávame sa cudzincami vo vlastnej krajine.
      Ktosi veľmi múdry raz povedal , že ak naozaj chcete nakŕmiť zástupy , tak ich nie je vhodn é učiť len chytať ryby v rybníku, aby ich pojedli, ale najskôr je potrebné ich naučiť tie ryby chovať. Nás sa za 27 rokov systematicky a cielene usilujú odnaučiť samostatnosti a sebestačnosti, ale vháńajú nás iba do závislsti. Myslieť sa im nás podarilo odnaučiť už dávno. Lubo.

  7. Retro komanč hovorí

    Ešte k tomu cestovaniu, Ivo. Vynechal si Bulharsko, Rumunsko. A všetko čo si napísal o cestovaní je pravda. No ale to stále nepotvrdzuje teóriu, že sa cestovať nedalo. Ako som povedal, kto chcel cestoval, sám tvrdíš, že si bol tri krát, tak čo.Bol som aj v ZSSR na pozvanie! Aj to sa dalo vybaviť keď si chcel a za silonky a kopírovací papier sme boli potom v Rusku kráľmi. A že som sa pritom triasol na hraniciach? Bol som mladý, bol to adrenalín. Teraz majú mladí adrenalín v niečom inom. Bola iná doba, boli dva svetové bloky. No a možno som mal aj dobrý kádrový profil, priznávam. Nikdy sme nič nevlastnili, ani majetky ani pôdu alebo nehnuteľnosti, proste robotnícka trieda. No tak som to využil. Teraz sa na robotníkov pozerá ako na nejakú lúzu, čo už! A netreba zabudnúť, že fungoval aj Čedok a ten normálne organizoval zájazdy ak aj dnešné cestovky.

    1. Ivo hovorí

      trikrát som absolvoval tú procedúru, ale to už bolo koncom osemdesiatych rokov. V sedemdesiatych to jednoducho nešlo.
      Bulharsko a Rumunsko som zabudol, to je pravda. Ale ani nepoznám jediného známeho, čo by tam v tých osemdesiatych rokoch bol tak, že sa vybral v moru. Poznám jedného, čo vyhral zájazd – resp. ho vybrali z roboty, a jeho spomienky boli hlavne na žobrajúce deti, cigánov s konskými povozmi a podobne.

  8. Retro Komanč hovorí

    Ivo, stále to vidíš, alebo len chceš vidieť čierno. Bulharsko bolo bežne navštevované v 80-tych rokoch. Bol som tam sám minimálne päťkrát. My sme totiž chodili pravidelne ( a doteraz chodím)k moru. Keď sme nedostali devízový prísľub, išlo sa do Bulharska – Burgas, Varna Zlaté Piesky. Lietalo sa do Burgasu a chodil aj priamy vlak s lôžkami. V Čedoku v Trenčíne si si kúpil lístok na vlak a lôžko tam a v Balkantouriste v Bulharsku späť, ak si išiel súkromne. Balkantourist ti dal aj adresy ľudí ktorí ubytovávali na súkromí. ANO V SOCIALIZME! Boli zmluvne podchytení. Boli tam vybudované rekreačné strediská a pionierske tábory a plno Čechov a Poliakov, Slováci vždy menej cestovali a platí to aj dnes, tak som bol výnimka, asi. V Rumunsku som bol dvakrát, bol chudobnejšie, je to pravda, ale more bolo rovnaké ako inde (Konstanca, Eforia Nord). A zaslúžilí, tak tím strana organizovala zájazdy do Soči a na Pitsundu. Študenti chodili na brigády do Rostocku v NDR (konzervárne) a potom klepali kosu vo vetre pri Balte na Rujane. A tiež tam chodili Česi, ja nie – som teplomilný, ale bol som v jednej rodine v meste Senftemberg celý jeden mesiac, aby som sa zdokonalil v nemčine, lebo konverzácia je vždy lepšia ako teória. Mimochodom, nemčinu som sa učil na základnej škole tu v Púchove od piateho ročníka. Nad rámec vyučovania, dobrovoľne, ale predsa. A potom ďalej na strednej, tam sme mali na výber okrem ruštiny angličtinu alebo nemčinu už v rámci osnov. Za komunistov! Neviem či ťa presvedčím a ani to nepotrebujem. No mne cestovanie na rozdiel od iných vecí nechýbalo! V Juhoslávii som bol v rokoch 1967, 1970, 1974. V NSR 1976, ZSSR 1965,1977, Poľsko, Maďarsko neriešim, to boli len krátke návštevy v Poľsku za históriou a v Maďarsku za nákupmi. Od roku 1978 do zmeny režimu to bolo už len Bulharsko a Rumunsko s prestávkami kvôli škole a deťom. Sú ešte z doby totalitnej ako sa hovorí. Najprv som cestoval s rodičmi a potom na vlastnú päsť. Viac sa už k tejto téme vyjadrovať nebudem, je to moja história a nikomu ju nenanucujem To len aby sme si pamätali, ako bolo v nadpise k tejto diskusii. A že ako som to dokázal? Ak si bol na vojne, tak si pamätáš heslo: vojak sa stará, vojak má!
    Treba si stanoviť cieľ a ísť za ním, to platilo vždy a aj bude platiť. Čakať že niekto druhý to za nás vyrieši je scestné.

Pridať odpoveď

Váš email nebude zverejnený...

Odoslaním Vášho príspevku súhlasíte s Pravidlami diskusie.