V piatok 16. novembra 2018 sa v púchovskom Divadle uskutočnila vernisáž výstavy bábok s prezentáciou  činnosti bábkarského súboru D 121.

Bábkarský súbor D 121  v Púchove má za sebou viac ako 45 rokov úspešnej činnosti. Prvé bábkové predstavenie na púchovských doskách ochotníci uviedli už v roku 1970. Pod súčasným názvom  súbor funguje  od roku 1973. Bývalá domáca scéna súboru mala 121 miest pre divákov, z toho vznikol názov súboru   D 121.

Pod týmto názvom je súbor známy mnohým priaznivcom bábkového divadla, a to nielen v Púchove. Pravidelne sa zúčastňoval regionálnych, krajských súťaží,  na celoslovenských prehliadkach v Žiline, Loutkařské Chrudimi, Scénickej žatve v Martine.

Ako víťazi celoslovenskej súťaže boli pozvaní na festivaly Čechova Olomouc, Palárikova Raková, Belopotockého Mikuláš, Vsacký pohár. Reprezentoval slovenské ochotnícke bábkové divadlo v Maribore, Lublani a v Starej Pazove v Juhoslávii. Súbor získal ocenenia od Ministerstva kultúry SR, Matice slovenskej, ocenenie predsedu Trenčianskeho samosprávneho kraja, Považského osvetového strediska v Považskej Bystrici. Samozrejme, vďaka krásnym tridsiatim siedmym inscenáciám a niekoľkým sólo výstupom.

Čas je neúprosný, uteká a ani sme sa nenazdali a prešli od počiatku našej činnosti, činnosti bábkového súboru D 121, dá sa povedať, že skoro celé dve generácie – štyridsaťpäť rokov. Bábkové divadlo v Púchove. O čom to je?

Bábkové divadlo – je to jedno z odvetví divadelného umenia, kde sa herec prevteľuje do imaginárnej, alebo konkrétnej osoby či zvieraťa, vystružlikaného z dreva, ušitého z handričiek, či pozliepaného z papiera. Tieto postavičky ožijú v jeho rukách, rozprávajú a spievajú jeho ústami a divák, obyčajne detský, sa dostáva do tajomnej doby rozprávkových kráľovstiev, či niektorej súčasnosti, alebo budúcnosti. To je môj pokus o akú-takú definíciu.

Život nášho súboru bol veľmi činorodý. V Púchove sa to rozbehlo niekedy v septembri v roku 1970, kedy učiteľka Hanka Dišeková a jej manžel Kamil ušili a pozliepali pár hračiek, bábok a za pomoci Hely Zlatošovej a priestorov malej sály novučkého Domu kultúry naštudovali so svojimi školskými deťmi bábkovú rozprávočku Kačiatko. Školopovinného diváka to tak okúzlilo, že sa chceli všetky deti prihlásiť do tohto súboru a venovať sa tejto činnosti. Teta Dišeková si pribrala na pomoc svoje kolegyňky – Majzelovú, Šujakovú, Záleskú, Čederlovú, aby to vôbec zvládali a v tomto malom divadielku sa tak s ich pomocou zrodili hry – O zvieratkách, Nevedkove dobrodružstvá, Lízočka…

Detský herec v tomto súbore bol taký oduševnelý, že každý chcel robiť všetko a učiteľky mali čo robiť, aby aj ich zvládali. Lenže deti aj dorastali a odchádzali do škôl mimo Púchova, a tak sa základné obsadenie súboru dosť menilo.

V tej dobe sa začali zaujímať o toto odvetvie umenia aj starší záujemcovia ako Laco Drobný, Julo Kubuš, Jožo Jastraban, Marka Klučarová, Janko Lišaník, ktorí sa dohodli s Helou Zlatošovou, že skúsia vniesť, aj keď tomu až tak nerozumeli, na scénu malej sály DK toto tajomno rozprávok oni sami a pridali sa k učiteľkám, ktoré v súbore zostali po odchode detí.

Písal sa august 1973. Naštudovali za pomoci profesionálneho režiséra Milana Tomáška zo Žilinského bábkového divadla Malíkovu hru Lopta hopta. Nám, hercom, pomohla jeho manželka Betka, tiež herečka žilinského divadla, ktorá nám ukázala, ako sa vodia rôzne druhy bábok a peripetie okolo toho. Do svetiel divadelných reflektorov sa tak začal dívať divadelný súbor dospelých, pod názvom D 121 (divadlo pre 121 divákov, toľko bolo v malej sále stoličiek) a pokračovali sme spolu s pani učiteľkami v tejto činnosti, aj keď v podstate to bolo viacmenej len oficiálne premenovanie tohoto súboru.

No bol to základný kameň našej histórie a nesmierneho množstva odriekania a každodenného potu, prebdených večerov a nocí – plný entuziazmu života na doskách malej sály DK… Zrodila sa nová rodina – rodina ľudí spolu spätých cez príbehy a krásu bábkarského umenia. Vytrémovaní pred každým predstavením sme si dávali ten tradičný tfuj, tfuj kalíšok a kvázi kopanec do zadku pre šťastie a tiež sme si aj sami sebe držali palce. Ale vytrémovaní boli aj ľudia „za nami“ – technika. Osvetľovali a ozvučovali hru, vyrábali scénu a dotvárali, dosládzali a dosáľali hry nášho súboru aj činoherných súborov, ale aj folklóru a hudobných kapiel.

Zlaté ruky starších technikov Matúša Žemlu, Joža Repáča, môjho tatu Jana Drob- ného, Joža Racku starého aj mladého Suchára vytvárali aj to čo bolo nemožné. A pridali sa aj mladší technici Peter Janík, Milan Podkrivacký, Ivan Galánek, Jožo Paganík, Stano Kozáčik, a to boli ľudia, o ktorých sa málo hovorí a píše, ale boli to ľudia, bez ktorých by každému súboru škrípali kolesá.

V tom čase zlanárila Hela Zlatošová na podnet Jula Kubuša, muzikanta Fera Hajšmana a mňa, aby sme dotvárali hry živou muzikou. Na skusy. Nuž a bola z toho nie jedna, ale niekoľko hier. A mne tieto hrátky učarovali doteraz. Byť profíkom, mohol by som s mojimi tu strávenými 44 rokmi požiadať aj o divadelný dôchodok. Boli sme kamaráti a kamarátky, radili sme sa pri problémoch v živote, pomáhali si, boli sme si jeden druhému spovedníkom, chodili sme spolu do kina, do krčmy, do divadla, na koncerty, či na rôzne iné akcie, navštevovali sme sa doma, boli sme si súrodenci, boli sme ozajstná rodina. A tento, tak veľmi bláznivý bábkarsky život, sa hlboko vryl – po rodine a horách – do môjho srdca. Tieto časy sú však už v nenávratne, teraz sa už žije v iných dimenziách. Ale bola to minulosť, na ktorú sa nezabúda.

Zažívali sme nesmierne množstvo zážitkov, hlavne po našich divadelných potulkách po Slovensku, Čechách i Európe a priateľov – bábkarov sme mali, kam ani oko nedovidelo. Každý z nás bol bábkarinou posadnutý a išli sme si ruky nohy zauzliť. Popritom sme niektorí občas zabrúsili do bratských činoherných súborov (ja som tiež účinkoval asi v štyroch hrách v súbore Makyta, ale tam ma moc neprijali a dávali mi starí herci pocítiť, že nie som ich krvná skupina), a tak hlavne bábková scéna, to bola moja základňa.

Ja, náš Laco, Hela, Julo „kváder“ Kubuš, Hanka Hernádiová, Viki Šramčíková, Marka Klučárová, Gita Rusnáková, Juro „lulo“ Bortlík, Soňa Ďurkáčová a tety učiteľky, to bol náš základ a každý rok sa okolo nás pretmolil nejaký odvážny školák z gympla či učňáku. Bol to prísun nových tvárí a rúk, niekedy menší, ale boli roky, kedy prišli veľmi silné osobnosti, ako sestry Crkoňové, Jarka Smutná, Táňa Kaššovicová, Miro Malina, Jana Hrašnová, Zlatošovej deti Bea, Katka a Peťo, Eliška Marečková, Eva Pobežalová, Peter Vacula, Mirka Sásová, Milan Gáborík, „dvojičky“ Ala Čviriková a Eva Jurašíková, Vlado Závodný, Aďa Chanová, Lubo Talčík či Miloš Žatko, Aďa Lutterová, Anička Hudáková, manželia Rehákovci a títo niektorí vydržali dlhší čas, či ostali až dodnes.

Tiež určitú dobu hrávala s nami študentka z New Yorku z USA, Emily Ogrinz Skutch, ktorá bola na Slovensku na pracovnej stáži. A už dlho sú oporným múrom Majka Valachová, Miriam Gajdošíková a bezpochyby naša jednička Vlado Raček. Niektoré sezóny, vlastne až dodnes, bývalo obsadenie vekovo už dvoj i trojgeneračné.

Každý rok sme sa zúčastňovali bábkárskych súťaží, kde sme sa často prebojovávali do celoslovenských súťaží v Žiline či celoštátnych v Chrudimi, alebo na Martinskú Žatvu, Belopotockého Mikuláš, Palárikovu Rakovú, Vsacký pohár či Čechovov Olomouc. Bolo to dosť náročné, ale zvládali sme to plných dvadsaťtri rokov. Potom sme sa dohodli, že upustíme od súťaží a budeme hrať len doma a po okolí, čo nám znalí bábkari vyčítali, bola tam obava, že upustíme z nasadenia a po umeleckej stránke budeme stagnovať. Ale bolo to naše rozhodnutie a nebudem klamať, ani nám to až tak nevadilo.

Už sme mali dosť rôznych popravde aj neobjektívnych názorov, kde si to každý jednotlivec z poroty predstavoval inak a podľa toho, ako by to režíroval on, alebo aké šance mal jeho vlastný či blízky súbor. My sme to v podstate aj tak, hlavne z technických príčin, nemohli a viac menej ani nezobrali do úvahy a hrali sme to tak, ako to bolo pôvodne nacvičené – možno s malými úpravami i keď tam boli aj dobré pripomienky. Pre nás to boli pripomienky skôr do budúcna. Hlavne, že budeme hrávať a aspoň nám odpadnú nervy a tiež menšie problémy s uvolňovaním z práce, keď bolo treba.

Ale ani slnko nesvieti každučký deň a prichádzajú aj temné mraky v živote. Pre nás púchovských bábkarov nastali veľmi čierne a ťažké chvíle, keď nás náhle opustili Lulo a náš Laco. Vtedy nám naozaj zhaslo slnko a bola to pre nás tvrdá a nečakaná rana pod pás od nemilosrdného osudu a nevedeli sme ako ďalej. Boli to ťažko nahraditeľné osobnosti, ktorých charizma svietila všade okolo.

Boli to silné, také pomyselné riadiace páky súboru. Nevedeli sme kade z konopí. Vo všetkých činnostiach zrazu boli diery a až tu sme si uvedomili, kto nám odišiel a tento stav trvá viac menej dodnes. Ich šikovnosť, ich logika, ich rozum a vynachádzavosť v tej ktorej chvíli sa doteraz len ťažko pláta a nik ich nevie plnohodnotne nahradiť. Tiež sa ťažko nahrádzali a chýbajú nám Alenka Dašková, Miro a Evka Pobežalová, Táňa Kaššovicová, osobnosti, ktoré nám zobrala zákerná a ťažká choroba, osobnosti, ktoré určite svojim odchodom ochudobnili náš súbor.

Náš „ otec“ Milan Tomášek chodil do Púchova rok čo rok i napriek svojmu veku a spolu s Helou z nás vždy vyžmýkal aj dušu. Keď to bolo náročnejšie, zobral so sebou aj ďalších hercov zo žilinskej scény, ktorí do nás hustili bábkarske umenie. Tiež bábky sa vyrábali prakticky v žilinských dielňach a až po kľúčikovom prevrate sme si scénu aj bábky vyrábali sami. Boli sme veľmi spätí s Tomáškovcami a hlavne im vďačíme za zrod bábkariny u nás. Boli pri nás vlastne odmalička.

Naša aktívna sezóna býva súbežná ako školský rok a prakticky skoro každú sezónu sme nacvičili nejakú novú hru, ktorú v poslednej dobe vybrala a režírovala naša šéfka M. Frankovská. Až do chvíle kedy novozvolené predstavenstvo Púchova zlikvidovalo veľmi dobrú Púchovskú televíziu a vyhodili celý ansábel aj s pravdovravným šéfom Radom Vargom. Tiež aj Frankovskú, ktorá tam pracovala a po ktorej chňapli „brátislavske“ divadlá, kam odišla za prácou. Bolo to viacmenej proti nášmu mysleniu.

Venujeme sa kultúrnemu dianiu dosť dlho na to, aby sme vedeli posúdiť, čo je dobré a čo nie a do čoho nie je škoda investovať. My tiež nezabúdame a naša šéfka nám chýba. A tiež Miloš Žatko, ktorý v televízii pracoval, odišiel radšej do predčasného dôchodku a „vyprdol“ sa na slabučkú a drahú bystrickú televíziu, ktorá si zobrala na starosť aj Púchov.

Bol to dosť silný kopanec aj do nás a zatiaľ stagnujeme a čakáme, ako sa rozhodnú občania Púchova a koho si zvolia v novembri, lebo aj moje osobné rozhodnutie je také, že ak zvolia aj do budúcna terajšiu závistlivú, bezcharakternú a pomstychtivú zostavu mestských pánov, ktorí sa cez svojho primátora chvália našim mestom, do ktorého prakticky nič neinvestovali a ani nemajú žiadne zásluhy na budovaní jeho image a môžu sa učiť od chudobných Nepálcov, čo je to charakternosť, láska, dobrotivosť, úprimnosť či srdečnosť, tohto neprajného ansáblu čo zasiahol do našich radov, tak budem uvažovať, či budem ešte pokračovať ďalej. Aj keď nový šéf Púchovskej kultúry je divadelným či kultúrnym potrebám naklonený, ale bohužiaľ háji vládne farby, hrá pre nich a je na druhej strane kultúrnej rieky.

Načierali sme našimi hrami aj do mágie a tiež do rôznych žánrov, hrali sme o kráľoch a princeznách, čarodejníkoch, škriatkoch, drakoch, ježibabách, boli tam dobré a zlé deti, rôzne zvieratká, oživlé vláčiky, hrali sme o slniečku, mesiačiku, o vetríkoch, o lese, o vode, o zemi, o čase, o sebe, o minulosti, o prítomnosti, o budúcnosti a vôbec o večnom boji dobra a zla, o zlate, striebre, drahokamoch, mamone, skrátka o živote v rôznych podobách. Ale bohužiaľ aj v minulosti sa snažili našu činnosť často usmerňovať politici či už mestskí či z okresu alebo aj vyšší. To sa naplno prejavilo v 2009-tom roku, kedy tiež vyhrali peniaze, lakomosť a moc a vyrazili nás zo dňa na deň z DK a narobili nám problémy kde, či a ako ďalej.

Hrávali sme na rôznych javiskách – menších, väčších, na javiskách s jednou, dvoma žiarovkami, na javisku, kde sme vyhodili z prúdu pol dediny, keď sme sa napojili, ale aj na javiskách s kvalitným svetelným parkom, po rôznych mestách, dedinách, školách, v rôznych ústavoch a zariadeniach v telocvičniach na chodbách od Prahy až po Tatry. Bolo to krásne obdobie. Mali sme zvuk a mali nás radi. A my sme boli na to veľmi, veľmi hrdí a považovali sme si to. Teraz už keď sme prestali chodiť po súťažiach, hrávame viacmenej na svojom domácom javisku pre blízke okolie, a tak tie zážitky z ciest sa už tak nevyskytujú a žijeme kľudnejším a pokojnejším divadelným životom. To je naša história.

Ale…je mi ľúto, že aj keď v terajšej dobe život nie je jednoduchší, ľudia sa uzatvárajú do seba. V tej dobe, aj keď bolo človeku ťažko, vždy si našiel chvíľku pre priateľov. A divadlo utužovalo, ľudia boli pred sebou otvorenejší, držali spolu a mali k sebe bližšie i napriek vytýčeným tvrdým mantinelom. Ešte v DK sa veľmi starali o chod kultúry a držali ju nad vodou hlavne Fero Vaněček a Evka Kukučková a bez nich som si to ani nevedel vtedy predstaviť.

Neskôr a vlastne aj teraz to je Peťo Hudák, ktorý je stálou studnicou divadelných nápadov a tiež takým tmelom a lepidlom vzťahov a má veľmi pokojnú povahu a vždy svojským humorom urovná a utíši každý zvýšený adrenalínn. Púchovskú kultúru môže veľmi mrzieť, že odrovnali s Žatkom a Frankovskou aj takéhoto človeka, veľmi agilného a ešte stále plného entuziazmu, ktorého nám závidí celé kultúrne Slovensko. Ale čas ide len dopredu a nikdy sa nevráti a s dnešným dianím sa to už nedá porovnávať.

Na druhej strane si prajem, ak ešte budeme účinkovať ďalej, aby sme ešte nejaký čas, ak to bude možné, šírili to tajomno rozprávok medzi mladou generáciou aspoň dovtedy, dokedy ich toto umenie bude ešte zaujímať viac, ako computery, lebo úsmev a žiarivé očká mladého diváka boli vždy obrovskou vzpruhou a podporou, že robíme ešte niečo, čo má aký taký význam, či už je to umelecky na výši alebo komerčná záležitosť.

Nuž ale sú to iba moje úvahy a názory a vyznanie mojej bábkarskej duše v jednej slabej chviľke, pri tomto bradatom výročí nášho súboru.

Marcel Drobný – bábkar, poberateľ štátneho dôchodkového zabezpečenia a už dlhóóó už od počiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia DJ a muzikant a člen divadla D121 v Púchove nad Váhom v Dome osvety v Dome kultúry ROH i v novom mestskom Divadle, kde som naplno zaberal svojimi širokými aktivitami a prežíval éry všetkých riaditeľov – p. Štefana Maka, Jozefa Beloviča, Štefana Žideka, Boženy Sieklikovej, Miky Vargovej a momentálne terajšieho šéfa Púchovskej kultúry Miloša Svobodu.
Amen.

Už niekoľko rokov je najobľúbenejším táborom v ponuke Táborového leta púchovského Domu kultúry Muzikálový tábor. Prázdninové muzikály sa v Púchove nacvičujú od roku 2012 a ten tohtoročný bol teda siedmym v poradí.

Prvé dva tábory sa uskutočnili ešte v dočasných priestoroch DK na Námestí slobody. Ich účastníci nacvičili najprv Bátoryčku pre táborového hosťa, ktorým bola herečka Jana Lieskovská a o rok neskôr muzikál Neberte nám princeznú, ktorý si prišla pozrieť speváčka a herečka Nela Pocisková. Od roku 2014 sa už tábory organizujú v novej budove divadla a do muzikálovej rodiny postupne pribudli Ľadové kráľovstvo, Mamma Mia, Alenka v krajine zázrakov a Pomáda.

Od pondelkového rána až do nedeľňajšieho popoludnia nacvičovalo 21 detí pod vedením Ivany Huličiarovej a jej dvoch pomocníkov Simony Braciníkovej a Radovana Vargu hodinové pred- stavenie na motívy animovanej hudobnej rozprávky Sing (Spievaj).

Vlastnú muzikálovú verziu nazvali „To sme my“ a titulnú pieseň si požičali z romantického filmu „Najväčší showman“. S nacvičovaním tanečných kreácií prišli uprostred týždňa táborníkom pomôcť Ľudka Bučková – Kvaššayová s Veronikou Vozárikovou z púchovského Centra voľného času Včielka.

Pôvodný námet animovanej rozprávky Sing museli v tábore „poľudštiť“, lebo ide o zvieraciu
rozprávku. A keďže v tábore trpeli na nedostatok chlapcov, aj hlavnou hrdinkou bola namiesto Bustera Moona pani Moonová v podaní Adely Malenčíkovej. Tá bola síce v tábore nováčikom, ale keďže má skúsenosti z pôsobenia v detskom súbore Bebčina, zvládla svoju úlohu výborne.

No a navyše v tábore boli aj divadelné stálice ako Ema Ižvoltová, Eliška Panáčková či Barbora Jurovčíková, a tak nečudo, že výsledné predstavenie, ktoré predviedli predovšetkým pre svojich rodičov a blízkych, bolo vydarené. Či ho diváci uvidia aj o tri mesiace – na tradičnej Noci divadiel – zatiaľ nevedno, ale bola by škoda, ak by si ho decká nemohli minimálne ešte raz zreprízovať. Nadšenie, s ktorým prežívali jeho premiéru a hlavne záverečný potlesk, sa len tak na divadelných doskách nevidí.

Rado Varga

Tretia novembrová sobota patrí v celej Európe divadelnému umeniu. Myšlienka spoločného podujatia „Noc divadiel“ vznikla na podnet francúzskych divadelných umelcov a prvýkrát sa ako pilotný projekt realizovala v roku 2008. Tento rok už ôsmy raz „Noc divadiel“ otvorila brány divadiel, kultúrnych centier a umeleckých škôl aj na Slovensku. Pod heslom „S divadlom do nekonočna“ ponúklo toto podujatie výnimočné predstavenia, stretnutia s obľúbenými hercami a herečkami či iné netradičné zážitky.

Program „Noci divadiel 2017“ sa odohrával v 23 slovenských mestách a obciach a 51 divadlách, kultúrnych centrách a umeleckých školách. Po štvrtý raz sa do tohto celoeurópskeho podujatia zapojil aj Púchov. Zhruba 120 účinkujúcich pripravilo pre divákov neobvykle dlhý divadelný maratón. Kým vlani sa na javisku púchovské Divadla hralo deväť hodín, tento- raz sa počas takmer dvanástich hodín odohralo šesť divadelných predstavení. So svojimi aktuálnymi „hitmi“ sa predstavili takmer všetky divadelné súbory púchovského Domu kultúry.

Celodenné podujatie odštartovali dve predstavenia DDŠ Ochotníček. Pod režijnou taktovkou Petra Hudáka najprv vystúpili jej členovia s hrou „Iba také nafúknuté nič“, s ktorou v júni získali Cenu primátora mesta Šaľa na celoslovenskej prehliadke detskej dramatickej tvorivosti Zlatá priadka. Po nej pridali aj svoje druhé predstavenie s názvom „Mama má emu, Ema má pubertu“.

Tradične najobľúbenejším let- ným táborom v púchovskom dome kultúry je ten s prívlastkom „muzikálový“. Tento rok „táborčatá“ nacvičili pod vedením Ivany Huličiarovej muzikál „Pomáda“ a predstavili sa s ním aj na Noci divadiel. Na osvieženie pamäti k nemu absolvovali tri menšie sústredenia a výsledok bol podľa očitých svedkov výborný. V podve- černom čase patrilo javisko najprv členom Divadla M s rozprávkou „Braček Jelenček“ a po ňom s reprízou úspešnej detektívky „7 + 2“ vystúpil aj divadelný súbor Červené vankúše.

Vlaňajšia „Noc divadiel“ bola v Púchove okrem iného zasvätená znovuobrodeniu Divadelného súboru Makyta, ktorý ponúkol „ochutnávku“ svojej autorskej hry „Svet podľa Helen“. Rok sa s rokom zišiel a DS Makyta má v ponuke ďalšiu hru – na motívy Gogoľovho Revízora nedávno premiérovali pod režijným vedením Jaroslavy Botošovej komédiu „Kto už dnes nemá maslo na hlave?“. Poldruha hodiny pred polnocou prišiel rad na hostí – o záverečné predstavenie púchovskej „Noci divadiel“ sa postaral Divadelný súbor Branka Radičeviča so Starej Pazovy, ktorý divákom priniesol komédiu „Večera bláznov“.

Ani tento rok na „Noci divadiel“ nechýbal sprievodný program vo vestibule na prvom poschodí Di- vadla. O hudobné vstupy sa posta- rali Róbert Fapšo, Andy Loužecká a Matej Mušák, vďaka Marcelovi Drobnému bola k videniu výstava bábok Divadelného súboru D121, ktorý budúci rok bude oslavovať 45. výročie svojho vzniku. A niet pochýb o tom, že práve jemu bude zasvätená „Noc divadiel“ v roku 2018.

Rado Varga

Jednoznačne najobľúbenejším táborom v ponuke Táborového leta púchovského Domu kultúry je ten muzikálový. Presvedčiť sme sa o tom mohli aj tento rok, kedy bol na programe už v poradí šiesty tábor – tentoraz zasvätený legendárnej Pomáde.

Prázdninové muzikály sa v Púchove nacvičujú od roku 2012, kedy bola prvým hosťom muzikálového tábora herečka Jana Lieskovská a deti jej predviedli Bátoryčku. O rok neskôr sa v tábore nacvičoval muzikál Neberte nám princeznú pre speváčku a herečku Nelu Pociskovú.

Od roku 2014 sa už muzikálové tábory organizujú v novej budove Divadla a hosťami tábora boli postupne Mirka Partlová, Martin Madej a naposledy Barbora Švidraňová. Do táborového repertoáru pribúdali Ľadové kráľovstvo, Mamma Mia a pred rokom predstavenie Alenka v krajine zázrakov.

Od pondelkového rána do sobotňajšieho popoludnia dokázalo 27 detí pod vedením Ivany Huličiarovej a jej dvoch pomocníkov Simony Braciníkovej a Radovana Vargu nacvičiť takmer hodinové predstavenie na motívy svetoznámej Pomády. Oprášili tak už takmer štyridsaťročný príbeh letnej lásky Dannyho a Sendy. V hlavných úlohách nahradili Johna Travoltu a Oliviu Newton-John Jozef Vanko a Eliška Panáčková. Po popoludňajšej generálke čakalo v sobotu podvečer na decká vyvrcholenie tábora – premiéra nacvičeného predstavenia.

Tento rok im síce chýbal hlavný hosť z prostredia šoubiznisu, ale po zdvihnutí opony predsa len milé prekvapenie – do poslednej stoličky obsadená hlavná sála púchovského divadla. Zádrhelov a breptov bolo minimum, na mladých hercoch bolo vidieť, že pre viacerých nejde o prvú účasť v tábore a niektorí už dlhšie zarezávajú aj v púchovských ochotníckych súboroch.

Po úspešnej premiére čakali na účastníkov tábora jej príjemné dozvuky – filmové predstavenie, diskotéka, hviezdna noc v Divadle, raňajky, obedná rozlúčka a presun na populárne Kockoviny do Horných Kočkoviec. Počas nasledujúceho školského roka by sa deti mali znova stretnúť, keďže s Pomádou vystúpia aj na novembrovej Noci divadiel.

Rado Varga

Tohtoročná púchovská divadelná jar bola bohatá. Postupne svoje nové divadelné hry na javisku odpremiérovali Detské divadelné štúdio Ochotníček, Divadelný súbor Červené vankúše a tesne pred letnými prázdninami to stihlo aj Divadlo M. V posledný deň školského roka prinieslo v réžii Jozefa Kolejáka divadelné spracovanie známej rozprávky Pavla Dobšinského „Braček Jelenček“. O príprave, samotnej premiére, ale aj ďalších plánoch sme sa porozprávali s vedúcou súboru Katarínou TOMANOVOU.

⬤ Pred dvomi rokmi odohralo vaše divadlo ruskú ľudovú rozprávku „O rybárovi a zlatej rybke“, tentoraz ste siahli po klasike Pavla Dobšinského. Bol „Braček Jelenček“ víťazom nejakého širšieho výberu?

Predstavte si, že ani nie. U nás to funguje tak, že náš režisér Jožko Koleják jednoducho zavelí: A tento rok budeme hrať Bračeka Jelenčeka. A tak som vbehla do púchovskej knižnice a na moje milé prekvapenie som v nej našla aj pôvodnú verziu Dobšinského rozprávky, samozrejme už bez archaických výrazov. Všetci sme si rozprávku prečítali, lebo nie každý z nás ju do detailu poznal a mohli sme sa pustiť do skúšania.

⬤ Platilo hlavné režisérske slovo aj pri rozdeľovaní úloh?

Áno, stopercentne. Jozef nás za tých dvadsať rokov spolupráce pozná dostatočne dobre na to, aby nielen zvážil, ale aj rozhodol, kto sa na akú úlohu typovo hodí. Ja som si s manželom Martinom zahrala manželskú dvojicu aj na javisku, aj keď iba krátku chvíľu, keďže pomerne skoro zomieram.

Danka Černičková s Mariankou Račkovou hrajú zlé ženy – matku s dcérou, Michal Vrškový kráľa, Katka Bizoňová bračeka-jelenčeka v staršej verzii, Tadeáš Raček v mladšej verzii a Katka Raniková jeho sestru, ktorá sa neskôr premení na labuť a v happyende sa z nej stala kráľovná.

Pri príprave predstavenia sme vlastne riešili jediný problém, ale zásadný. Po odchode Jožka Cimeráka zo súboru sme jednoducho nemali k dispozícii žiadneho vysokého fešného mladíka na úlohu „bračeka-jelenčeka“. Vytipovali sme si Tadeáša Račeka.

⬤ Ten je teda na javisku úplným novicom?

Presne tak. Tadeáš je veľmi šikovný a má veľký potenciál. Stále nám však tvrdil, že to na javisku nezvládne, že jednoducho nebude plakať ako bábätko, čo na to povedia jeho rovesníci zo strednej školy, keď ho uvidia hrať v takýchto pózach. Aj oni prišli na premiéru a po nej ho chválili, a tak aj Tadeáš bol nakoniec so svojím výkonom spokojný. Zvládol to naozaj na výbornú.

⬤ Keď ste pred 22 rokmi zakladali Divadlo M, bol to súbor učiteliek materských škôl. Dnes ste v súbore už len dve – zhodou okolností riaditeľky – vy a Danka Černičková…

(Smiech.) Zabudnúť nesmieme na Alenku Hudákovú, ktorá má na starosti svetlá. Myslím, že už na začiatku nám všetkým bolo jasné, že „škôlkarským“ súborom nebudeme večne. Kolektív prešiel za tie roky najrôznejšími obmenami, služobne najmladší je teraz Tadeáš Raček, druhý rok hrá s nami Michal Vrškový, Katka Raniková s Mariannkou Račkovou hrajú už dlhšiu dobu.

⬤ Ako dlho ste predstavenie nacvičovali?

Takmer jeden rok. Rozhodnutie o tom, že budeme hrať Bračeka Jelenčeka, prišlo ešte vlani pred letnými prázdninami, začali sme na ňom pracovať od septembra a od začiatku nového roka už aj intenzívne. Vzhľadom na to, že niektorí členovia nášho súboru pôsobia v Bratislave, podobne ako režisér Jozef Koleják, nie je možné sa stretávať častejšie ako raz za dva týždne, ale po víkendoch sme to stihli a premiéru zvládli v ohlásenom termíne.

⬤ Vy osobne a po vás aj Katka Raniková predvádzate v hre kaskadérsky kúsok, keď pádom z javiska končíte vo vodách rozbúrenej rieky. Dlho ste to trénovali?

Pôvodne sme s režisérom trénovali úplne niečo iné. Mala som padať zo schodov smerom do zákulisia. A keď som si to už všetko natrénovala, tak sa to Jozef jednoducho rozhodol zmeniť. Ale myslím, že som spadla celkom pekne, samozrejme na žinenku.

⬤ Dobšinský sa so svojimi postavami v rozprávkach nemazná, kým sa dopracuje k šťastnému koncu, preleje sa zväčša veľa krvi. Nezvažovali ste vynechanie niektorých krutých scén?

Ak by sme ich vynechali, to by už jednoducho nebol Dobšinský. Jeho tvorba je plná emócií, aj tých nepríjemných. Aj preto boli prvé pocity divákov po premiére zmiešané. Niektoré scény ťažko rozdýchavali, pretože tú rozprávku nepoznali. Aj sa nás pýtali, prečo si napríklad zlá macocha spálila v kotli ruku a ponúkla ju mužovi na zjedenie? Otázka skôr pre Dobšinského, nie pre nás.

⬤ Možno by prospelo veci, keby si diváci ešte pred návštevou divadla prečítali knižnú verziu rozprávky…

Asi áno. Žijeme v dobe, kedy deti poznajú do detailu skôr televízne rozprávky a z knižnej klasiky v lepšom prípade len Červenú Čiapočku a Tri prasiatka. Zatiaľ netušíme, ako budú na hru reagovať detské kolektívy, ale vyzerá to tak, že sa s ňou predstavíme skôr deťom na prvom stupni základných škôl než malým škôlkarom.

⬤ A čo na váš výkon hovoril režisér Jozef Koleják?

Bol spokojný. Dokonca vyhlásil, že to bola najlepšie odohratá premiéra za dobu, čo s nami spolupracuje. A to už je dvadsať rokov.

⬤ Hra je úsporná na texty, aj na rekvizity…

To máte pravdu. Ja napríklad počas hry nepoviem ani slovo, iba sa chvíľu usmievam. Celé divadlo je založené na pohybových akciách – každý pohyb má svoj význam a zmysel a nie je náhodný. Treba ich už len vedieť „prečítať“. No a jedinou rekvizitou je bubon, ktorý má doslova polyfunkčné využitie.

Slúži na vyjadrenie tlkotu srdca, potom ako kotol na varenie, ako podstrieška pre jabĺčko, ktoré má nalákať jelenčeka, ale aj ako lavička, ako slnko zapadajúce za obzor a na záver aj ako klietka pre zlú macochu s dcérou na cestu do pekla. Zhodli sme sa na tom, že na presťahovanie sa z jedného miesta na druhé je to pre celý súbor najideálnejšia hra, kedy nemusíme použiť mnoho áut.

⬤ Sú prázdniny – nielen školské, ale aj divadelné. Aké plány máte s predstavením v blízkej dobe?

Po prázdninách musíme hru vycibriť, chceme s ňom vystúpiť na novembrovej Noci divadiel a odohrať aj predstavenia pre školy. Nuž a budúci rok sa s ňou chceme ukázať na tradičnej celoštátnej súťaži v kategórii dospelí deťom, ktorú sa nám už niekoľkokrát podarilo vyhrať.

Za rozhovor poďakoval
Rado Varga

Prvý júnový víkend patrí v Púchove folklóru. Nie inak tomu bolo aj tento rok, kedy tradičný festival Folklórny Púchov slávil svoje jubileum – konal sa už jeho 35. ročník. Organizátori mali určite ešte v živej pamäti lejak, ktorý sa vlani počas prvej júnovej nedele spustil nad Púchovom. Tento rok nastala identická situácia – v nedeľu opäť pršalo, ale to už mali organizátori Folklórneho Púchova zbalené, keďže hlavný kultúrny program sa konal v sobotu. A bolo to dobré rozhodnutie: počasie účastníkom festivalu naozaj prialo.

Jubilejný Folklórny Púchov tento rok nebol iba jednodňovou záležitosťou. Odštartovala ho vo štvrtok večer vernisáž výstavy „Modrotlač včera, dnes a zajtra“, ktorá predstavila formy a výrobné postupy modrotlače z minulosti, ale aj jej aktuálny stav. Priamo počas vernisáže sa konal workshop s Matejom Rabadom, ktorý sa snaží tradíciu modrotlače zachovať, rovnako ako Peter Trnka, ktorý mal podobne ako Matej Rabada dohľad nad inštalovaním celej výstavy.

V piatok večer patrilo púchovské Divadlo programu „Krížom-krážom“ z produkcie Slovenského ľudového umeleckého kolektívu, nuž a v sobotu už folklórom žila púchovská pešia zóna. Nielen folklórom, ale aj remeslami, pretože od skorých dopoludňajších hodín sa tu konalo Medzinárodné stretnutie ľudových remeselníkov, pripravené občianskym združením „Tradičné ľudové umelecké remeslá“.

Samotný kultúrny program potom začal o pätnástej hodine pod moderátorskou taktovkou Mareka Kolena, známeho z televíznej show Zem spieva. Postupne sa na pódiu vystriedali Folklórna skupina Záriečanka, Trombitáši Štefánikovci, či členovia domácich detských folklórnych súborov Púchovček, Biela voda a Lachovček. Premiéru na festivale mal Folklórny súbor Holišan a samozrejme chýbať nesmel ani vlani jubilujúci Folklórny súbor Váh.

Hosťami festivalu boli folklórne súbory Trenčan z Trenčína a Klobučan z Valašských Kloboukov, nuž a zlatým klincom programu boli východniari – pod skratkou PUĽS sa ukrýva Poddukelský umelecký ľudový súbor s viac ako 60-ročnou históriou. A v jeho prevedení to bol ozajstný zážitok, ktorý si náš 35-ročný „jubilant“ ako darček k narodeninám rozhodne zaslúžil.

Rado Varga

Po troch rokoch sa púchovský divadelný súbor DDŠ Ochotníček opäť predstavil na celoslovenskej prehliadke detskej divadelnej tvorivosti Zlatá priadka, ktorá sa koná vždy na sklonku mája v Šali. Mladí púchovskí divadelníci sa do Šale prebojovali s hrou „Iba také nafúknuté nič“, s ktorou uspeli na krajskej divadelnej prehliadke „Rozprávkové javisko“.

Na 46. ročníku trojdňového festivalu „Zlatá priadka“ sa pred- stavilo dovedna 17 súborov z celého Slovenska – z Vrábľov, Galanty, Cífera, Popradu, Žiaru nad Hronom, Novej Dubnice, Púchova, Prešova, Veľkého Krtíša, Nitry, Poráča, Zakamenného, Bratislavy a Trebišova. Okrem toho sa na prehliadke predstavil aj hosť podujatia – divadelný súbor zo Srbska.

Členovia DDŠ Ochotníček odohrali svoje predstavenie v druhý deň prehliadky a hoci sa nakoniec nedostali medzi trojicu najlepších, predsa len zanechali v Šali dobrý dojem a odniesli si aj špeciálne ocenenie – na návrh detskej poroty získali Cenu primátora mesta Šaľa.

Víťazom podujatia sa stala DDS Modré traky z Vrábľov, na druhom mieste skončil DDS DRIM z Nitry a tretí skončil martinský súbor Drobátka.

Rado Varga

7 + 2 je nielen jednoduchý matematický príklad, ale aj názov novej divadelnej hry z dielne najmladšieho púchovského divadelného súboru „Červené vankúše“. Ten vznikol pred piatimi rokmi, keď sa bývalí členovia detského Ochotníčka začali pravidelne stretávať v pravom rohu známej púchovskej kaviarne Štefánka. V tom čase jej kreslá zdobili červené vankúše a názov súboru bol na svete. Po dvoch rokoch sa súbor dočkal aj prvej hry – herci inšpirovaní poviedkami Roalda Dahla odohrali predstavenie „Dvojtvárnosť v zrkadle“. Tá bola hodnú chvíľu „sirotou“ v repertoári DS Červené vankúše. Až do posledného aprílového piatku, kedy sme boli svedkami úspešnej premiéry novej hry s číselným názvom „7 + 2“. S týždňovým odstupom sme sa o nej porozprávali s jej režisérkou Luciou Panáčkovou.

⬤ Hra sa volá 7 + 2 a tým je jasne daný počet hercov na scéne…

Presne tak, hra bola pripravená pre limitovaný počet postáv – sedem ženských a dve mužské. Tou treťou mužskou postavou je postava hlavy rodiny – Richarda, ktorý je v hre často spomínaný, keďže sa hneď na úvod stal obeťou vraždy. Podozrivý sa stáva každý jeden člen rodiny, ktorá je síce navonok ideálna, ale má množstvo tajomstiev a nedôvery voči sebe navzájom. Každý má „za ušami“ – od Richardovej manželky Charlotte, cez švagrinú Augustínu, babičku Agátu až po šoféra s čašníkom.

⬤ Autori telenoviel by tento detektívny príbeh dokázali rozdeliť minimálne na tridsať dielov. Vy ste sa vtesnali do hodiny. Bolo to ťažké?

Telenovela by to bola možno aj stodielna (smiech). Je to detektívka a my sme nechceli príliš naťahovať divákov, lebo čím dlhšie by to trvalo, tým viac by upadala ich pozornosť. Každá scéna mala vypovedať o jednom charaktere a myslím, že sa nám to podarilo, v niektorých scénach sme odhalili viac charakterov. Keď sme to zostavovali a pripravovali pre javiskovú podobu, museli sme v scenároch škrtať a snažili sme sa to zvládnuť ani nie tak slovom, ale predovšetkým herecky.

⬤ Prvé dejstvo hry „7 + 2“ ste divákom ponúkli už počas jesennej Noci divadiel. Zmenilo sa na predstavení niečo?

Zmenilo sa toho dosť. Zmenila sa predovšetkým doba, do ktorej je hra situovaná. Pôvodne sme
to chceli vsadiť do súčasnosti a odkrývať problémy dnešnej doby. Ale nakoniec sme si povedali, že 30. a 40. roky boli veľmi pekným a príťažlivým obdobím. Celé to prvé dejstvo malo pôvodne do tridsať minút a teraz sme ho odohrali za desať.

⬤ Súbor sa za päť rokov existencie zmenil, objavili sa nové tváre…

Úplne nie, máme v ňom aj stálice, ktoré hrali aj v našej prvej hre. Ale máme aj nových členov, čomu sme veľmi radi. Máme pozitívne odozvy, aj v priebehu skúšania sa dokonca našli ľudia, ktorí si chceli s nami zahrať a museli sme ich odmietnuť, pretože to bola hra založená na presnom počte hercov. Pre ďalšie obdobie našej tvorby však určite bude len prínosom, ak sa náš súbor rozrastie.

⬤ Od vašej prvej premiéry uplynuli tri roky. Takýto odstup nie je v divadelných súboroch bežným zvykom…

To možno nie, ale my sme v tomto smere nechceli, ako sa hovorí, tlačiť na pílu. V priebehu tohto obdobia sme rozpracovali viacero motívov, zvažovali sme napríklad spracovanie Tajného denníka Adriana Mola, ale k definitívnemu rozhodnutiu stále niečo chýbalo. Navyše sme všetci boli časovo veľmi vyťažení v škole. Prišiel však prvý septembrový deň minulého roka a vtedy sme sa rozhodli, že toto je téma, do ktorej sa oplatí ísť a zvládli sme to.

⬤ Červené vankúše sú taký „roztatárený“ súbor – študujete v rôznych mestách Slovenska. Asi nie je jednoduché nájsť taký termín skúšok, ktorý by všetkým vyhovoval…

Je to komplikované, väčšina z nás študuje na vysokej škole, zvyšok navštevuje strednú školu. Problém je v tom, že vysokoškoláci môžu väčšinou iba cez víkendy, stredoškoláci by radšej skúšali samozrejme počas týždňa popoludní alebo večer. Nakoniec sme sa ustálili na nedeli, odtŕham hercov od nedeľného obeda, pracujeme od rána do večera a väčšinou sme v bývalej provizórnej divadelnej sále domu kultúry na Námestí slobody, kde sme pred tromi rokmi mali premiéru aj našej prvej hry „Dvojtvárnosť v zrkadle“.

⬤ A čo rovesnícky vzťah režisérky a hercov? Nie je problém udržať si režisérsku autoritu?

Ja s tým nemám problém, vytvorili sme si kamarátsky vzťah, ale myslím si, že mám u nich rešpekt. Sme síce rovesníci, ale mám pocit, že rešpektujú moje skúsenosti a ja rešpektujem ich osobnosti. Vzájomne sa akceptujeme a určite to prispieva k celkovej pohode v súbore. Výhodou je to, že my pracujeme preto, lebo chceme a ono sa to odzrkadľuje v priebehu skúšok. Ja si naozaj nemusím dupnúť, ani zvýšiť hlas, tí ľudia naozaj pracujú sami, lebo chcú. A to chcenie je v každej činnosti tým najlepším hnacím motorom.

⬤  V púchovskom divadelnom svete momentálne lepíte dieru medzi detským divadlom (DDS Ochotníček) a seniorským (DS Makyta)…

Chceli by sme v súbore udržať mládežnícku skupinu, ale rozhodne nechcem, aby tí herci, ktorí boli pri zrode Červených vankúšov, zo súboru z nejakých vekových dôvodov museli odísť. Radi by sme sa stali komplexným súborom, teda mali medzi sebou dospelákov, ale aj stredoškolákov a vysokoškolákov. Máme stanovenú iba spodnú vekovú hranicu, ktorá je na rozhraní 15 – 16 rokov, ale vrchnú hranicu stanovenú nemáme.

⬤ Nechýba vám zatiaľ súťaživosť? Mnohé ochotnícke divadlá pripravujú nové hry pravidelne každý rok práve kvôli súťažiam…

S minulou hrou sme na súťaži boli. Chceme ísť však na súťaž nie kvôli tomu, aby sme sa s niekým porovnávali alebo si niečo dokazovali, ale skôr preto, aby sme sami seba posunuli dopredu. Profesionálni odborníci nám dajú veľmi dobré spätné väzby. A tá prvá spätná väzba, ktorá pred tromi rokmi vznikla, bola pre súbor dôležitá. Zaznelo veľa vecí, z ktorých sme si zobrali ponaučenie. Napríklad nám vyčítali, že niektoré scény boli nadbytočné a podarilo sa nám im vyhnúť. Tento rok sme to nestihli, ale budúci rok by sme radi absolvovali divadelnú súťaž.

⬤  Premiéru máte za sebou. Čo teraz s predstavením, ktorého premiéra mala navyše medzi divákmi veľmi pozitívny ohlas?

Ohlasom sme boli veľmi milo prekvapení, naozaj sme nečakali, že na premiéru príde viac ako 250  divákom. Všetkým úprimne ďakujeme za priazeň. Aj preto by sme chceli hru v júni reprízovať, prípadne ju odohrať aj v iných mestách. Scéna nie je náročná, dá sa s ňou aj cestovať. Ponúkli sme sa aj do škôl, čakáme na odpoveď. Určite s ňou chceme vystupovať aj na ďalšom ročníku Noci divadiel.

⬤ Zopakuje sa trojročná tvorivá pauza alebo sa dočkáme ďalšej hry tentoraz skôr?

Záleží naozaj od toho, ako rýchlo príde námet. Táto hra vznikala od septembra a už na novembrovej Noci divadiel sme ponúkli divákom časť z nej. Ak by sme boli nejako ohraničení termínovo, určite by sme ju odpremiérovali aj skôr. Ak príde dobrý námet a stretne sa taký zanietený kolektív ako teraz, tak s prípravou novej hry nebude problém.

Za rozhovor poďakoval

Rado Varga

Po troch rokoch má divadelný súbor Ochotníček opäť namierené na celoslovenskú prehliadku detskej divadelnej tvorivosti „Zlatá priadka“ v Šali. Mladí púchovskí herci z DDŠ Ochotníček totiž vyhrali krajskú divadelnú prehliadku „Rozprávkové javisko“ s hrou „Iba také nafúknuté nič“. Na domácej pôde predstihli svojich odvekých rivalov – DDS Bebčina z Novej Dubnice. Tí sa s hrou „Bujnenie porastov“ prebojovali iba do širšieho výberu pre celoslovenskú prehliadku v Šali. O najčerstvejšom úspechu púchovských divadelníkov sme sa rozprávali s vedúcim súboru a režisérom Petrom Hudákom.

⬤ S deťmi ste v tejto sezóne nacvičili hneď dve predstavenia – okrem víťaznej hry „Iba také nafúknuté nič“ aj predstavenie „Mama má Emu, Ema má pubertu“. Aký bol dôvod?

Dôvod bol prozaický. V súbore mám 34 detí, všetky vo veku 12 až 15 rokov, tak som si ani nevedel predstaviť, že by boli naraz na javisku. Nikto z nich by si príliš nezahral a bolo by veľmi náročné takú masu detí ukočírovať a nacvičiť s nimi predstavenie. Čo puberťák, to vtipná poznámka na akúkoľvek repliku, ktorá tam odznie.

⬤ Témy oboch predstavení sú dosť rozdielne. Úmyselne?

Hľadali sme tému, načali sme všelijaké možné a samozrejme hľadali sme dve. Prvú sme našli pomerne rýchlo, s deťmi sme sa zhodli, že to bude téma puberty a tú druhú som priniesol ja – oprášili sme starú židovskú legendu o mŕtvej neveste a vznikla hra, ktorá sa zamýšľa nad tým, ako je v tejto dobe dôležitá duchovná stránka života. Je to možno pre deti v puberte ťažká téma, ale práve v tejto dobe, keď si deti vyberajú, kde budú študovať na strednej škole, som mal ambíciu, aby sa začali zamýšľať aj nad svojím duchovným životom, nad tým, kedy a s kým sú šťastní.

Decká v súbore dostali na výber, kto sa pre akú hru rozhodne a na prekvapenie sa rozdelili takmer na presnú polovicu. To „pubertálne“ predstavenie predsa len lákalo o niečo viac detí.

⬤ Už po premiére ste sa vyjadrili, že hru „Mama má Emu…“ si pripravili deti z 90 percent bez vás…

Možno tých percent bolo osemdesiat (smiech), ale každopádne boli decká do tvorby celého predstavenia určite podstatne viac zapojené ako v minulosti. Chceli sme, aby to bolo čo najspontánnejšie a zo života, a tak sme do predstavenia implementovali aj štyri premietania. Deti si samé natočili niečo ako dokumentárny film, ktorý priniesol odpovede na otázky z ich života. Ja som pri tom vymýšľaní príliš neasistoval, vznikli tak štyri videodokrútky s názormi na tému puberty – čo im komplikuje život, ako sami seba vnímajú. Aj pre rodičov to bolo určite zaujímavé predstavenie, keďže prinieslo názory ich vlastných detí – čo sa im páči a čo nie, ako sú prekvapení z toho návalu hormónov a podobne.

⬤ Pravdepodobne aj preto bola táto hra divácky atraktívnejšia…

Nie je to typické divadelné predstavenie, ale skôr nejaká dramaticko-dokumentárna koláž, ak by som to tak mohol nazvať. Určite bola zaujímavá pre Púchovčanov, rodičov a priateľov, už len preto, že tam videli názory, ktoré boli spontánne a musím povedať, že aj vtipné. Pre decká to bolo cenné v tom, že samé si písali scenár, jednotlivé repliky, samé si to natáčali, zostrihali, bol som naozaj v úzadí.

Musím podotknúť, že aj keď by sa mohlo zdať, že je pomerne ľahké takúto hru nacvičiť, keďže deti hrajú seba samých, práve v tomto veku prichádza obdobie, kedy sa na javisku doslova strážia, sledujú, čo majú oblečené, ako majú spravený účes, ako intonujú, nevedia sa uvoľniť. Stále sa kontrolujú a chcú pôsobiť dospelejšie ako naozaj sú.

⬤  Na krajskú prehliadku však hra „Mama má Emu, Ema má pubertu“ nepostúpila, vlani ste skončili s hrou o neposlušných deťoch na krajskej prehliadke na treťom mieste. Nezanevriete kvôli tomu na pubertálne témy? 

Bavili sme sa o tom aj s porotou, mne bolo jasné, že to predstavenie nie je až také divadelné, nespĺňa teoretické poučky o divadelnej krivke a podobne. Myslím si však, že pre deti, ale aj divákov bolo ďaleko cennejšie, že sa bavíme o etape života, ktorú aktuálne žijeme a navyše, ako som už spomenul, samotní herci výraznou mierou prispeli k celej koncepcii predstavenia. Bolo to jednoducho ich predstavenie. Aj za tú cenu, že to nebude tak dobre hodnotené porotou. Pre ne to bol zážitok na celý život.

⬤  Úspech vám však priniesla hra „Iba také nafúknuté nič“…

Tá druhá hra bola divadelnejšia s podstatne vážnejšou témou. V protiváhe k vážnosti témy sme viac pracovali s obrazotvornosťou. Je tam kopec divácky atraktívnych finesov, práca so svetlom, s látkou. Motívom bola síce stará židovská legenda o nepokojnej duši zomrelej, ktorá sa prevteľuje do živých tiel a šarapatí po svete, ale my sme vychádzali už z podoby, ktorú ako „Mŕtvu nevestu“ spracoval Tim Burton.

Na moje milé prekvapenie decká zaujala hĺbka témy, dlho sme sa rozprávali o duši, o motivácii konania ľudí. Na javisku vznikol zaujímavý kolektív – nováčikovia v kombinácii s ostrieľanými hercami v jednom momente strašne „žrali“ hru.

⬤ A nakoniec z toho bolo víťazstvo na krajskej prehliadke a postup do Šale. Očakávali ste to? 

Minulý rok sme na krajskej prehliadke skončili na treťom mieste a trošku nás to prekvapilo, pretože sme mali pocit, že sme zahrali vynikajúco a že sme boli lepší ako kamaráti z Novej Dubnice. Porota to videla trošku inak a poslala obidve novodubnické predstavenia ďalej – jedno priamo do Šale a druhé do širšieho výberu.

Aj decká mali trošku pocit nespravodlivosti. Našim najväčším súperom bol opäť súbor Bebčina, vyhral regionálnu prehliadku, kde porotcovia nešetrili chválou na jeho adresu a oprávnene tak boli favoritom. Príliš som s postupom nepočítal, o to väčšia je moja radosť, keďže do Šale sme sa prebojovali po troch rokoch. Deti boli dojaté, veď pre niektoré je to naozaj posledná sezóna, majú po 15 rokov a v pravidlách súťaže je vekové rozpätie hercov obmedzené.

⬤ Celoslovenská prehliadka vás čaká v Šali. Budete ešte úspešné predstavenie vylepšovať? 

Chceme určite odohrať jednu verejnú reprízu a niekoľko školských predstavení. Máme šťastie, že vlani sme si urobili dobré meno medzi školami s hrou o neposlušných deťoch, mala výborné ohlasy a už teraz nás kontaktujú, že chcú vidieť nové predstavenie. A budeme vylepšovať drobnosti.

Pripravil Rado Varga