Peter Hudák: Otec ma učil, že žiadna poctivá práca cti netratí

Na 26-člennej kandidátnej listine pre voľby do zastupiteľstva Trenčianskeho samosprávneho kraja sa objavilo aj meno bývalého redaktora Púchovskej televízie Petra Hudáka. S mikrofónom v ruke za trinásť rokov svojho televízneho pôsobenia spovedal všetkých krajských poslancov za Púchovský okres. S jedným z nich – Miroslavom Kubičárom – dnes spája svoje sily a so sloganom „Kraj sa týka aj vás“ sa pokúša preniknúť do krajského parlamentu. O motivácii vstúpiť do politiky, ale aj o tom, ako sa z televízneho redaktora razom stane školník, sme sa s Petrom Hudákom porozprávali.

⬤ Peter na úvod krátke predstavenie, lebo môžeme si síce namýšľať, že ťa všetci Púchovčania poznajú, ale nemusí to tak byť…

Narodil som sa v Nových Zámkoch, vyrastal som v Tvrdošovciach, odkiaľ pochádzala mamička a otec bol horkokrvný východniar z Demjaty pri Prešove. S manželkou Aničkou, rodenou Púchovčankou, vychovávame tri dcéry – Zuzku, Kat- ku a Betku. Vyštudoval som Strednú umeleckopriemyselnú školu v Bratislave a od svojich sedemnástich rokov pracujem s deťmi a neskôr s mládežou. Ako režisér a autor hier už viac ako štvrťstoročie pracujem s detským divadelným kolektívom v Dome kultúry. Pracoval som ako umelecký fotograf a reklamný grafik, posledných trinásť rokov som bol redaktorom Púchovskej televízie a Púchovských novín. Dnes pracujem ako školník na Strednej umeleckej škole v Trenčíne.

⬤ Ty si typ „cudzára“, ktorý sa v Púchove nenarodil, ale má právo už sa pasovať za Púchovčana, lebo tu prežil dosť rokov. Neľutuješ, že si Púchovčanom?

Nie. Ani v ťažkých chvíľach som si takto otázku nepoložil. Mám 52 rokov, tridsať z nich som prežil v Púchove. Žije tu moja milovaná rodina a priatelia.

⬤ Je to tvoj prvý pokus dostať sa do politiky. Až po päťdesiatke. Nemal si nutkanie „politikárčiť“ aj trochu skôr, pred štyrmi či ôsmimi rokmi?

Vôbec som neuvažoval týmto smerom. V dedine, kde som vyrastal, bolo samozrejmosťou pracovať v prospech komunity. Už ako deti sme chodili na brigády upratovať obec, alebo nacvičovali besiedky pre menších spolužiakov, jednotili repu a kukuricu, pomáhali susedom vyberať lány s mrkvou. Aj tu som chcel niečím prispieť, a tak som sa angažoval v práci s deťmi v divadle a kedysi aj v Zelenej linke. Stačilo mi to.

⬤ Ľudia ťa dlhé roky vnímali ako divadelného režiséra, televízneho redaktora. Dnes si školníkom. Ako sa to stalo?

Súvislostí, ktoré viedli k tomuto stavu, je určite ďaleko viac, než tuším aj ja, ale v zásade je najdôležitejšie, že v lete minulého roka vedenie mesta zrušilo tunajšiu redakciu Púchovskej televízie. Dohodli sa s nami na rozviazaní pracovného pomeru, ale nebolo to z našej vôle. Kto mal záujem, mohol ísť na pohovor do TV Považie. Z Púchovčanov som nakoniec dostal ponuku len ja, ale zmluvu mi dali iba do konca roka 2016.

O pokračovaní spolupráce sme rokovali až v januári, no ponuka už neznela na trvalý pracovný pomer, ale len na živnosť. Nedohodli sme sa na sume. Po zaplatení odvodov by mi reálne ostalo 300 eur na mesiac. Mám tri deti, nedokázali by sme z toho vyžiť. Dva a pol mesiaca sa mi nedarilo nájsť prácu a na podporu som žiaľ nemal nárok. Vzal som teda, čo sa dalo a v polovici marca som sedel v Gimaxe na pohovore. Začal som v upratovacej čate v gumárňach čistiť lisy. Vďaka pomoci kamaráta ma potom vzali na štvorsmenku do Conti – na miešareň. No stalo sa mi, že som dva týždne nevidel rodinu. Buď deti spali, boli v škole, alebo som spal ja, alebo som bol na smene.

Obzeral som sa teda po niečom vyhovujúcejšom a vtedy mi kamarátka dohodila prácu školníka na Strednej umeleckej škole v Trenčíne. Otec ma učil, že žiadna poctivá práca cti netratí, robím teda školníka najlepšie ako viem.

⬤ Predvolebná spolupráca s Miroslavom Kubičárom so sloganom „Kraj sa týka aj vás“ je neprehliadnuteľná. Prečo práve vo dvojici s ním?

Lebo pána Kubičára poznám dlhé roky ako vzdelaného, skúseného, rozhľadeného človeka s jasnou víziou a čo je podstatné, považujem ho za charakterného muža, ktorý neprezlieka kabáty podľa aktuálnej politickej klímy. Oslovil ma s ponukou na spoluprácu a ja som ju prijal.

⬤ Bývalý primátor Marián Michalec vás oboch podporil vo svojej letákovej volebnej kampani, na bilboardoch však spolu nie ste. Ako sa v tom vyznať?

Marián Michalec s nami nekonzultoval zámer využiť naše osoby vo svojej kampani. Zrejme si spočítal, že ak nás podporí, o hlasy rozhodne nepríde, môže len získať. Ak to naopak vezme hlasy nám, opäť môže len získať. No nejestvuje medzi nami žiadna dohoda o vzájomnej podpore.

⬤ A prečo vôbec kandiduješ? Aká je tá prvotná motivácia?

Úprimne? Snažím sa zistiť, či som zvoliteľný o rok do miestneho zastupiteľstva a zároveň ponúkam svoje skúsenosti v kultúre, médiách, environmentálnej oblasti a reklamnej branži. aby som prispel k riešeniu problémov, ktoré trápia nielen mesto, ale aj celý región. Veď som to už robil v menšej miere ako redaktor Púchovskej televízie.

⬤ Vyzývaš k spolupráci jednotlivých poslancov, keďže ako sám tvrdíš, jeden nič nezmôže. Vyzerá to pekne na papieri, je to reálne aj uskutočniť?

Znie to asi naivne, ale inej možnosti niet. Treba si zachovať tvár, no cestou nemôžu byť nevyberané útoky na oponentov. Vedú len k izolácii. Neviem odhadnúť, či je to reálne, ale pokúsim sa aby bolo.

⬤ Bol si dlhé roky redaktorom Púchovskej televízie a spoznával problémy ľudí, ktorých riešenie sa od župy či od mesta očakávalo. Utkveli ti niektoré z nich v hlave?

Pamätám si ako starostov na doline trápila malá frekvencia spojov SAD aj vlakov. Ako nevyhovovali vysoké nové autobusy, ktoré sa neprepchali podjazdmi pod železnicou. Vnímal som limity údržby krajských ciest, potrebu výstavby rýchlostnej komunikácie R6 sme- rom na Moravu, o ktorej je zrazu ticho. Už sa spomína len cyklomagistrála. Mapovali sme v televízii problémy z pohotovosťou v meste, s opravou mosta, so zastávkami prímestských liniek, s nepovolenými skládkami smetí. Tých tém by bolo na samostatný rozhovor.

⬤ S kamerou či mikrofónom si prešiel určite celý okres a mnohé krajské lokality. Je nejaká, ku ktorej máš srdcom bližšie?

Nepovedal by som. Mesto aj dediny v okolí vnímam skôr cez inšpiratívnych ľudí, ktorých tu poznám. Mohol by som menovať, no nerád by som niekoho vynechal.

⬤ Kritici púchovského gymnázia alebo skôr jeho riaditeľa neustále poukazujú na postavenie v rebríčku INEKO. Ty si predsedom rady školy, všetky tri tvoje dcéry na gymnáziu študujú alebo študovali. Aký je tvoj pohľad na školu?

Nie veľmi rozumiem tomu, akú výpovednú hodnotu má rebríček INEKO. Predsa, ani stredné školy ani gymnáziá v regióne nestoja na rovnakej štartovacej čiare. Školy majú rozdielne finančné podmienky, deti sú z rôznych sociálnych prostredí, s rôznym rozhľadom. Kvalita základných škôl, z ktorých prichádzajú prváci, je tiež rôzna a tých faktorov, ktoré vplývajú na tzv.“úspešnosť“ je určite viac.

Stačí ak porovnáme veľkosť Považsko- bystrického a Púchovského okresu a je jasné, že susedia majú niekoľkonásobne väčší výber detí. Ako potom plnohodnotne porovnávať? Nie je tajomstvom, že niektoré školy v snahe uspieť v rebríčku zľavia latku náročnosti pri známkovaní. Rebríček je síce vítanou spätnou väzbou pre školy, ale robiť z neho povestnú „palicu na psa“ je hlúposť.

Myslím, že robíme chybu, keď sa stále snažíme deti porovnávať a chváliť sa tým, že ich máme najinteligentnejšie. To je skôr prejav našej vlastnej nezrelosti a nízkeho sebavedomia, než snahy prospieť študentom.

Pripravil Rado Varga

Púchovské listy

Mohlo by Vás zaujímať Podobné novinky

Pridať odpoveď

Váš email nebude zverejnený...