Spevácky zbor Be Happy sa nedávno vrátil zo zahraničného zájazdu v Tokiu. O tom ako sa malý zbor z Púchova dostal do metropoly Japonska nám porozprávala dirigentka zboru Mária Jašurdová.

“Be Happy” je dievčenský spevácky zbor, ktorý pôsobí na Základnej umeleckej škole v Púchove. Vediem ho desiaty rok a prináša mi stále viac životných prekvapení. Spočiatku som si nevedela predstaviť, ako prekročíme prah našej školy či nášho malého mestečka. Po desiatich rokoch pôsobenia sa však odrazu vraciame z Japonska a stále tomu nemôžeme uveriť.

Náš japonský príbeh začal v belgickom Neerpelte, kam sme sa minulý rok odhodlali ísť s najstaršími žiačkami na naše prvé súťažné zahraničné skusy. V Belgicku súťažilo okolo 90 speváckych zborov z celej Európy. Boli sme šťastné, že sme sa umiestnili v druhom pásme v neuveriteľne silnej konkurencii. O to viac nás ohromilo, keď sa pri nás po jednom festivalovom koncerte pristavil usmievavý pán, ktorý sa nám predstavil ako Yoshinori Kakinuma, pracovník z organizácie Asahi Cross Cultural Institut. Pozval nás na medzinárodný festival International Music Meeting Japan Tokio (IMMJ). Boli sme jediným zborom, ktorý si na tento festival vybral.

Festival IMMJ nie je súťažným podujatím, ale festivalom pozvaných zborov a orchestrov so zámerom spoločného koncertovania, priateľských stretnutí a nadväzovania nových kontaktov. Pozvanie sme okamžite prijali. Neskôr sme si uvedomili, že sme tak trochu blázni, ledva sme nazbierali päť tisíc eur na belgický Neerpelt, ako chceme za necelý rok nazbierať viac než trojnásobok na Tokio?

Asi po pol roku vybavovania, zháňania sponzorov, intenzívneho písania s organizátormi festivalu, sme začali nadobúdať pocit, že TO NAPOKON VYJDE! A vďaka mestu a mnohým našim priaznivcom sme 9. júla na viedenskom letisku skutočne nastupovali do lietadla a o deň neskôr (miestneho času) nás na letisku Narita vítal pán Kazuo Kashiwagi s ceduľkou “BE HAPPY”.

Náš zájazd sme naplánovali tak, aby sme okrem koncertovania zakúsili aj chuť Japonska a vďaka pani Nao Higano, s ktorou sa poznáme a s ktorou sme stretli aj na koncertnom pódiu, sme doňho zakomponovali aj návštevu slovenskej ambasády. Pre pracovníkov a pozvaných hostí sme pripravili spoločný koncert, na ktorom zaspievala pani Nao niekoľko sólových piesní, časť repertoáru patrila nám a časť tvorili spoločné skladby. Koncert mal veľmi dobrý ohlas a bol pre nás tak trochu aj generálkou pred vystúpením na festivalových pódiách.

V rámci samotného festivalu sme spievali na dvoch koncertoch. Prvým oficiálnym vystúpením malo byť vystúpenie na dievčenskej Konodai school. Organizátori nás však (milo) prekvapili, keď nás na úvodnom otváracom večeri vyzvali ako jediný zbor, aby sme zaspievali ostatným účastníkom festivalu. Počas celého festivalu sme sa cítili trochu privilegovane.

Všade nás vítali s mimoriadnym nadšením. Tak trochu sme sa smiali a tipovali, čím to bude: či sme v Ázii pôsobili skutočne tak exoticky, alebo sme vzbudzovali sympatie tým, že nás bolo dohromady iba dvanásť. Väčšina zúčastnených zborov mala členov viac než päťdesiat. A možno sa miestnym páčil náš netradičný imidž. Ako jediný zbor sme spievali iba aranžmány populárnej hudby, na ktoré sa so staršími dievčatami momentálne zameriavame.

Náš prvý oficiálny koncert v spomínanej Konodai school bol síce poznamenaný chorobami (dve dievčatá boli choré, pričom jedna sa kvôli zdravotnému stavu koncertu nemohla zúčastniť), napriek tomu sme zožali veľký úspech. Mali sme tiež možnosť vypočuť si špičkové výkony ostatných účastníkov festivalu, predovšetkým hostiteľského zboru Konodai girls school choir. Možnosť zažiť naživo vystúpenia výborných zborov z rôznych krajín sveta je jednou z mojich najsilnejších motivácií, prečo vycestovať na zahraničné festivaly. Ide o zážitok, ktorý sa ťažko prenáša na papier, lebo ho prežijete iba tu a teraz. Mimochodom, škola má 700 žiačok a koncertnú aulu, akú by možno závideli mnohé naše veľké fakulty.

Po celý čas nás sprevádzali dve sympatické žiačky, ktoré boli veľmi ochotné a usmiate. Japonsko je krajinou slušnosti a vzájomnej úcty. Viackrát sme rozmýšľali nad tým, či je táto slušnosť záležitosťou výchovy alebo či sú Japonci prirodzene srdeční. Ja tipujem druhú možnosť (prípadne obe), ale veľakrát by som bola v našich končinách vďačná aj za tú prvú. Druhou stranou mince bol však fakt, že účasť na každom koncerte bola z našej strany platená. Preto sme sa nezúčastnili aj ďaľších koncertov: boli nad rámec nášho rozpočtu.

Hlavný koncert, na ktorom účinkovali všetky pozvané zbory a tiež orchestre, sa konal v centre Nippon Seinen-kan, ktorého súčasťou je hotel, koncertná sála a kongresové centrá. Predtým ako začal samotný koncert, sme sa zúčastnili na priateľskom stretnutí zborov, na ktorom každý povedal o sebe pár viet. Ja som sa účastníkov pýtala, či tušia aká veľká je naša krajina. Všeobecný údiv vyvolalo moje oznámenie, že Tokio je trikrát väčšie ako celé Slovensko. Pred pol šiestou sme sa presunuli do zákulisia a tešili sa na vstup na obrovské pódium.

Účinkovať v tejto koncertnej sále bolo zážitkom z viacerých dôvodov: pre mňa bol fascinujúci najmä fakt, že sa jednalo o miestnosť s kapacitou 1300 miest, pričom na pódiu nebol jediný mikrofón a naše vystúpenie vrátane sólového spevu a husľového pizzicata bolo počuť aj do najvyšších radov. Človek si “nostalgicky” povzdychol, predstavujúc si domácu malú sálu divadla, v ktorej sa speváci prebrodia cez množstvo káblov na pódium, aby im napokon zvukár oznámil, že musia do mikrofónov viac kričať, ak chcú, aby ich bolo počuť, inak mu to bude pískať… Nuž, aspoň raz sme zažili pocit, že vystúpiť na pódium a zaspievať je vlastne také jednoduché.

Po tom, ako sme si užili svojich 15 minút slávy na hlavnom koncerte, sme už sledovali ďalšie výborné vystúpenia zborov a záver koncertu patril spoločnému spevu krásnej japonskej ľudovej piesne “Furusato”, ktorú zbory spievali z hľadiska, takže znela celá sála. Na záverečnej “afterparty” sme boli opäť ako jediný zbor vybraní, aby sme niečo zaspievali ostatným. A to bolo definitívne naše posledné účinkovanie na IMMJ 2019 Tokio. S Japonskom sa nám lúčilo ťažko, jeho atmosféra a srdečnosť všetkých ľudí, s ktorými sme sa stretli, v nás ostanú asi do konca života. Ďakujeme za túto nádhernú cestu všetkým, ktorí k nej prispeli.

Pripravila: Mária Jašurdová
Foto: Beáta Ižvoltová, Guru Travel, Púchov

Pred tromi rokmi som napísala článok „Spevácky zbor Be Happy urobil prvý veľký krok do sveta.“ Bolo to po našom účinkovaní na festivale detských zborov, orchestrov a súborov na medzinárodnom festivale v Belehrade. Šlo vtedy o nesúťažnú prehliadku vybraných telies z celej Európy a o našu prvú možnosť postaviť sa na skutočne veľké pódium pred tisícky divákov. Vtedy som si vravela: ktovie, ako dlho potrvá, kým urobíme druhý krok. A či vôbec..

Práca v zbore má totiž svoje špecifiká: výsledky prichádzajú až po rokoch tvrdej práce. Je oveľa náročnejšie dosiahnuť veľký cieľ s kolektívom, ktorý neustále fluktuuje, než s jednotlivcom. Každý, kto pracuje so skupinou detí, vie, o čom hovorím. Avšak pocit radosti zo spoločného úspechu je o to sladší a zanechá hlbšiu stopu. Zbor je živý organizmus plný vzťahov, pováh, charakterov. Pracovať spoločne na niečom, čo nás presahuje, je to najťažšie aj najkrajšie, čo som doteraz v škole zažila.

Ako sa nám podarilo urobiť druhý, ešte oveľa väčší krok? Pred dvoma rokmi sa partia dievčat, ktorá spieva v školskom zbore Be Happy, rozhodla, že chce spievať viac. A lepšie! A že je preto ochotná pracovať nad rámec školských povinností. Po roku spoločných nácvikov sme sa rozhodli otestovať sa ako samostatné spevácke teleso na medzinárodnom festivale mládežníckych zborov a orchestrov v Bratislave. Naša súťažná premiéra dopadla veľmi dobre: získali sme strieborné pásmo v kategórií „Populárna hudba, jazz, spiritual.“

Vďaka tomuto úspechu sme minulý rok dostali pozvánku na najväčší európsky mládežnícky zborový festival „Europees Muziekfestival voor de Jeugd“, ktorý sa koná pravidelne už 66 rokov v belgickom Neerpelte. Na to, aby ste sa vôbec mohli na tejto úžasnej akcii zúčastniť, vás musí schváliť festivalový výbor na základe nahrávky. Prihlášku na festival sme poslali v októbri, schvaľovací dekrét nás potešil v decembri. Už tento fakt bol pre nás veľkým úspechom. Náročná príprava mohla začať. Keďže sme sa prihlásili do kategórie s voľným výberom repertoáru, potrebovali sme nacvičiť asi 20-minútový program vrátane povinnej skladby, ktorú si každý zbor aranžoval sám.

Skúšky prebiehali výlučne v našom voľnom čase v spolupráci s pánom učiteľom Petrom Jurisom, ktorý sa podujal podporiť nás na festivale ako náš spoluhráč. Mohla by som napísať celú knihu o tom, čo všetko obsahovali prípravy: nešlo len o samotné nácviky, ale tiež o more korešpondencie s organizátormi festivalu, zháňanie sponzorov, vybavovanie každého dôležitého detailu. Sme vďační všetkým rodičom, ktorí nás v myšlienke zúčastniť sa na festivale, s nadšením podporili a tiež všetkým, ktorí nám na našej ceste do Neerpeltu pomohli.

V čom je Neerpelt jedinečný? Nuž, hlavne je najväčší: predstavte si festival, na ktorom sa zúčastní asi 90 európskych zborov, čiže viac než 2500 mladých ľudí. Predstavte si, že všetci títo mladí ľudia sa spoločne bavia, tancujú, pochodujú mestom a spievajú každý deň na množstve podujatí. Len my sami sme absolvovali tri koncerty mimo súťaže. Festivalový výbor zapojí spevákov do diania takým úžasným spôsobom, že sa spieva prakticky v celom meste a každú chvíľu: v kostoloch, v nemocnici, v domove dôchodcov, na školách, v misijných centrách. A všade visia vlajky, plagáty, ktoré nám dávajú najavo, že sme tu vítaní. A nejde iba o vlajky: ide aj o množstvo ochotných usmiatych ľudí počnúc delegátmi a končiac dobrovoľníkmi, ktorí pracujú v jedálni.

Ak by sme aj na festivale nezískali žiadne umiestnenie, zažiť túto atmosféru bolo natoľko krásne, že by nám postačila ako dôvod byť TAM a zažiť TO. My sme však nešli na festival iba s týmto cieľom. Chceli sme urobiť všetko preto, aby sme uspeli. Aby sme boli na seba hrdí. A to sa nám do obrovskej miery podarilo: obhájili sme strieborné pásmo zo svojho prvého medzinárodného festivalu v Bratislave. Získať strieborné pásmo v Neerpelte však znamená niečo viac. Znamená to, že máme ako zbor veľkú motiváciu. Porota sa v hodnotení nášho výkonu zhodla na niektorých pre nás kľúčových veciach:

1. Ako zbor máte obrovský potenciál. Táto veta znie výborne, ale prakticky znamená: Ste ešte len na začiatku! Pracujte a môžete sa dostať na úroveň tých, ktorí získali zlaté pásmo. (Musím podotknúť, že úroveň zborov, ktoré získali zlaté pásmo v Neerpelte, bola neuveriteľná a v našich končinách takmer nepredstaviteľná.)
2. To, čo vám chýba, je sebavedomie. Nízke sebavedomie je tak trochu špecifikum slovenských zborov. Nie je len vecou našej prezentácie, ale aj skúsenosti. Potrebujeme ešte veľa takýchto prestížnych festivalov. Po každom z nich budeme veriť vo svoje schopnosti viac a viac.
3. Potrebujete pracovať na náročnejšom repertoári. To znamená: neuspokojte sa s tým, čo ste už dosiahli. Terajšiu úroveň berte ako štartovaciu plochu, nie ako cieľ. Táto posledná pripomienka je pre nás najdôležitejšia a najzaväzujúcejšia.

Je možné dosiahnuť v našich končinách tieto méty? Osobne si myslím, že áno. Aj keď je to pri našich súčasných podmienkach veľmi náročné. Veľa závisí od našej vôle a cieľavedomosti. Pretože to, čo nám nechýba, je chuť a radosť zo spevu. Ony sú základom našej dobrodružnej výpravy do sveta. Je to však aj veľká výzva pre všetkých, ktorí nám na tejto ceste môžu pomôcť.

Mimoriadnou motiváciu a výzvou pre nás je jeden zvláštny úspech, ktorý sme na festivale dosiahli: ako jediný zbor v Neerpelte sme dostali pozvanie na medzinárodný festival do Tokia. Toto pozvanie neudeľuje oficiálna porota, získali sme ho priamo od organizátora japonského festivalu iba na základe našich mimosúťažných vystúpení. Jednoducho povedané: najviac sme sa mu páčili. A verte nám, že do Japonska ísť chceme. Pevne veríme, že aj pôjdeme. Urobíme pre to všetko. Bez vašej podpory to však bude príliš ťažké. Pomôžete nám urobiť tretí krok?

Kto sa zúčastnil v Neerpelte:

soprán: Bronislava Riljaková, Jana Vozárová, Alexandra Adela Špalková
mezzosoprán: Nikola Gombárová, Barbora Jurovčíková, Petra Kurtinová
alt: Ema Ižvoltová, Lenka Repková, Viktória Behanová, Miroslava Crkoňová
dychové nástroje: Peter Juris
vedúca zboru, klavír: Mária Jašurdová

Veľké ĎAKUJEME patrí predovšetkým: žiakom a učiteľom Strednej odbornej školy v Púchove za nádherné doplnky z modrotlače, vďaka ktorým sme mohli reprezentovať náš región, za finančnú pomoc pani Zdenke Pagáčovej a pánovi Milošovi Pagáčovi, firmám Continental Matador Rubber, Booster precision components, občianskemu združeniu S láskou k človeku, mestu Púchov a rodičovskému združeniu pri ZUŠ Púchov a za pomoc pri organizácii ZUŠ Púchov. Špeciálne ďakujem patrí tiež Zuzane Potočnej, Petre Pobežalovej a mnohým ďaľším, ktorí nám na našej ceste do Belgicka pomohli.

Mária Jašurdová