Tohtoročná púchovská divadelná jar bola bohatá. Postupne svoje nové divadelné hry na javisku odpremiérovali Detské divadelné štúdio Ochotníček, Divadelný súbor Červené vankúše a tesne pred letnými prázdninami to stihlo aj Divadlo M. V posledný deň školského roka prinieslo v réžii Jozefa Kolejáka divadelné spracovanie známej rozprávky Pavla Dobšinského „Braček Jelenček“. O príprave, samotnej premiére, ale aj ďalších plánoch sme sa porozprávali s vedúcou súboru Katarínou TOMANOVOU.

⬤ Pred dvomi rokmi odohralo vaše divadlo ruskú ľudovú rozprávku „O rybárovi a zlatej rybke“, tentoraz ste siahli po klasike Pavla Dobšinského. Bol „Braček Jelenček“ víťazom nejakého širšieho výberu?

Predstavte si, že ani nie. U nás to funguje tak, že náš režisér Jožko Koleják jednoducho zavelí: A tento rok budeme hrať Bračeka Jelenčeka. A tak som vbehla do púchovskej knižnice a na moje milé prekvapenie som v nej našla aj pôvodnú verziu Dobšinského rozprávky, samozrejme už bez archaických výrazov. Všetci sme si rozprávku prečítali, lebo nie každý z nás ju do detailu poznal a mohli sme sa pustiť do skúšania.

⬤ Platilo hlavné režisérske slovo aj pri rozdeľovaní úloh?

Áno, stopercentne. Jozef nás za tých dvadsať rokov spolupráce pozná dostatočne dobre na to, aby nielen zvážil, ale aj rozhodol, kto sa na akú úlohu typovo hodí. Ja som si s manželom Martinom zahrala manželskú dvojicu aj na javisku, aj keď iba krátku chvíľu, keďže pomerne skoro zomieram.

Danka Černičková s Mariankou Račkovou hrajú zlé ženy – matku s dcérou, Michal Vrškový kráľa, Katka Bizoňová bračeka-jelenčeka v staršej verzii, Tadeáš Raček v mladšej verzii a Katka Raniková jeho sestru, ktorá sa neskôr premení na labuť a v happyende sa z nej stala kráľovná.

Pri príprave predstavenia sme vlastne riešili jediný problém, ale zásadný. Po odchode Jožka Cimeráka zo súboru sme jednoducho nemali k dispozícii žiadneho vysokého fešného mladíka na úlohu „bračeka-jelenčeka“. Vytipovali sme si Tadeáša Račeka.

⬤ Ten je teda na javisku úplným novicom?

Presne tak. Tadeáš je veľmi šikovný a má veľký potenciál. Stále nám však tvrdil, že to na javisku nezvládne, že jednoducho nebude plakať ako bábätko, čo na to povedia jeho rovesníci zo strednej školy, keď ho uvidia hrať v takýchto pózach. Aj oni prišli na premiéru a po nej ho chválili, a tak aj Tadeáš bol nakoniec so svojím výkonom spokojný. Zvládol to naozaj na výbornú.

⬤ Keď ste pred 22 rokmi zakladali Divadlo M, bol to súbor učiteliek materských škôl. Dnes ste v súbore už len dve – zhodou okolností riaditeľky – vy a Danka Černičková…

(Smiech.) Zabudnúť nesmieme na Alenku Hudákovú, ktorá má na starosti svetlá. Myslím, že už na začiatku nám všetkým bolo jasné, že „škôlkarským“ súborom nebudeme večne. Kolektív prešiel za tie roky najrôznejšími obmenami, služobne najmladší je teraz Tadeáš Raček, druhý rok hrá s nami Michal Vrškový, Katka Raniková s Mariannkou Račkovou hrajú už dlhšiu dobu.

⬤ Ako dlho ste predstavenie nacvičovali?

Takmer jeden rok. Rozhodnutie o tom, že budeme hrať Bračeka Jelenčeka, prišlo ešte vlani pred letnými prázdninami, začali sme na ňom pracovať od septembra a od začiatku nového roka už aj intenzívne. Vzhľadom na to, že niektorí členovia nášho súboru pôsobia v Bratislave, podobne ako režisér Jozef Koleják, nie je možné sa stretávať častejšie ako raz za dva týždne, ale po víkendoch sme to stihli a premiéru zvládli v ohlásenom termíne.

⬤ Vy osobne a po vás aj Katka Raniková predvádzate v hre kaskadérsky kúsok, keď pádom z javiska končíte vo vodách rozbúrenej rieky. Dlho ste to trénovali?

Pôvodne sme s režisérom trénovali úplne niečo iné. Mala som padať zo schodov smerom do zákulisia. A keď som si to už všetko natrénovala, tak sa to Jozef jednoducho rozhodol zmeniť. Ale myslím, že som spadla celkom pekne, samozrejme na žinenku.

⬤ Dobšinský sa so svojimi postavami v rozprávkach nemazná, kým sa dopracuje k šťastnému koncu, preleje sa zväčša veľa krvi. Nezvažovali ste vynechanie niektorých krutých scén?

Ak by sme ich vynechali, to by už jednoducho nebol Dobšinský. Jeho tvorba je plná emócií, aj tých nepríjemných. Aj preto boli prvé pocity divákov po premiére zmiešané. Niektoré scény ťažko rozdýchavali, pretože tú rozprávku nepoznali. Aj sa nás pýtali, prečo si napríklad zlá macocha spálila v kotli ruku a ponúkla ju mužovi na zjedenie? Otázka skôr pre Dobšinského, nie pre nás.

⬤ Možno by prospelo veci, keby si diváci ešte pred návštevou divadla prečítali knižnú verziu rozprávky…

Asi áno. Žijeme v dobe, kedy deti poznajú do detailu skôr televízne rozprávky a z knižnej klasiky v lepšom prípade len Červenú Čiapočku a Tri prasiatka. Zatiaľ netušíme, ako budú na hru reagovať detské kolektívy, ale vyzerá to tak, že sa s ňou predstavíme skôr deťom na prvom stupni základných škôl než malým škôlkarom.

⬤ A čo na váš výkon hovoril režisér Jozef Koleják?

Bol spokojný. Dokonca vyhlásil, že to bola najlepšie odohratá premiéra za dobu, čo s nami spolupracuje. A to už je dvadsať rokov.

⬤ Hra je úsporná na texty, aj na rekvizity…

To máte pravdu. Ja napríklad počas hry nepoviem ani slovo, iba sa chvíľu usmievam. Celé divadlo je založené na pohybových akciách – každý pohyb má svoj význam a zmysel a nie je náhodný. Treba ich už len vedieť „prečítať“. No a jedinou rekvizitou je bubon, ktorý má doslova polyfunkčné využitie.

Slúži na vyjadrenie tlkotu srdca, potom ako kotol na varenie, ako podstrieška pre jabĺčko, ktoré má nalákať jelenčeka, ale aj ako lavička, ako slnko zapadajúce za obzor a na záver aj ako klietka pre zlú macochu s dcérou na cestu do pekla. Zhodli sme sa na tom, že na presťahovanie sa z jedného miesta na druhé je to pre celý súbor najideálnejšia hra, kedy nemusíme použiť mnoho áut.

⬤ Sú prázdniny – nielen školské, ale aj divadelné. Aké plány máte s predstavením v blízkej dobe?

Po prázdninách musíme hru vycibriť, chceme s ňom vystúpiť na novembrovej Noci divadiel a odohrať aj predstavenia pre školy. Nuž a budúci rok sa s ňou chceme ukázať na tradičnej celoštátnej súťaži v kategórii dospelí deťom, ktorú sa nám už niekoľkokrát podarilo vyhrať.

Za rozhovor poďakoval
Rado Varga

7 + 2 je nielen jednoduchý matematický príklad, ale aj názov novej divadelnej hry z dielne najmladšieho púchovského divadelného súboru „Červené vankúše“. Ten vznikol pred piatimi rokmi, keď sa bývalí členovia detského Ochotníčka začali pravidelne stretávať v pravom rohu známej púchovskej kaviarne Štefánka. V tom čase jej kreslá zdobili červené vankúše a názov súboru bol na svete. Po dvoch rokoch sa súbor dočkal aj prvej hry – herci inšpirovaní poviedkami Roalda Dahla odohrali predstavenie „Dvojtvárnosť v zrkadle“. Tá bola hodnú chvíľu „sirotou“ v repertoári DS Červené vankúše. Až do posledného aprílového piatku, kedy sme boli svedkami úspešnej premiéry novej hry s číselným názvom „7 + 2“. S týždňovým odstupom sme sa o nej porozprávali s jej režisérkou Luciou Panáčkovou.

⬤ Hra sa volá 7 + 2 a tým je jasne daný počet hercov na scéne…

Presne tak, hra bola pripravená pre limitovaný počet postáv – sedem ženských a dve mužské. Tou treťou mužskou postavou je postava hlavy rodiny – Richarda, ktorý je v hre často spomínaný, keďže sa hneď na úvod stal obeťou vraždy. Podozrivý sa stáva každý jeden člen rodiny, ktorá je síce navonok ideálna, ale má množstvo tajomstiev a nedôvery voči sebe navzájom. Každý má „za ušami“ – od Richardovej manželky Charlotte, cez švagrinú Augustínu, babičku Agátu až po šoféra s čašníkom.

⬤ Autori telenoviel by tento detektívny príbeh dokázali rozdeliť minimálne na tridsať dielov. Vy ste sa vtesnali do hodiny. Bolo to ťažké?

Telenovela by to bola možno aj stodielna (smiech). Je to detektívka a my sme nechceli príliš naťahovať divákov, lebo čím dlhšie by to trvalo, tým viac by upadala ich pozornosť. Každá scéna mala vypovedať o jednom charaktere a myslím, že sa nám to podarilo, v niektorých scénach sme odhalili viac charakterov. Keď sme to zostavovali a pripravovali pre javiskovú podobu, museli sme v scenároch škrtať a snažili sme sa to zvládnuť ani nie tak slovom, ale predovšetkým herecky.

⬤ Prvé dejstvo hry „7 + 2“ ste divákom ponúkli už počas jesennej Noci divadiel. Zmenilo sa na predstavení niečo?

Zmenilo sa toho dosť. Zmenila sa predovšetkým doba, do ktorej je hra situovaná. Pôvodne sme
to chceli vsadiť do súčasnosti a odkrývať problémy dnešnej doby. Ale nakoniec sme si povedali, že 30. a 40. roky boli veľmi pekným a príťažlivým obdobím. Celé to prvé dejstvo malo pôvodne do tridsať minút a teraz sme ho odohrali za desať.

⬤ Súbor sa za päť rokov existencie zmenil, objavili sa nové tváre…

Úplne nie, máme v ňom aj stálice, ktoré hrali aj v našej prvej hre. Ale máme aj nových členov, čomu sme veľmi radi. Máme pozitívne odozvy, aj v priebehu skúšania sa dokonca našli ľudia, ktorí si chceli s nami zahrať a museli sme ich odmietnuť, pretože to bola hra založená na presnom počte hercov. Pre ďalšie obdobie našej tvorby však určite bude len prínosom, ak sa náš súbor rozrastie.

⬤ Od vašej prvej premiéry uplynuli tri roky. Takýto odstup nie je v divadelných súboroch bežným zvykom…

To možno nie, ale my sme v tomto smere nechceli, ako sa hovorí, tlačiť na pílu. V priebehu tohto obdobia sme rozpracovali viacero motívov, zvažovali sme napríklad spracovanie Tajného denníka Adriana Mola, ale k definitívnemu rozhodnutiu stále niečo chýbalo. Navyše sme všetci boli časovo veľmi vyťažení v škole. Prišiel však prvý septembrový deň minulého roka a vtedy sme sa rozhodli, že toto je téma, do ktorej sa oplatí ísť a zvládli sme to.

⬤ Červené vankúše sú taký „roztatárený“ súbor – študujete v rôznych mestách Slovenska. Asi nie je jednoduché nájsť taký termín skúšok, ktorý by všetkým vyhovoval…

Je to komplikované, väčšina z nás študuje na vysokej škole, zvyšok navštevuje strednú školu. Problém je v tom, že vysokoškoláci môžu väčšinou iba cez víkendy, stredoškoláci by radšej skúšali samozrejme počas týždňa popoludní alebo večer. Nakoniec sme sa ustálili na nedeli, odtŕham hercov od nedeľného obeda, pracujeme od rána do večera a väčšinou sme v bývalej provizórnej divadelnej sále domu kultúry na Námestí slobody, kde sme pred tromi rokmi mali premiéru aj našej prvej hry „Dvojtvárnosť v zrkadle“.

⬤ A čo rovesnícky vzťah režisérky a hercov? Nie je problém udržať si režisérsku autoritu?

Ja s tým nemám problém, vytvorili sme si kamarátsky vzťah, ale myslím si, že mám u nich rešpekt. Sme síce rovesníci, ale mám pocit, že rešpektujú moje skúsenosti a ja rešpektujem ich osobnosti. Vzájomne sa akceptujeme a určite to prispieva k celkovej pohode v súbore. Výhodou je to, že my pracujeme preto, lebo chceme a ono sa to odzrkadľuje v priebehu skúšok. Ja si naozaj nemusím dupnúť, ani zvýšiť hlas, tí ľudia naozaj pracujú sami, lebo chcú. A to chcenie je v každej činnosti tým najlepším hnacím motorom.

⬤  V púchovskom divadelnom svete momentálne lepíte dieru medzi detským divadlom (DDS Ochotníček) a seniorským (DS Makyta)…

Chceli by sme v súbore udržať mládežnícku skupinu, ale rozhodne nechcem, aby tí herci, ktorí boli pri zrode Červených vankúšov, zo súboru z nejakých vekových dôvodov museli odísť. Radi by sme sa stali komplexným súborom, teda mali medzi sebou dospelákov, ale aj stredoškolákov a vysokoškolákov. Máme stanovenú iba spodnú vekovú hranicu, ktorá je na rozhraní 15 – 16 rokov, ale vrchnú hranicu stanovenú nemáme.

⬤ Nechýba vám zatiaľ súťaživosť? Mnohé ochotnícke divadlá pripravujú nové hry pravidelne každý rok práve kvôli súťažiam…

S minulou hrou sme na súťaži boli. Chceme ísť však na súťaž nie kvôli tomu, aby sme sa s niekým porovnávali alebo si niečo dokazovali, ale skôr preto, aby sme sami seba posunuli dopredu. Profesionálni odborníci nám dajú veľmi dobré spätné väzby. A tá prvá spätná väzba, ktorá pred tromi rokmi vznikla, bola pre súbor dôležitá. Zaznelo veľa vecí, z ktorých sme si zobrali ponaučenie. Napríklad nám vyčítali, že niektoré scény boli nadbytočné a podarilo sa nám im vyhnúť. Tento rok sme to nestihli, ale budúci rok by sme radi absolvovali divadelnú súťaž.

⬤  Premiéru máte za sebou. Čo teraz s predstavením, ktorého premiéra mala navyše medzi divákmi veľmi pozitívny ohlas?

Ohlasom sme boli veľmi milo prekvapení, naozaj sme nečakali, že na premiéru príde viac ako 250  divákom. Všetkým úprimne ďakujeme za priazeň. Aj preto by sme chceli hru v júni reprízovať, prípadne ju odohrať aj v iných mestách. Scéna nie je náročná, dá sa s ňou aj cestovať. Ponúkli sme sa aj do škôl, čakáme na odpoveď. Určite s ňou chceme vystupovať aj na ďalšom ročníku Noci divadiel.

⬤ Zopakuje sa trojročná tvorivá pauza alebo sa dočkáme ďalšej hry tentoraz skôr?

Záleží naozaj od toho, ako rýchlo príde námet. Táto hra vznikala od septembra a už na novembrovej Noci divadiel sme ponúkli divákom časť z nej. Ak by sme boli nejako ohraničení termínovo, určite by sme ju odpremiérovali aj skôr. Ak príde dobrý námet a stretne sa taký zanietený kolektív ako teraz, tak s prípravou novej hry nebude problém.

Za rozhovor poďakoval

Rado Varga