Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici v zriaďovateľskej pôsobnosti Trenčianskeho samosprávneho kraja a Múzeum regiónu Biele Karpaty – Obec Bohunice pozývajú všetkých priaznivcov motocyklistiky a tiež širokú verejnosť na výstavu Zašlá éra považskobystrickej motocyklistiky.

Vystavený užší výber historických motocyklov zo zbierok Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici reprezentuje obdobie najväčšieho rozmachu ich výroby v bývalom monopolnom podniku Považské strojárne.

Výstavu motocyklov dopĺňajú rôzne trojrozmerné predmety s motocyklovou tematikou, vlajky, plakety, medaile, tablo z inaugurácie poštových známok z roku 2014, katalógy, vlajky štátov a mnoho ďalšieho.

Športové úspechy jazdcov Jána Kociana a Jána Hrehora dokladujú rôzne ocenenia, ktoré získali za výborné umiestnenia na medzinárodných, ale aj domácich súťažiach.

Odbornou garantkou výstavy je Anna Šujanská, historička a kurátorka motocyklovej zbierky Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici.

Nikoho neprekvapí fakt, že hrady po celom svete boli v minulosti ideálnym miestom na vybudovanie väzníc. Dôvodom bol fakt, že sa jednalo o silné budovy, z ktorých bolo takmer nemožné uniknúť. Väzni bývali zamykaní buď vo veži alebo v podzemí v žalári. Zatiaľ čo v stredoveku bola väčšina zajatcov šľachtici zajatí vo vojne, po stredoveku sa hrady používali na uzamykanie zločincov. Existuje množstvo preslávených hradných väzníc, ktoré v súčasnosti slúžia ako atrakcia či múzeum pre turistov. Jeden hrad sa však od ostatných líši a väznicou je už celých 165 rokov!

História, z ktorej behá mráz po chrbte

Jeden z najslávnejších a najznámejších hradných žalárov, o ktorom písal aj Shakesper vo svojej hre Richard III., je Dungeon Castle Pontefract v Yorkshire. Hrad patrí jednoznačne k najúžasnejším hradným kobkám v celom Anglicku. Hrad Pontefract bol využívaný ako väzenie v 13. rokoch 20. storočia. Dungeony boli obrovské a rozprestierali sa v niekoľkých miestnostiach 35 stôp pod hlavnou časťou hradu.

K ďalším známym hradom patril aj Jedburgh Castle v Škótsku. Počas vojny o škótsku nezávislosť sa bojovalo o hrad a v roku 1409 ho Škóti zničili. Na mieste pôvodného hradu sa postavilo reformné väzenie v roku 1823. Uzavreté bolo v roku 1868. V súčasnosti je plne prístupné pre verejnosť nielen ako múzeum, ale aj ako interaktívna ukážka väzenského života v 20. rokoch 20. storočia.

Unikátom je aj hrad Lancaster, v ktorom až do roku 2011 bolo plne funkčné väzenie. Dnes slúži ako veľkolepý „živý“ pamätník, ktorý ponúka nahliadnutie do často temnej minulosti Anglicka.

Za dych berúcou históriou však nemusíme chodiť za ďaleké hranice, stačí sa presunúť do neďalekého Brna. Práve tam sa nachádzalo najobávanejšie väzenie v Európe aj sídlo gestapa s názvom Špilberk. Vznikol ako kráľovský hrad a pevnosť, ktorá zastavila Švédov. Dnes ho obklopuje nádherný park s funkčnou neobvyklou zvonkohrou.

Odsúdení, na hrad!

Hoci vo väčšine prípadov patrí slovné spojenie „hradná väznica“ do ďalekej minulosti a môže sa nám zdať až absurdné, aby niečo také existovalo aj dnes, Trenčiansky kraj oplýva unikátom, ktorý budeme len ťažko hľadať kdekoľvek inde vo svete.

Reč je o Ilavskej väznici, jednej z najstarších väzníc na Slovensku. Práve tá je súčasťou hradného komplexu, ktorý sa nachádza v srdci Ilavy. Prvé vierohodné záznamy o hrade pochádzajú už z roku 1446, presný rok však nie je dosiaľ známy. Pôvodný vnútorný hrad bol murovaný so štvorkrídlovým pôdorysom.  Bol obkolesený priekopou, avšak jeho presná podoba je zatiaľ neznáma a informácie sa do dnešného dňa dajú čerpať predovšetkým z grafickej dokumentácie zo 17. storočia.

V tom istom storočí bol hrad upravený a dostavaný o barokový kostol, pri ktorom pristavali rozľahlý komplex poschodového kláštora a nemocnice. Hrad kedysi fungoval aj ako popravisko. Od roku 1855 slúži objekt ako väznica s kapacitou 750 miest. Väzni vykonávajú práce ako balenie skla, šitie topánok či výroba nábytku. Za vykonanú prácu dostávajú výplatu, za ktorú uhrádzajú nedoplatky, výživné, prevádzkové náklady, no časť môžu minúť aj v bufete.

Hoci „hradné brány“ nie sú prístupné pre širokú verejnosť, počas bohoslužby je možné navštíviť hradný kostol, ktorého návšteva je pre mnohých nevšedným zážitkom.

Text: MT

Unikátne 50 rokov staré archívne televízne zábery nám ponúkajú krátky pohľad na vtedajší život v meste Púchov a zavedú nás aj do výroby v závode Gumárne 1. mája.

V roku 1947 bol v Púchove položený základný kameň nového závodu. O tri roky neskôr sa začalo v púchovskom závode vyrábať. V priebehu histórie zmenil závod niekoľkokrát svoj názov. Najprv v roku 1953 na Gumárne 1. mája, v roku 1990 na Gumárne Barum Púchov, v roku 1991 na Gumárne Púchov a nakoniec v roku 1993 prišlo k obnoveniu značky Matador.

V roku 2007 získala 51% gumárskej divízie MATADOR Rubber spoločnosť Continental AG, Nemecko. Strategický vstup posilnil väzby úspešných joint venture partnerov – umožňuje im spoločnú expanziu a stavia základ výrobnej základne pre východnú Európu. V roku 2009 zvýšil Continental AG Hannover svoj majetkový podiel na 100%.

Zrodenie Slnka versus narodenie Krista

Zimný slnovrat – 21. december je v predkresťanskej tradícii európskych národov astronomickým začiatkom zimy. Od tohto dátumu sa dni začínajú predlžovať a Slnko vidíme na oblohe dlhšie. Práve „znovuzrodenie“ Slnka bolo dôvodom na rôzne magické obrady, prostredníctvom ktorých sa ľudia snažili o zabezpečenie prosperity, zdravia, šťastia a lásky  v nasledujúcom období.

V starom Ríme sa od 17. decembra oslavovali saturnálie, ktoré trvali sedem dní. Ich symbolom bolo svetlo, ľudia sa z tohto dôvodu obdarúvali sviečkami a niekoľko dní v kuse hodovali. Cirkev tieto tradície obratne využila vo svoj prospech – solárny kult a oslavu znovuzrodenia prírody „vymenila“ za narodenie bohočloveka Ježiša Krista. 24. december za deň jeho narodenia cirkev stanovila až v 4. storočí, dovtedy sa oslavoval 6. januára.

Advent a pôst je taktiež „diplomatickým“ ťahom cirkevných otcov – pôvodné predkresťanské oslavy zimného slnovratu a saturnálií boli totiž spojené s bohatými hostinami. Cirkvi sa ich zavedením pôstu a adventu podarilo odstrániť.

Štedrý deň

V rôznych oblastiach Slovenska bol nazývanými rôznymi menami – Kračun, Dohviezdny večer, Svjaty večur, Vilija, či Posný dzeň. Znamenal nový začiatok v živote človeka a hospodárstva. Človek mal svojim správaním šancu ovplyvniť budúce dianie – ak bol láskavý, malo sa mu dobre dariť po celý nasledujúci rok. Od rána chodili po domoch malí koledníci, ktorí priali gazdovstvám všetko dobré, roznášali lieskové prúty, ktorými mali majitelia pošibať svoj dobytok, aby bol zdravý a ochránený od chorôb a nešťastia.

Sviatočné jedlo

V domácnostiach sa začínalo s prípravou jedál už skoro ráno, často pred východom slnka. Veľký význam sa venoval príprave štedrovečernej večere, magické účinky mal podľa ľudovej viery i počet chodov – väčšinou išlo o magické čísla sedem alebo deväť. Popritom sa vykonávali rôzne magické úkony, ktoré mali zabezpečovať prosperitu, zdravie a šťastie rodiny, objavuje sa aj obetovanie omrviniek z pečenia živlom – vetru, vode a ohňu.

Gazdiné potierali rukami od cesta stromy, aby si zabezpečili bohatú a zdravú úrodu. Dôležitou a neodmysliteľnou súčasťou bol chlieb pečený na Štedrý deň. Na východnom Slovensku pretrvával zaujímavý zvyk – do bochníka cesta, pripraveného na pečenie, vyhĺbila gazdiná jamku, do nej nakvapkala med a vložila po niekoľkých zrnkách zo všetkého, čo sa počas roka urodilo.

Pieklo sa rôzne pečivo, na východnom Slovensku to boli tzv. rohače – koláče v tvare dobytka alebo pipiš – v tvare vtáčikov. Medzi typické vianočné koláče patril štedrák, kračun, baba, mrváň, calta, kucheň, beluš, makovník, syrovník či orešník.  Medzi novšie múčne jedlá zase oblátky, ktoré na štedrovečerný stôl „zaviedla“ cirkev.  Na stole nesmeli chýbať ani cestoviny – rezance s makom či plnené pirohy, pupáky (pupáčky, púčky, bobaľky), ktoré sa piekli v peci a podávali sa dochutené makom, poliate teplým mliekom, cukrovou vodou, medom, niekde aj tvarohom a smotanou.

Na celom území Slovenska sa varili polievky – najmä kapustnica, fazuľová, hrachová, šošovicová, polievka zo sušených húb alebo ovocia, prípadne kyseľ – kyslá polievka z múky.  Podľa kresťanských zásad musela byť štedrovečerná večera pôstna – katolícke rodiny z tohto dôvodu konzumovali rybu, evanjelické však už na večeru jedávali klobásky uvarené v polievke či pečené mäso zo zabíjačky. Pri večeri sa dbalo sa aj na pitný režim – pila sa najmä kvalitná domáca pálenka, hriatô alebo víno. Deti nemali piť vodu, preto sa im podával odvar zo sušeného ovocia.

Vianočný stromček

V takmer všetkých kultúrach bol strom považovaný za symbol života a prosperity. Obyčaj prinášať do domu ihličnan, zdobiť ho ovocím a vianočnými ozdobami, pečivom a sviečkami sa na Slovensko rozšíril z nemeckých a rakúskych rodín až koncom 18. storočia. Nadviazalo sa tým na staršie zvyky ozdobovania príbytkov a hospodárskych budov zelenými vetvičkami alebo prútmi.

Hoci sa cirkev v 15. a 16. storočí proti zeleni ako ozdobnom a magickom prvku, symbolizujúcom vegetačnú silu prírody a neustálej obnovy búrila, neskôr ho prijala za svoj ako symbol rajského stromu. Rozdiel bol aj v chápaní stromčeka v mestskom a dedinskom prostredí – zatiaľ čo v prvom mal najmä estetickú funkciu, v dedinskom to bola prioritne funkcia magická a ochranná. Vianočný stromček prešiel postupnou estetizáciou – najprv býval pripevnený na hrade nad stolom, neskôr sa udomácnil zvyk upevňovať ho do podstavca na zem.

Vianočné hry

Týmto pojmom možno označiť hry ľudového divadla, vychádzajúce z biblickej predlohy o narodení Krista. Pôvodne sa uvádzali ako vsuvky vianočnej omše, po vykázaní z chrámov sa hrali vo väčších stredovekých mestách. Od 16. storočia ich cirkev opäť zakazovala. Motívy hier postupom času zľudoveli a boli spojené s koledovaním a vinšovaním. Mali rozvinutý dej, veršovaný text a veselé postavy.

Do skupiny vianočných hier patria betlehemské hry o narodení Ježiša. Hlavnými postavami  boli pastieri Fedor, Stacho, Starý a Kubo, ktorých zobudil anjel, aby im zvestoval jeho narodenie. Betlehemci takto obchádzali celé dediny, zvyk sa v niektorých lokalitách zachoval dodnes. Ďalšou hrou je žartovné Chodenie s kolískou, rozprávajúce príbeh Jozefa a Márie, ktoré však zaniklo začiatkom 20. storočia. Chodenie s hadom, zhotoveným z drevených doštičiek tak, aby sa dal sťahovať a rozťahovať, je názvom ďalšej vianočnej hry. Had mal na jazyku napichnuté jablko, koledníci s ním chodili po domoch a vinšovali. Obchôdzka s hadom zanikla už v prvej polovici 20. storočia.

Obľúbenou hrou bola aj tzv. Džafkulina, ľudová bábková hra. Rekvizity tvoril betlehem a drevené bábky (javajky), s ktorými traja chlapci hrali príbeh o narodení Ježiša, doplnený žartovnými výjavmi. Hra je známa najmä z Lendaku. Počas koledovania sa hrával aj príbeh O Adamovi a Eve, ktorý je posledným známym variantom ľudových vianočných hier.

Božie narodenie

Na prvý sviatok vianočný (Božie narodenie) ráno, skôr než sa začalo niečo robiť, bolo treba  doniesť z potoka čistú vodu. Ten, ktorý ju niesol, pri príchode do domu povedal: „Dajže bože, dobrý deň, prvšie voda než oheň.“ Pokropil ňou všetkých členov rodiny, hodil do nej jablko a chren. Vodou, ktorá
v sebe niesla atribúty zdravia, sa všetci postupne opláchli. Na stole pribudlo mäso a údeniny.

S predstavou o znovuzrodení slnka súvisel aj zvyk, ktorý plošne pretrvával na celom území Slovenska – 25. decembra ráno sa v každom dome vznietil nový oheň. Slnečné počasie počas dňa znamenalo predzvesť požiarov. Ak bola ráno v dolinách hmla, v najbližšom období malo zomrieť veľa starcov. Ak bola hmla v polovici vrchov, čakala smrť na ľudí stredného veku, ak na vrcholcoch, znamenalo to smrť detí. Ľudia očakávali obchôdzky mužov, ktorí chodili po dedine vinšovať. Cirkev, ktorá považovala Božie narodenie za najväčší sviatok roka, však vinšovanie zakázala. Z tohto dôvodu sa atmosféra „uvoľnila“ až na Štefana.

Štefan Štefan bol obľúbeným dňom, ľudia sa počas neho zabávali a vzájomne navštevovali. V Honte nosili ženy svojim krstným deťom koláč,  tzv. kačku, v ktorom bola zapečená minca, cukríky a bol ozdobený stužkami alebo šatkami. Na západnom Slovensku chodili chlapci po Štefanovaní a v každom dome recitovali: „Štefane Štefane, čo nosíš vo džbáne? Koledu, koledu, spadol som na ledu. Psi sa na mňa zbehli, koledu mi zjedli. A ja malý koledníček, prišiel som si pre tróniček. Tróniček mi dajte, zbohom ostávajte a sa mi nesmejte.“ Veľmi obľúbené boli Štefanské zábavy – počas nich ľudia dobehli všetko, čo bolo počas adventu prísne zakázané.

-red-

Okresný úrad v Žiline 2. apríla 1939 povolil činnosť a zároveň vydal živnostenský list firme „Prvá slovenská továreň odevov, úč. spol. Bratislava“, ktorá začala výrobu so 150 zamestnancami v budove bývalého Melantricha v Žiline začiatkom septembra 1939. V roku 1941 už firma zamestnávala 300 ľudí a mala vlastnú obchodnú sieť 9 predajní, ktorá sa o 4 roky rozrástla na 120 predajní. Rozvoj výroby si vyžiadal väčšie výrobné priestory.

V roku 1944 odštartoval svoju činnosť veľmi moderný a rozsiahly odevný závod v Púchove. Vznikli dve samostatné spoločnosti: výrobná – Prvá slovenská továreň na odevy Rolný, úč. spol. – a obchodná – Rolný, slovenská účastinná spoločnosť, Bratislava. Podľa vzoru Tomáša Baťu bola založená Rolného škola práce, kde vyrastala generácia nových mladých odborníkov krajčírov i budovateľov odevného priemyslu na Slovensku.

Koncom júla 1948 bol závod znárodnený a začlenený do odevných podnikov so sídlom v Trenčíne. Už v roku 1949 však došlo k opätovnému odčleneniu, a tak v Púchove mohol vzniknúť samostatný podnik Makyta, odevné závody, s pobočnými závodmi v Žiline a Sučanoch. V roku 1958 sa začleňuje do podniku bývalý závod Zornica Bytča a v roku 1960 novovybudovaný závod v Námestove. V roku 1950, po otvorení novej výrobnej haly, bola po prvýkrát v histórii firmy usporiadaná módna prehliadka detskej, dievčenskej a dámskej konfekcie, spolu 93 modelov.

„V neľahkých predvojnových časoch sa firma českého veľkopodnikateľa Arnošta Rolného dostala pod tlak nacistického Nemecka, a tak musela presedlať zo šitia dámskych a pánskych odevov na výrobu uniforiem. Rodina, ktorá sa šitím zaoberala niekoľko generácií, začala hľadať možnosti na Slovensku. Mesto Púchov zadarmo ponúklo Rolnému pozemky, a tak mohol otvoriť nový závod so 150 zamestnancami. Rolný si však svoj podnik dlho neužil, kedže mu farbiku v roku 1948 znárodnili,“ vysvetľuje zrod Makyty Marián Vidoman a dodáva: „Paradoxne Makyta prekonala aj prechod zo socializmu na trhovo riadené hospodárstvo a ako posledná veľká odevná firma z bývalého Československa zatiaľ odoláva globalizácii a kríze aj za cenu ťažkých reštrukturalizačných opatrení.“ Nové dejiny začala Makyta písať v roku 1994 svojou transformáciou na akciovú spoločnosť. Hlavnou náplňou spoločnosti je odevná výroba. Makyta, a.s., sa stala najväčším výrobcom dámskeho vrchného ošatenia na Slovensku.

Priemerný vek prevažne žien, ktoré pracujú v Makyte, je 45 rokov a M. Vidoman dúfa, že sa mu vďaka nemeckým, talianskym, francúzskym odberateľom podarí zabezpečiť, aby sa pracovníci dočkali v zamestnaní dôchodkového veku a dožili dôstojnej staroby. Na rozdiel od krajín ako Portugalsko, Španielsko, Taliansko, Slovinsko, kde existujú 10-ročné programy na útlm textilného a odevného priemyslu, slovenský výrobca si musí s odchádzajúcim odvetvím poradiť sám.

V súčasnosti ho najväčšmi trápi vplyv rastu daní a odvodov, energií a služieb, čo sťažuje konkurencieschopnosť odvetvia odkázaného na ľudskú prácu. Regionálna samospráva tiež nie je veľmi nápomocná. Púchovský magistrát v roku 2009 zvýšil dvom najväčším podnikom v meste – výrobcovi pneumatík a Makyte – regionálne dane o 90 % oproti iným subjektom. M. Vidoman však ani nepripustí myšlienku vyhynutia zručnosti a profesionality ľudí pracujúcich v textilnom priemysle v Európe.

Orientácia na západné trhy dokázala v roku 1989 vďaka lacnejšej pracovnej sile nahradiť stratu trhov bývalého socialistického bloku. Nová orientácia však priniesla požiadavky na vyššiu kvalitu a zmenu výrobnej štruktúry. Vládny útlm výroby protichemického ošatenia v 90. rokoch nahradila výroba textilných komponentov pre automobilový priemysel, išlo o rýchle dodávky pre značky Volkswagen, Audi, Peugeot, ktoré pomohli preklenúť neľahké roky poznačené globalizáciou.

V roku 2001 tak mala Makyta 3 200 zamestnancov a ročné tržby 43 mil. eur. Stúpajúca životná úroveň a mzdy znamenali zníženú konkurencieschopnosť oproti pracovnej sile z Ázie. V roku 2004 sa zrušili 40 rokov staré dovozné kvóty na textil do západnej Európy z členských krajín Svetovej obchodnej organizácie vrátane Číny a Indie. K tomu sa pripojila globálna kríza. Makyta však neprerušila svoju výrobu. K dnešnému dňu v nej denne nájde prácu 750 ľudí. Rovnako si zachovala svoju obchodnú sieť s 10 predajňami.

Podľa údajov Štatistického úradu SR na začiatku roka 2000 pracovalo v tomto odvetví na Slovensku vyše 73 300 ľudí, v roku 2011 ich počet klesol približne na 36 400.

Hlavným výrobným programom spoločnosti Makyta je dnes odevná konfekcia – výroba pre renomované značky Armani, Prada, Versace, Valentino formou práce v mzde. „V súčasnosti má spoločnosť stabilizované portfólio zákazníkov a tieto značky nám garantujú vykrytie kapacít aj v období recesie,“ uvádza M. Vidoman. Makyta šije pre známe značky celú paletu odevov – plášte, kostýmy, šaty, blúzky – z rôznych materiálov.

Exkluzívne značky požadujú vysokú kvalitu v malých sériách. Kým Makyta pred 20 rokmi šila v priemere z jedného druhu 1 200 kusov, dnes je to 75. Podľa M. Vidomana tým svetové značky ocenili 72-ročnú históriu fabriky, precíznosť vyhotovenia, flexibilitu dodávok a európsku morálku. „Vedia, že v Makyte sa im nikdy nemôže stať, že im niekto modely skopíruje, čo je na Ďalekom východe, žiaľ, častá prax,“ uvádza M. Vidoman.

Okrem konfekcie opäť rozmýšľa nad rozbehom výroby protichemického oblečenia. Nová legislatíva v Európe vyžaduje tento druh ošatenia pre krízové tímy.

V sobotu 25. mája 2019 zomrel vo veku 63 rokov Alexander Formánek, v poradí druhý primátor Mesta Púchov v jeho ponovembrovej histórii.

Alexander Formánek ako nominant Slovenskej národnej strany zvíťazil v predčasných voľbách v marci 1992, ktoré boli vyhlásené po tom, čo sa primátor Ján Kaššovic funkcie vzdal. Nový primátor však vo funkcii nevydržal celé funkčné obdobie.

Množstvo práce sa podpísalo pod jeho zdravotný stav a mal vážnu srdcovú príhodu, pri ktorej mu život zachránil len včasný zákrok MUDr. Jaroslava Vadoviča. Alexander Formánek sa do úradu už nevrátil a až do nových volieb, v ktorých uspel Ján Štrbáň, ho zastupoval Stanislav Trnka.

V tomto roku si pripomenieme 100. výročie tragického úmrtia generála Milana Rastislava Štefánika. Jeho pamätníky na Myjave, v Predmieri a v Záriečí sú pozoruhodné tým, že ako jediné na Slovensku prežili všetky režimy v časoch, keď bola téma Štefánika tabuizovaná a jeho pomníky sa rad za radom búrali a odstraňovali. Keďže ide o historickú tému, bolo by načim využiť autentické dobové svedectvá tak, ako boli zaznamenané. V krátkosti uvediem teda históriu pamätníka M. R. Štefánika v Záriečí.

„Od roku 1932 pracovala v Púchovskej doline tzv. „Štefánikova spoločnosť“ so sídlom v Lazoch pod Makytou. Jej členovia sa stretávali najmä na farských úradoch v Lazoch, v Záriečí a v Lúkach. Snažili sa udržiavať priateľské styky s pohraničím Moravy. Na Javorníkoch sa pravidelne konali „Vatry vzájomnosti“. Na týchto slávnostiach pravidelne vystupovali krojované skupiny z obcí a miest blízkeho pohraničia. A azda i niekde tam sa aj zrodila myšlienka, aby plánovaná železničná trať Púchov- Horní Lideč niesla meno generála M. R. Štefánika a v súvislosti s tým bola iniciovaná aj myšlienka postavenia jeho pamät- níka v Záriečí.“ (Pavlína Zelková, učiteľka v Záriečí)

„S návrhom vybudovať pamätník M. R. Štefánikovi vystúpil záriečský pán farár Samuel Peressényi, člen Štefánikovej spoločnosti, ktorá pracovala v našej doline v 30. rokoch minulého storočia. Autorom busty je sochár a rezbár Rudolf Hlavica zo Vsetína. Ostatné práce – upevnenie svahu, vybetónovanie polkruhovej plochy uskutočnili domáci robotníci pod vedením murárskeho majstra pána Štefana Janíka.

Z príležitosti odhalenia pamätníka a začatia prác na stavbe železnice Púchov – Horní Lideč sa 14. júla 1935 konala veľká slávnosť za účasti predstaviteľov vlády, cirkvi, armády, legionárov a širokej verejnosti. Pri príležitosti otvorenia hore uvedenej trate sa 2. mája 1937 uskutočnilo opäť veľké slávnostné zhromaždenie, hlavným rečníkom bol vtedajší minister železníc Rudolf Bechyně.

Pamätník sa stal kultúrnym centrom obce. Každoročne sa pri ňom konali školské slávnosti pripomínajúce význam vzniku Československej republiky a účasti Štefánika na tejto dejinnej udalosti. Sme hrdí na to, že ani v období fašizmu, ani v období komunizmu, keď sa Štefánikove sochy búrali rad za radom, naši spoluobčania dokázali pamätník uchrániť. Vďaka patrí tiež tým, ktorí sa dodnes starajú o to, aby toto miesto pôsobilo dôstojným dojmom.“ (PhDr. Viera Smatušíková)

Dobový časopis Našinec zo dňa 18. júla 1935 zaznamenal udalosť takto: „V Púchovské dolině v obci Zárieč, v místech, kde se začíná se stavbou nové železnice Púchov-Lideč, konala se v neděli národní slavnost, na které se sešlo přes 4000 osob ze Slovenska a z Moravy. Při slavnosti byl odhalen generálu Štefánikovi pomník, který je dílem sochaře Hlavici. Slavnost zahájil okresní náčelník Rada Brandstiller a slavnostní projev učinil probošt K. A. Medvecký z Bojnic.“

Dnes 93-ročná Emília Vráblová mala vtedy jedenásť rokov: „Pamätám si, že to bola veľká slávnosť, kde sa zbehlo hodne národa. Išiel vtedy prvý vlak na trati Horní Lideč- Púchov a späť a doprava bola v ten deň zdarma, z čoho mala radosť najmä mládež.“

Na dramatické roky ničenia Štefánikových pamätníkov spomína 84-ročný Ján Repka: „Keď sa v dedine rozchýrilo, že majú prísť pamätník zbúrať, ľudia sa odhodlane a nebojácne rozhodli strážiť pamätník, ktorí nechali vybudovať naši predkovia. Dvadsaťštyri hodín denne sa striedali na stráži chlapi z pálenice od Marcinov a ďalší dobrovoľníci.“

Jozef Kollár, starosta obce Záriečie

Nástup jari je každoročne spätý s 21. marcom – dňom jarnej rovnodennosti. Laicky povedané, rovnodennosťou nazývame okamih, počas ktorého sú fázy dňa a noci rovnako dlhé. Veľká noc je aj sviatkom, ktorý je azda najviac prepojený s prastarými pohanskými tradíciami. Jej termín je pohyblivý a okrem iného závisí aj od pohybu a fáz mesiaca. Veľkú noc totiž oslavujeme prvú nedeľu po prvom splne mesiaca, nasledujúcom po jarnej rovnodennosti.

Na Zelený štvrtok sa jedli „zelené“ jedlá

Aj keď sa názov tohto dňa spája skôr s pozitívnymi konotáciami, Zelený štvrtok bol dňom smútočným. Predstavoval totiž deň, kedy sa konala biblická Posledná večera – na znak smútku sa dokonca zväzovali aj kostolné zvony. Časté bolo obradové umývanie sa v potoku pred východom Slnka – ľudia verili, že sa tak zbavia kožných problémov a zabezpečia si zdravie pre nadchádzajúce obdobie.

Na Zelený štvrtok platil prísny zákaz vyvárania bielizne, tento úkon totiž priťahoval negatívne sily a bytosti. Z obavy pred ich príchodom chlapci behali po dedine s rapkáčmi a hrkálkami, aby ich takýmto spôsobom odplašili. Realizovali sa aj úkony, ktorých cieľom bola magická ochrana dobytka – koňom na ochranu pred urieknutím do chvostov uväzovali červenú niť, kravám zase dávali chlieb s cesnakom, aby im strigy neuškodili.

Zelený štvrtok bol ideálnym dňom na siatie maku, hrachu, bôbu, tekvice a uhoriek – verilo sa, že tak, ako sú v tomto dni zviazané zvony, zaviažu sa do plodov aj kvety rastlín. Zeleninové jedlá, ktoré sa v tento deň konzumovali, mali zabezpečiť dobrú úrodu. Na Zelený štvrtok sa varili jedlá zo šťavelu, špenátu, či mladej žihľavy. Zaujímavým zvykom bolo tzv. nosenie mravcov, rozšírené takmer na celom území Slovenska. Ak nimi „obsypali“ nejaký dom, mali doňho ľudia radi chodiť, ak v ňom naviac bývali dievčatá, mohli rátať s mnohými nápadníkmi

Veľký piatok je dňom smútku

Veľký piatok bol v kresťanskom chápaní dňom Ježišovej smrti. Ľudia mu pripisovali moc uzdravovať a priaznivo pôsobiť na rast. Odporúčalo sa aj značkovanie dobytka, štepili sa mladé stromčeky. Veľký piatok bol zároveň dňom, kedy sa na krížnych cestách stretávali čarodejnice – ľudia verili, že ich škodlivá činnosť je namierená najmä proti dobytku, robili teda rôzne magické úkony na jeho ochranu. Ak napríklad gazdiná v noci zo Zeleného štvrtku na Veľký piatok priviazala maselnicu o nohu stola, prípadne ju položila pod stôl a jeho nohy obkrútila reťazou, striga nemohla nijakým spôsobom znehodnotiť mlieko. Ak mala gazdiná podozrenie, že striga krave už počarila, mala zo šípového prútia urobiť venček a „porobené“ mlieko cezeň precediť.

Hoci sa na Veľký piatok nesmelo pracovať na poli ani na záhrade, roľníci nezabúdali na ochranné magické praktiky. Existovali rôzne poverové spôsoby, ktorými sa malo preventívne zabrániť napr. tomu, aby na roliach a lúkach nevznikali krtince. Na Myjave chodil gazda po lúkach v čižmách namastených slaninou, na Liptove behali po poliach chlapci a krty plašili zvoncami. Zaujímavý zvyk sa viaže k Detve – detvianski gazdovia museli na ochranu pred krtmi trikrát obehnúť celé pole bez toho, aby sa čo len na chvíľu zastavili. Veľká časť zvykov sa orientovala aj na upevnenie zdravia a liečenie dlhotrvajúcich chorôb. Obľúbené bolo najmä ranné kúpanie a umývanie v tečúcej vode, ktorá mala odplaviť všetko zlé.

Biela Sobota – príprava na zmŕtvychvstanie a koniec pôstu

Bola zasvätená prípravám na Ježišovo zmŕtvychvstanie. V domácnostiach sa vznecoval tzv. živý oheň (vznecovaný archaic- ky – t. j. trením kremeňa), ktorý patril k tradičným jarným rituálom indoeurópskych národov. Novým ohňom za zapaľovala večná lampa a veľkonočná svieca – tzv. paškál. Pripravovali sa na ňom aj obradové veľkonočné jedlá – varila sa šunka, údené mäso, klobásy a huspenina. Masť zo šunky ľudia odkladali na liečenie rán – natierali si ňou popraskané nohy a chodidlá, ťažným volom zase natierali šije, aby im ich neodrelo jarmo.

V niektorých oblastiach Slovenska sa pripravovalo aj pečené jahňa, ktoré bolo pôvodne súčasťou staro- židovských veľkonočných rituálov. Dodnes sa v niektorých rodinách pečie aj veľkonočný baránok – symbol obety za utrpenie Krista. V tento deň bolo potrebné vyzametať celý dom – rodina tak mala zabezpečenú celoročnú ochranu pred hmyzom. Biela sobota bola rovnako ako Zelený štvrtok dňom priaznivým na siatie a sadenie.

Veľkonočná nedeľa v znamení osláv

Veľkonočnú nedeľu možno považovať za vyvrcholenie veľkonočného týždňa a sviatkov Veľkej noci celkovo. Gréckokatolíci očakávajú zmŕtvychvstanie Ježiša Krista už delil medzi všetkých prítomných. Ak by niekoho počas roka mátali strašidlá alebo svetlonosy, mal si spomenúť, s kým toto vajíčko jedol a negatívne pôsobenie hneď ustalo. Vo viacerých oblastiach sa ako hlavný chod jedla hydina, v ďalších zase bravčové mäso.

V posledné dni Veľkej noci sa ľudia mali dobre najesť, aby boli sýti po celý rok. Omrvinky z veľkonočného jedla sa odkladali a cez rok sa používali na liečenie. Zaujímavým zvykom bolo aj nosenie potravín na hroby mŕtvych predkov. Ľudia sa takýmto spôsobom snažili o zabezpečenie priazne, ochrany a pomoci predkov najmä v hospodárskej oblasti.

Veľkonočný pondelok – kúpanie a šibačka

Šibanie malo magický a plodonosný význam, úlohou oblievania vodou bolo zabezpečiť silu a krásu. V súčasnosti majú veľkonočné zvyky viacmenej rovnakú podo- bu, v minulých storočiach však v jednotlivých regiónoch Slovenska existovali badateľné rozdiely. Napríklad na Ponitrí začali chlapci šibať už v nedeľu popoludní a pokračovali na veľkonočný pondelok, v okolí Leopoldova zase poznali len šibačku – oblievať sa tu začalo až po prvej svetovej vojne. Od Oravy smerom na východ šibanie ustupuje – v týchto oblastiach sa najmä polievalo.