V druhom polroku školského roka sa konajú rôzne súťaže, v ktorých si žiaci ZUŠ môžu overiť svoje zručnosti v hre na nástroji. Nieje tomu inak ani v prípade žiakov klavírneho oddelenia. Spomeniem dve z nich, na ktorých sa žiaci našej školy zúčastnili.

Dňa 11. 4. 2019 sa v Trnave konala celoslovenská súťaž v hre na klavíri pod názvom „Schneiderova Trnava“. Súťaže sa zúčastnilo 11 Žiakov ZUŠ. Žiačka z klavírnej triedy Moniky Hercegovej Ema Chupáčová skončila v bronzovom pásme. Súťažiace Gabriela Kubiritová a Kristína Potáčová získali bronzové pásmo a Emma Michalcová strieborné pásmo. Žiačky na súťaž pripravovala Daniela Sadloňová. Ďalšie tri súťažiace: Paulína Nováková, Liliana Drábová a Noemi Faboková z triedy Márie Olšákovej skončili v bronzovom pásme. Žiačky Juraja Olšáka Nella Štrbíková a Katarína Cekulová boli ocenené bronzovým pásmom a Matiáš Guzma a Gabriela Paganíková strieborným pásmom.

Dňa 24. 4. 2019 sa v Ružomberku konala ďalšia celoslovenská klavírna súťaž pod názvom „Hviezdy hrajú srdcom“. Na tejto súťaži našu ZUŠ reprezentovalo 9 žiakov. Z toho Daniela Sadloňová pripravila troch žiakov. Gabrielu Kubiritovú, ktorá získala bronzové pásmo, Emmu Michalcovú a Kristínu Potáčovú ktoré skončili v striebornom pásme. Mária Olšáková prihlásila do súťaže dve žiačky. Noemi Faboková získala diplom za účasť a Paulína Nováková bola ocenená v striebornom pásme. Juraj Olšák dostal na svoje meniny pekný darček od svojich žiakov. Mária Anna Špačková získala bronzové pásmo, Nella Štrbíková strieborné pásmo a Matiáš Guzma a Gabriela Paganíková zlaté pásmo. Porota s predsedom klavírnym virtuózom Richardom Rikkonom udelili navyše Gabriele Paganíkovej diplom za mimoriadnu interpretáciu Sonáty č. 4 od Luboša Fišera.

Od starších, skúsených žiakov sa pekné umiestnenia dali očakávať, ale milo prekvapili a potešili i nádejné prváčky Nella Štrbíková a Paulína Nováková, ktoré sa na súťažiach zúčastnili poprvý krát. Všetkým vyššie spomínaným blahoželáme, ďakujeme za krásnu reprezentáciu školy aj mesta a v ďalšej práci im prajeme veľa úspechov.

MO

Od prvej do poslednej minúty dostáva divák poriadne zabrať. Z javiska sa na neho „sype“ nával hnevu, nadávok a kritiky. V neuveriteľnej spŕške slov si človek ani nestihne zmlsnúť na slovnej hračke či inej metafore, pretože hneď vzápätí sa musí uhýbať ďalšej presne mierenej výčitke hlavnej postavy večera. Hra rakúskeho autora Petra Handkeho „Podzemné blues“ v prevedení divadelného súboru Homo Fuge je skvelým hereckým koncertom Michala Vidana v úlohe Divokého muža. Dve úvodné predstavenia pre púchovské obecenstvo odohral spolu s Luciou Panáčkovou počas dvoch večerov v povalentínskom období a čas si našiel aj na rozhovor pre Púchovské listy.

⬤ Siahnuť po Handkeho náročnom texte bol váš vlastný nápad alebo ste dostali naň tip?

Pár rokov som pracoval v žilinskom Mestskom divadle ako šéf prevádzky a umelecký tajomník a tam som na tento text, ktorý pre tunajšie divadlo spracoval Edo Kudláč v roku 2010, natrafil. Originálny text je písaný pre viac hercov, teda nielen pre Divokého muža a Divokú ženu, ale vyskytujú sa tam aj všetci tí štatisti z metra, na ktorých Divoký muž počas predstavenia brýzga.

Vlani niekedy v auguste som pocítil silnú potrebu prehovoriť ľuďom do duše. Nech to nevyznie ako klišé, ale sledujem internetové diskusie, rozprávam sa s nimi aj osobne a vidím, že to s nami ide z kopca. Všetci sme zameraní na seba, pozeráme televíziu a chýba nám rozmer krásy ducha. Veľmi ma trápilo, ako sa k sebe správame, ako ľudia na seba reagujú, akí sme povrchní a egoistickí a zameraní na značku. Tak som sa rozhodol, že to potrebujem ľuďom vykričať. A dospel som do momentu, keď som hľadal spôsob, ako to spraviť.

Spomenul som si na tento text, ktorý som si našiel v starej mailovej pošte a keď som si ho doma prečítal, hneď som vedel, že toto je tá správna cesta – urobiť to cez divadlo. Navyše ja som si chcel preveriť svoje herecké limity a zistiť, kam až dokážem po interpretačnej stránke ísť. Bola to naozaj veľká výzva.

⬤ Väčšinový divák potrebuje na to, aby sa vybral do divadla, aspoň krátku anotáciu o predstavení. Z vášho pozývacieho plagátu nie je zrejmé, o čo na javisku pôjde…

Je to príbeh Divokého muža, ktorý cestuje metrom a vôbec nie je dôležité, z ktorej stanice do ktorej. Počas cesty stretáva viacero spolucestujúcich a cez vyhrážky, urážky a hodnotenia im „nakladá“ a pomenúva ich nedostatky a všetko, čo mu na nich prekáža. Zároveň však ako keby rozprával sám o sebe, a to je to upozornenie na náš egoizmus a sebastrednosť, pretože práve tí, čo najviac otvárajú ústa, sú presne takí, ako hovoria.

Na konci prichádza Divoká žena, ktorá ešte potvrdí, že sme všetci rovnakí a ktorá dá Divokého muža „do poriadku“. V podstate je to vstup do hlavy cestujúceho človeka. Každému, kto cestuje autobusom, vlakom, metrom, niečo na spolucestujúcich vadí, ale len vo vlastných myšlienkach, pretože to nedokáže povedať. Divoký muž to hovorí naozaj naplno a nahlas.

⬤ Názov „Podzemné blues“ pôsobí ako chyták, pretože atmosféra predstavenia ani zďaleka nepripomína pomalý tanec, ktorý zvládne snáď každý…

Ja osobne mám pocit, že autor to urobil úmyselne ako nejaký kontrapunkt, nech to diváka uchlácholi. Od začiatku je na diváka vyvíjaný obrovský tlak, čo bolo samozrejme zámerom a aj my sme chceli, aby to v ľuďoch zarezonovalo. Bolo mi jasné, že určitá časť ľudí odíde s tým, že konečne to už skončilo, druhej časti sa nepodarí ani zatlieskať, lebo budú stále rozmýšľať nad tým, čo pred chvíľou videli.

Ďalší odídu nadšení, budú v tom neustále hľadať skryté výrazy a iní zasa s otvorenými ústami, že toľko textu by sa v živote nenaučili. Všetky reakcie sú však v poriadku, pretože to je tá škála reakcií, ktoré sme chceli vyvolať. Blues je naozaj podľa všetkého chytákom, ani z názvu, ale ani z tej anotácie nie je divákovi úplne zrejmé, čo ho čaká, ale kto pozná autora Petra Handkeho, môže aspoň trochu tušiť, že ho nečaká nič melancholické.

⬤ Od objavenia textu po premiéru hry ubehlo necelých šesť mesiacov. Slovenský národ je síce učenlivý, ale 99 percent z neho by sa takýto náročný text nedokázalo naučiť. A ak by sa ho aj vyvolení naučili, s ťažkosťami by ho interpretovali. Vám sa to podarilo, ako je to možné?

Už som spomenul, že to bola pre mňa obrovská výzva. Mal som šťastie, že ku koncu roka sa mi vytvorilo trošku viac voľna a bol som doma s rodinou. Od novembra som minimálne štyrikrát do týždňa absolvoval tri-štyri hodinky tu na javisku a „drtil“ som text do hlavy. Musím veľmi poďakovať mojej manželke za jej trpezlivosť, ktorú so mnou mala počas tohto „skúšobného“ obdobia. Jedna vec je celý text sa naučiť a druhá vec je sa s ním zžiť, aby som mohol vytvárať rôzne figúry, ktoré celý príbeh spoja.

Ako príklad uvediem scénu z tretieho obrazu, kde pijem vodu z fľaše a v trinástom obraze nadávam turistovi, že stále pije vodu z fľaše a pri každom hlte mu zabehne. A takýchto prepojení je v hre viacero. Na to všetko potrebujete čas. Ja som sa pýtal Borisa Zachara zo Žiliny, ktorý pred deviatimi rokmi Divokého muža hral, a ten mi povedal, že sa text učil dva mesiace. Ja o jeden mesiac dlhšie.

⬤ Text ste mali naučený a prišla fáza inscenovania. Nebáli ste sa, že nakoniec ostanete na javisku sám?

Uvažoval som, koho oslovím na spoluprácu. Vedel som, že bez- podmienečne potrebujem Divokú ženu, ale tiež niekoho na režijnú spoluprácu, pretože ťažko režíruje človek sám seba, keď sa nevidí. A tak som premýšľal a spomenul som si na Luciu Panáčkovú, ktorá má veľký potenciál, pohybuje sa dlhé roky v púchovskom divadle, aj keď naše cesty sa nikdy nestretli. Až teraz. A dnes viem, že som urobil dobre. Pamätám si na situáciu z decembra, kedy som ešte pred Vianocami sám sebe hovoril, že to jednoducho nedám.

Od januára nastúpila Lucia, vniesla do skúšok nový vietor. Nasmerovala ma, „upratala“ ma, upozornila ma na veci, ktoré by pre diváka boli už priveľkým sústom – jednoducho pomohla mi a patrí jej za to veľká vďaka. Rovnako tak Romanovi Muškovi za scénografiu, Pavlovi Marečkovi za svetlá a zvuk a samozrejme Púchovskej kultúre za vytvorenie podmienok na to, aby sme celú hru mohli nielen naskúšať, ale aj odohrať.

⬤ Na koľkých zastávkach vlastne metro s Divokým mužom zastaví a na ktorú sa vy ako herec najviac tešíte?

(Smiech.) Tak to musím spočítať…je ich pätnásť, na šestnástej pristúpi Divoká žena. Po hereckej stránke je pre mňa najväčšou výzvou štvrtá zastávka, keď „idem do ľudí“. Sadnem si na kraj pódia, zasvieti na mňa bodové svetlo a ja rozprávam o zvrátenostiach, ktoré sa v ľudských mysliach objavujú. Netvrdím, že vo všetkých, ale z času na čas sa väčšine ľudí v hlave mihnú.

⬤ V úlohe Divokého muža oslovujete náhodných spolucestujúcich, v hľadisku však sedeli poväčšine vaši známi. Pociťovali ste ten rozdiel?

Nie všetkých som poznal, ale väčšinu určite áno. Mal som tu rodinu, priateľov, dobrých známych, ale ako herec sa určite teším na cudzie publikum – na ľudí, ktorých nepoznám. Až ich reakcie ukážu, ako sa nám to všetko podarilo. Táto prvá premiéra bola pre nás naozaj len akousi verejnou generálkou, ktorá zvykne byť aj v profesionálnom divadle. Bol to pre nás oboch prvý kontakt s divákmi.

⬤ Po celý čas bolo v sále až nezvyčajne ticho, ak by ste vyrobenou guličkou s dotrhaných novín netrafili jednu z diváčok, tak by decibelometer nameral rovnú nulu. Očakávali ste to?

Sme prekvapení, čo z toho vzišlo. Mám spätnú väzbu od kamarátov, o ktorých viem, že toto nie je ich „šálka kávy“ a keď sa na podobnom predstavení ocitnú, tak neustále pozerajú na hodinky. A tentoraz sa nepozreli. Ja som si to naozaj užíval a bol to príjemný pocit.

Mám toho dosť odžitého, aj dobrého, aj zlého. Mal som to šťastie, že som sa na staré kolená rozhodol urobiť si vysokoškolský titul, a tak som tri roky študoval na vysokej škole múzickych umení odbor divadelný manažment. Ale keďže sa to dalo študovať len ako denné štúdium, za spolužiakov som mal mladých ľudí, ktorí ma obohatili rovnako tak, ako tí starí harcovníci, od ktorých som sa učil v práci.

⬤ Ako naložíte s touto hrou, ktoré je ako stvorené pre zájazdové divadlo?

Toto predstavenie je spratné do mojej Octavie a nemusíme ani sklápať sedačky. Dve „metrostoličky“, ktoré nám požičali v žilinskom divadle, naložíme do kufra, k tomu päť svetiel, pult vždy niekde majú, sadneme s Luciou a zvukárom Paľom do auta a ideme. V marci sa budeme pokúšať o priazeň poroty v regionálnej divadelnej prehliadke a pevne verím, že nás posunú na krajskú súťaž.

Z pôsobenia pri divadle som získal množstvo profesných kontaktov a týmto priateľom určite napíšem o tom, že tu máme takéto predstavenie za prijateľnú cenu a sme pripravení ho odohrať. Či v Žiline, Martine, Banskej Bystrici, hocikde, kde budú mať záujem.

⬤ Bolo to nielen predstavenie Michala Vidana a Lucie Panáčkovej, ale aj akési pomyselné vzkriesenie divadelného súboru Homo Fuge?

Bol by som tomu rád, ale zaručiť sa to nedá. Naposledy sme „vo veľkom“ hrali pred piatimi rokmi Čakanie na Godota, chcel by som, aby sme pre ďalšiu divadelnú sezónu urobili opäť niečo väčšie.

Za rozhovor poďakoval

Rado Varga

Vo štvrtok 25. mája 2017 sa v Bojnicich konala celoslovenská súťaž v hre na klavíri pod názvom „Piano v modernom rytme“, na ktorom ZUŠ v Púchove reprezentovalo 13 žiakov. Žiaci z triedy Mgr. Márie Olšákovej, Noema Faboková a Liliana Drábová získali bronzové pásmo v sólovej a i v štvorručnej hre a Miroslav Rábik získal pásmo strieborné.

Ema Michalcová, Michaela Šúriová a Adela Čviriková skončili v bronzovom pásme, Barbora Zieglerová v striebornom a Krístína Potáčová v zlatom pásme, kde skončila celkove na druhom mieste. Kristína obsadila zlaté pásmo i v štvorručnej hre. Žiakov pripravovala PaedDr. Daniela Sadloňová.

Z klavírnej triedy Mgr. Juraja Olšáka sa do súťaže prihlásilo 5 žiakov. Katarína Cekulová skončila v bronzovom pásme, Matiáš Guzma v striebornom , Tamara Chovancová a Mária Anna Špačková v zlatom pásme. Gabriela Paganíková po výbornom výkone zvíťazila. Obhájila tak prvenstvo i z minulého roku.

Prenesené do športovej terminológie je vo svojej kategórii dvojnásobnou majsterkou Slovenska v hre na klavíri. Gabika obsadila zlaté pásmo i vo štvorručnej hre. Všetkým súťažiacim a ich pedagógom blahoželáme, ďakujeme za skvelú reprezentáciu školy a mesta a do ďalšej práce prajeme veľa podobných úspechov.

Juraj Olšák, ZUŠ Púchov

7 + 2 je nielen jednoduchý matematický príklad, ale aj názov novej divadelnej hry z dielne najmladšieho púchovského divadelného súboru „Červené vankúše“. Ten vznikol pred piatimi rokmi, keď sa bývalí členovia detského Ochotníčka začali pravidelne stretávať v pravom rohu známej púchovskej kaviarne Štefánka. V tom čase jej kreslá zdobili červené vankúše a názov súboru bol na svete. Po dvoch rokoch sa súbor dočkal aj prvej hry – herci inšpirovaní poviedkami Roalda Dahla odohrali predstavenie „Dvojtvárnosť v zrkadle“. Tá bola hodnú chvíľu „sirotou“ v repertoári DS Červené vankúše. Až do posledného aprílového piatku, kedy sme boli svedkami úspešnej premiéry novej hry s číselným názvom „7 + 2“. S týždňovým odstupom sme sa o nej porozprávali s jej režisérkou Luciou Panáčkovou.

⬤ Hra sa volá 7 + 2 a tým je jasne daný počet hercov na scéne…

Presne tak, hra bola pripravená pre limitovaný počet postáv – sedem ženských a dve mužské. Tou treťou mužskou postavou je postava hlavy rodiny – Richarda, ktorý je v hre často spomínaný, keďže sa hneď na úvod stal obeťou vraždy. Podozrivý sa stáva každý jeden člen rodiny, ktorá je síce navonok ideálna, ale má množstvo tajomstiev a nedôvery voči sebe navzájom. Každý má „za ušami“ – od Richardovej manželky Charlotte, cez švagrinú Augustínu, babičku Agátu až po šoféra s čašníkom.

⬤ Autori telenoviel by tento detektívny príbeh dokázali rozdeliť minimálne na tridsať dielov. Vy ste sa vtesnali do hodiny. Bolo to ťažké?

Telenovela by to bola možno aj stodielna (smiech). Je to detektívka a my sme nechceli príliš naťahovať divákov, lebo čím dlhšie by to trvalo, tým viac by upadala ich pozornosť. Každá scéna mala vypovedať o jednom charaktere a myslím, že sa nám to podarilo, v niektorých scénach sme odhalili viac charakterov. Keď sme to zostavovali a pripravovali pre javiskovú podobu, museli sme v scenároch škrtať a snažili sme sa to zvládnuť ani nie tak slovom, ale predovšetkým herecky.

⬤ Prvé dejstvo hry „7 + 2“ ste divákom ponúkli už počas jesennej Noci divadiel. Zmenilo sa na predstavení niečo?

Zmenilo sa toho dosť. Zmenila sa predovšetkým doba, do ktorej je hra situovaná. Pôvodne sme
to chceli vsadiť do súčasnosti a odkrývať problémy dnešnej doby. Ale nakoniec sme si povedali, že 30. a 40. roky boli veľmi pekným a príťažlivým obdobím. Celé to prvé dejstvo malo pôvodne do tridsať minút a teraz sme ho odohrali za desať.

⬤ Súbor sa za päť rokov existencie zmenil, objavili sa nové tváre…

Úplne nie, máme v ňom aj stálice, ktoré hrali aj v našej prvej hre. Ale máme aj nových členov, čomu sme veľmi radi. Máme pozitívne odozvy, aj v priebehu skúšania sa dokonca našli ľudia, ktorí si chceli s nami zahrať a museli sme ich odmietnuť, pretože to bola hra založená na presnom počte hercov. Pre ďalšie obdobie našej tvorby však určite bude len prínosom, ak sa náš súbor rozrastie.

⬤ Od vašej prvej premiéry uplynuli tri roky. Takýto odstup nie je v divadelných súboroch bežným zvykom…

To možno nie, ale my sme v tomto smere nechceli, ako sa hovorí, tlačiť na pílu. V priebehu tohto obdobia sme rozpracovali viacero motívov, zvažovali sme napríklad spracovanie Tajného denníka Adriana Mola, ale k definitívnemu rozhodnutiu stále niečo chýbalo. Navyše sme všetci boli časovo veľmi vyťažení v škole. Prišiel však prvý septembrový deň minulého roka a vtedy sme sa rozhodli, že toto je téma, do ktorej sa oplatí ísť a zvládli sme to.

⬤ Červené vankúše sú taký „roztatárený“ súbor – študujete v rôznych mestách Slovenska. Asi nie je jednoduché nájsť taký termín skúšok, ktorý by všetkým vyhovoval…

Je to komplikované, väčšina z nás študuje na vysokej škole, zvyšok navštevuje strednú školu. Problém je v tom, že vysokoškoláci môžu väčšinou iba cez víkendy, stredoškoláci by radšej skúšali samozrejme počas týždňa popoludní alebo večer. Nakoniec sme sa ustálili na nedeli, odtŕham hercov od nedeľného obeda, pracujeme od rána do večera a väčšinou sme v bývalej provizórnej divadelnej sále domu kultúry na Námestí slobody, kde sme pred tromi rokmi mali premiéru aj našej prvej hry „Dvojtvárnosť v zrkadle“.

⬤ A čo rovesnícky vzťah režisérky a hercov? Nie je problém udržať si režisérsku autoritu?

Ja s tým nemám problém, vytvorili sme si kamarátsky vzťah, ale myslím si, že mám u nich rešpekt. Sme síce rovesníci, ale mám pocit, že rešpektujú moje skúsenosti a ja rešpektujem ich osobnosti. Vzájomne sa akceptujeme a určite to prispieva k celkovej pohode v súbore. Výhodou je to, že my pracujeme preto, lebo chceme a ono sa to odzrkadľuje v priebehu skúšok. Ja si naozaj nemusím dupnúť, ani zvýšiť hlas, tí ľudia naozaj pracujú sami, lebo chcú. A to chcenie je v každej činnosti tým najlepším hnacím motorom.

⬤  V púchovskom divadelnom svete momentálne lepíte dieru medzi detským divadlom (DDS Ochotníček) a seniorským (DS Makyta)…

Chceli by sme v súbore udržať mládežnícku skupinu, ale rozhodne nechcem, aby tí herci, ktorí boli pri zrode Červených vankúšov, zo súboru z nejakých vekových dôvodov museli odísť. Radi by sme sa stali komplexným súborom, teda mali medzi sebou dospelákov, ale aj stredoškolákov a vysokoškolákov. Máme stanovenú iba spodnú vekovú hranicu, ktorá je na rozhraní 15 – 16 rokov, ale vrchnú hranicu stanovenú nemáme.

⬤ Nechýba vám zatiaľ súťaživosť? Mnohé ochotnícke divadlá pripravujú nové hry pravidelne každý rok práve kvôli súťažiam…

S minulou hrou sme na súťaži boli. Chceme ísť však na súťaž nie kvôli tomu, aby sme sa s niekým porovnávali alebo si niečo dokazovali, ale skôr preto, aby sme sami seba posunuli dopredu. Profesionálni odborníci nám dajú veľmi dobré spätné väzby. A tá prvá spätná väzba, ktorá pred tromi rokmi vznikla, bola pre súbor dôležitá. Zaznelo veľa vecí, z ktorých sme si zobrali ponaučenie. Napríklad nám vyčítali, že niektoré scény boli nadbytočné a podarilo sa nám im vyhnúť. Tento rok sme to nestihli, ale budúci rok by sme radi absolvovali divadelnú súťaž.

⬤  Premiéru máte za sebou. Čo teraz s predstavením, ktorého premiéra mala navyše medzi divákmi veľmi pozitívny ohlas?

Ohlasom sme boli veľmi milo prekvapení, naozaj sme nečakali, že na premiéru príde viac ako 250  divákom. Všetkým úprimne ďakujeme za priazeň. Aj preto by sme chceli hru v júni reprízovať, prípadne ju odohrať aj v iných mestách. Scéna nie je náročná, dá sa s ňou aj cestovať. Ponúkli sme sa aj do škôl, čakáme na odpoveď. Určite s ňou chceme vystupovať aj na ďalšom ročníku Noci divadiel.

⬤ Zopakuje sa trojročná tvorivá pauza alebo sa dočkáme ďalšej hry tentoraz skôr?

Záleží naozaj od toho, ako rýchlo príde námet. Táto hra vznikala od septembra a už na novembrovej Noci divadiel sme ponúkli divákom časť z nej. Ak by sme boli nejako ohraničení termínovo, určite by sme ju odpremiérovali aj skôr. Ak príde dobrý námet a stretne sa taký zanietený kolektív ako teraz, tak s prípravou novej hry nebude problém.

Za rozhovor poďakoval

Rado Varga

Po troch rokoch má divadelný súbor Ochotníček opäť namierené na celoslovenskú prehliadku detskej divadelnej tvorivosti „Zlatá priadka“ v Šali. Mladí púchovskí herci z DDŠ Ochotníček totiž vyhrali krajskú divadelnú prehliadku „Rozprávkové javisko“ s hrou „Iba také nafúknuté nič“. Na domácej pôde predstihli svojich odvekých rivalov – DDS Bebčina z Novej Dubnice. Tí sa s hrou „Bujnenie porastov“ prebojovali iba do širšieho výberu pre celoslovenskú prehliadku v Šali. O najčerstvejšom úspechu púchovských divadelníkov sme sa rozprávali s vedúcim súboru a režisérom Petrom Hudákom.

⬤ S deťmi ste v tejto sezóne nacvičili hneď dve predstavenia – okrem víťaznej hry „Iba také nafúknuté nič“ aj predstavenie „Mama má Emu, Ema má pubertu“. Aký bol dôvod?

Dôvod bol prozaický. V súbore mám 34 detí, všetky vo veku 12 až 15 rokov, tak som si ani nevedel predstaviť, že by boli naraz na javisku. Nikto z nich by si príliš nezahral a bolo by veľmi náročné takú masu detí ukočírovať a nacvičiť s nimi predstavenie. Čo puberťák, to vtipná poznámka na akúkoľvek repliku, ktorá tam odznie.

⬤ Témy oboch predstavení sú dosť rozdielne. Úmyselne?

Hľadali sme tému, načali sme všelijaké možné a samozrejme hľadali sme dve. Prvú sme našli pomerne rýchlo, s deťmi sme sa zhodli, že to bude téma puberty a tú druhú som priniesol ja – oprášili sme starú židovskú legendu o mŕtvej neveste a vznikla hra, ktorá sa zamýšľa nad tým, ako je v tejto dobe dôležitá duchovná stránka života. Je to možno pre deti v puberte ťažká téma, ale práve v tejto dobe, keď si deti vyberajú, kde budú študovať na strednej škole, som mal ambíciu, aby sa začali zamýšľať aj nad svojím duchovným životom, nad tým, kedy a s kým sú šťastní.

Decká v súbore dostali na výber, kto sa pre akú hru rozhodne a na prekvapenie sa rozdelili takmer na presnú polovicu. To „pubertálne“ predstavenie predsa len lákalo o niečo viac detí.

⬤ Už po premiére ste sa vyjadrili, že hru „Mama má Emu…“ si pripravili deti z 90 percent bez vás…

Možno tých percent bolo osemdesiat (smiech), ale každopádne boli decká do tvorby celého predstavenia určite podstatne viac zapojené ako v minulosti. Chceli sme, aby to bolo čo najspontánnejšie a zo života, a tak sme do predstavenia implementovali aj štyri premietania. Deti si samé natočili niečo ako dokumentárny film, ktorý priniesol odpovede na otázky z ich života. Ja som pri tom vymýšľaní príliš neasistoval, vznikli tak štyri videodokrútky s názormi na tému puberty – čo im komplikuje život, ako sami seba vnímajú. Aj pre rodičov to bolo určite zaujímavé predstavenie, keďže prinieslo názory ich vlastných detí – čo sa im páči a čo nie, ako sú prekvapení z toho návalu hormónov a podobne.

⬤ Pravdepodobne aj preto bola táto hra divácky atraktívnejšia…

Nie je to typické divadelné predstavenie, ale skôr nejaká dramaticko-dokumentárna koláž, ak by som to tak mohol nazvať. Určite bola zaujímavá pre Púchovčanov, rodičov a priateľov, už len preto, že tam videli názory, ktoré boli spontánne a musím povedať, že aj vtipné. Pre decká to bolo cenné v tom, že samé si písali scenár, jednotlivé repliky, samé si to natáčali, zostrihali, bol som naozaj v úzadí.

Musím podotknúť, že aj keď by sa mohlo zdať, že je pomerne ľahké takúto hru nacvičiť, keďže deti hrajú seba samých, práve v tomto veku prichádza obdobie, kedy sa na javisku doslova strážia, sledujú, čo majú oblečené, ako majú spravený účes, ako intonujú, nevedia sa uvoľniť. Stále sa kontrolujú a chcú pôsobiť dospelejšie ako naozaj sú.

⬤  Na krajskú prehliadku však hra „Mama má Emu, Ema má pubertu“ nepostúpila, vlani ste skončili s hrou o neposlušných deťoch na krajskej prehliadke na treťom mieste. Nezanevriete kvôli tomu na pubertálne témy? 

Bavili sme sa o tom aj s porotou, mne bolo jasné, že to predstavenie nie je až také divadelné, nespĺňa teoretické poučky o divadelnej krivke a podobne. Myslím si však, že pre deti, ale aj divákov bolo ďaleko cennejšie, že sa bavíme o etape života, ktorú aktuálne žijeme a navyše, ako som už spomenul, samotní herci výraznou mierou prispeli k celej koncepcii predstavenia. Bolo to jednoducho ich predstavenie. Aj za tú cenu, že to nebude tak dobre hodnotené porotou. Pre ne to bol zážitok na celý život.

⬤  Úspech vám však priniesla hra „Iba také nafúknuté nič“…

Tá druhá hra bola divadelnejšia s podstatne vážnejšou témou. V protiváhe k vážnosti témy sme viac pracovali s obrazotvornosťou. Je tam kopec divácky atraktívnych finesov, práca so svetlom, s látkou. Motívom bola síce stará židovská legenda o nepokojnej duši zomrelej, ktorá sa prevteľuje do živých tiel a šarapatí po svete, ale my sme vychádzali už z podoby, ktorú ako „Mŕtvu nevestu“ spracoval Tim Burton.

Na moje milé prekvapenie decká zaujala hĺbka témy, dlho sme sa rozprávali o duši, o motivácii konania ľudí. Na javisku vznikol zaujímavý kolektív – nováčikovia v kombinácii s ostrieľanými hercami v jednom momente strašne „žrali“ hru.

⬤ A nakoniec z toho bolo víťazstvo na krajskej prehliadke a postup do Šale. Očakávali ste to? 

Minulý rok sme na krajskej prehliadke skončili na treťom mieste a trošku nás to prekvapilo, pretože sme mali pocit, že sme zahrali vynikajúco a že sme boli lepší ako kamaráti z Novej Dubnice. Porota to videla trošku inak a poslala obidve novodubnické predstavenia ďalej – jedno priamo do Šale a druhé do širšieho výberu.

Aj decká mali trošku pocit nespravodlivosti. Našim najväčším súperom bol opäť súbor Bebčina, vyhral regionálnu prehliadku, kde porotcovia nešetrili chválou na jeho adresu a oprávnene tak boli favoritom. Príliš som s postupom nepočítal, o to väčšia je moja radosť, keďže do Šale sme sa prebojovali po troch rokoch. Deti boli dojaté, veď pre niektoré je to naozaj posledná sezóna, majú po 15 rokov a v pravidlách súťaže je vekové rozpätie hercov obmedzené.

⬤ Celoslovenská prehliadka vás čaká v Šali. Budete ešte úspešné predstavenie vylepšovať? 

Chceme určite odohrať jednu verejnú reprízu a niekoľko školských predstavení. Máme šťastie, že vlani sme si urobili dobré meno medzi školami s hrou o neposlušných deťoch, mala výborné ohlasy a už teraz nás kontaktujú, že chcú vidieť nové predstavenie. A budeme vylepšovať drobnosti.

Pripravil Rado Varga