Policajti vyzývajú ľudí, aby rešpektovali mimoriadnu situáciu a nechodili na úrady. Tieto fotografie vznikli spred oddelenia dokladov v Púchove a môžete na nej vidieť, ako pomaly pribúdajú ľudia.

Mimoriadne opatrenia krízového štábu smerujú k tomu, aby sa ľudia nezhlukovali vo väčšom počte na jednom mieste a to aj napriek tomu, že nie sú v karanténe. Tieto opatrenia neslúžia na to, aby si verejnosť vybavovala svoje záležitosti na úradoch.

Opatrenia slúžia v prvom rade na to, aby sa nenaplnil katastrofický scenár z Talianska, Španielska alebo iných štátov. Ide o nás všetkých, sme v tom spolu.

Mladí reportéri zo ZŠ Mládežnícka v Púchove (Martin Opat a Ema Ižvoltová) v spolupráci so SOŠ Polygrafickou v Bratislave (Matej Majerský) so svojím video vybojovali prvenstvo na Slovensku.

Našu krajinu budú reprezentovať na celosvetovej súťaži v Kodani. Súťaží spolu 34 krajín vrátane Kanady, USA, Číny, Indie, Austrálie, Francúzska či Portugalska. Slovensko je pritom zatiaľ jediná krajina strednej Európy, ktorá sa do programu zapojila.

Výrok „správaš sa ako zviera“ sa používa už od nepamäti. Je však adekvátne, aby sme nekultivované a bezohľadné správanie ľudí prirovnávali k zvieratám? Nezodpovední návštevníci v bojnickej zoo sa žiaľ správajú horšie ako zvieratá samé…

„Zlé režimy doslova šalejú z toho, že nie sú schopné donútiť všetkých ľudí, aby sa chovali presne podľa systémovej logiky. A tak tí, ktorí napríklad z genetických príčin tiahnu k poctivosti; tí, ktorí cítia z neznámych dôvodov radosť zo svojich zručností; tí, ktorí sa narodili s tvorivým potenciálom alebo s obetavosťou, napravujú automaticky dôsledky systémovej debility, ktoré by inak boli katastrofálne.“

(Milan Šimečka: O jedné výhodĕ špatných politických systémů, preložené)

V nedeľu pri obede vždy všetci reflektujeme svoj týždeň. Kde-tu niekto povie vtip, ktorý ho nedávno rozosmial. Tatko minulú nedeľu do uvoľnenej atmosféry nadhodil vtip, ktorý mu rozprával kolega v práci – „Nechcel by si na Vianoce utečenca? – „Ja ti ani neviem, my mávame kapra.“

Prečo to píšem? Pretože vedľa sediaci – môj 13-ročný brat mu po odznení vtipu, povedal: „To malo byť smiešne?“

Možno nás z podobných poznámok zatrpknutých päťdesiatnikov, zo stereotypu, že každý Slovák závidí susedovi aj dobré počasie na pohrebe, že sa ako spoločnosť nikam neposúvame – nedostane nik iný, iba mladý človek, ktorý jasne povie, že on nebude ako ostatní nenávidiaci. Nemusí byť najlepším dobrovoľníkom, pomáhať všetkým, usmievať sa, ako keby nemal všetkých pohromade, bohato stačí, keď sa nebude považovať za niečo viac, ako človek idúci oproti nemu na ulici, keď sa bude schopný okrem vykrikovaní odpovedí aj pokojne pýtať, a napokon pre mňa najväčšie hrdinstvo – keď svojmu rodičovi či komukoľvek v krčme pri vedľajšom stole, povie, že odmieta nenávidieť Židov, Rómov, Afroameričanov, moslimov, homosexuálov…, pretože jediný dôvod, že to tak robili aj tí pred ním, mu stačiť nebude. História jasne deklaruje, že ukázať „prostredník“ neznášanlivosti sa veľakrát nebáli práve študenti.

2. decembra 2017 prišli na Gymnázium v Púchove Ruhina, Sabir a Jovith. Prví dvaja – matka a syn z Afganistanu, žijú na Slovensku od roku 2011. Jovith je z Burundi a na Slovensku je deväť mesiacov. Nikto z vás si po prečítaní ich mien nedokáže vybaviť Ruhinin pozitívny prístup k životu, jej energiu, schopnosť okúzliť človeka do 30 sekúnd, ani Sabirove husté tmavé vlasy, usmievavú tvár, pohotové i pohodové reakcie, tak typické pre mladého človeka, Jovithov pokoj a milú ostýchavosť, rozpaky nad otázkami, ktoré sme sa ho pýtali, a ktoré sa ho pýtajú na Slovensku všetci.

Asi to je odkaz celého Dňa. Ako napísala študentka v spätnej väzbe „Matka a syn z Afganistanu, ktorí hovorili svoj príbeh bol tak odlišný, ako je to, čo si viacerí na Slovensku predstavujú pod slovom „moslimovia“. Študentom sa vo všeobecnosti najviac páčilo, že ľudia, o ktorých sa najskôr len rozprávali, prišli medzi nich.

Ďakujeme všetkým, vďaka ktorým sme sa cítili príjemne, spoločne – ako ľudia.

Zuzana Vasková, učiteľka Gymnázia Púchov