Po troch rokoch má divadelný súbor Ochotníček opäť namierené na celoslovenskú prehliadku detskej divadelnej tvorivosti „Zlatá priadka“ v Šali. Mladí púchovskí herci z DDŠ Ochotníček totiž vyhrali krajskú divadelnú prehliadku „Rozprávkové javisko“ s hrou „Iba také nafúknuté nič“. Na domácej pôde predstihli svojich odvekých rivalov – DDS Bebčina z Novej Dubnice. Tí sa s hrou „Bujnenie porastov“ prebojovali iba do širšieho výberu pre celoslovenskú prehliadku v Šali. O najčerstvejšom úspechu púchovských divadelníkov sme sa rozprávali s vedúcim súboru a režisérom Petrom Hudákom.

⬤ S deťmi ste v tejto sezóne nacvičili hneď dve predstavenia – okrem víťaznej hry „Iba také nafúknuté nič“ aj predstavenie „Mama má Emu, Ema má pubertu“. Aký bol dôvod?

Dôvod bol prozaický. V súbore mám 34 detí, všetky vo veku 12 až 15 rokov, tak som si ani nevedel predstaviť, že by boli naraz na javisku. Nikto z nich by si príliš nezahral a bolo by veľmi náročné takú masu detí ukočírovať a nacvičiť s nimi predstavenie. Čo puberťák, to vtipná poznámka na akúkoľvek repliku, ktorá tam odznie.

⬤ Témy oboch predstavení sú dosť rozdielne. Úmyselne?

Hľadali sme tému, načali sme všelijaké možné a samozrejme hľadali sme dve. Prvú sme našli pomerne rýchlo, s deťmi sme sa zhodli, že to bude téma puberty a tú druhú som priniesol ja – oprášili sme starú židovskú legendu o mŕtvej neveste a vznikla hra, ktorá sa zamýšľa nad tým, ako je v tejto dobe dôležitá duchovná stránka života. Je to možno pre deti v puberte ťažká téma, ale práve v tejto dobe, keď si deti vyberajú, kde budú študovať na strednej škole, som mal ambíciu, aby sa začali zamýšľať aj nad svojím duchovným životom, nad tým, kedy a s kým sú šťastní.

Decká v súbore dostali na výber, kto sa pre akú hru rozhodne a na prekvapenie sa rozdelili takmer na presnú polovicu. To „pubertálne“ predstavenie predsa len lákalo o niečo viac detí.

⬤ Už po premiére ste sa vyjadrili, že hru „Mama má Emu…“ si pripravili deti z 90 percent bez vás…

Možno tých percent bolo osemdesiat (smiech), ale každopádne boli decká do tvorby celého predstavenia určite podstatne viac zapojené ako v minulosti. Chceli sme, aby to bolo čo najspontánnejšie a zo života, a tak sme do predstavenia implementovali aj štyri premietania. Deti si samé natočili niečo ako dokumentárny film, ktorý priniesol odpovede na otázky z ich života. Ja som pri tom vymýšľaní príliš neasistoval, vznikli tak štyri videodokrútky s názormi na tému puberty – čo im komplikuje život, ako sami seba vnímajú. Aj pre rodičov to bolo určite zaujímavé predstavenie, keďže prinieslo názory ich vlastných detí – čo sa im páči a čo nie, ako sú prekvapení z toho návalu hormónov a podobne.

⬤ Pravdepodobne aj preto bola táto hra divácky atraktívnejšia…

Nie je to typické divadelné predstavenie, ale skôr nejaká dramaticko-dokumentárna koláž, ak by som to tak mohol nazvať. Určite bola zaujímavá pre Púchovčanov, rodičov a priateľov, už len preto, že tam videli názory, ktoré boli spontánne a musím povedať, že aj vtipné. Pre decká to bolo cenné v tom, že samé si písali scenár, jednotlivé repliky, samé si to natáčali, zostrihali, bol som naozaj v úzadí.

Musím podotknúť, že aj keď by sa mohlo zdať, že je pomerne ľahké takúto hru nacvičiť, keďže deti hrajú seba samých, práve v tomto veku prichádza obdobie, kedy sa na javisku doslova strážia, sledujú, čo majú oblečené, ako majú spravený účes, ako intonujú, nevedia sa uvoľniť. Stále sa kontrolujú a chcú pôsobiť dospelejšie ako naozaj sú.

⬤  Na krajskú prehliadku však hra „Mama má Emu, Ema má pubertu“ nepostúpila, vlani ste skončili s hrou o neposlušných deťoch na krajskej prehliadke na treťom mieste. Nezanevriete kvôli tomu na pubertálne témy? 

Bavili sme sa o tom aj s porotou, mne bolo jasné, že to predstavenie nie je až také divadelné, nespĺňa teoretické poučky o divadelnej krivke a podobne. Myslím si však, že pre deti, ale aj divákov bolo ďaleko cennejšie, že sa bavíme o etape života, ktorú aktuálne žijeme a navyše, ako som už spomenul, samotní herci výraznou mierou prispeli k celej koncepcii predstavenia. Bolo to jednoducho ich predstavenie. Aj za tú cenu, že to nebude tak dobre hodnotené porotou. Pre ne to bol zážitok na celý život.

⬤  Úspech vám však priniesla hra „Iba také nafúknuté nič“…

Tá druhá hra bola divadelnejšia s podstatne vážnejšou témou. V protiváhe k vážnosti témy sme viac pracovali s obrazotvornosťou. Je tam kopec divácky atraktívnych finesov, práca so svetlom, s látkou. Motívom bola síce stará židovská legenda o nepokojnej duši zomrelej, ktorá sa prevteľuje do živých tiel a šarapatí po svete, ale my sme vychádzali už z podoby, ktorú ako „Mŕtvu nevestu“ spracoval Tim Burton.

Na moje milé prekvapenie decká zaujala hĺbka témy, dlho sme sa rozprávali o duši, o motivácii konania ľudí. Na javisku vznikol zaujímavý kolektív – nováčikovia v kombinácii s ostrieľanými hercami v jednom momente strašne „žrali“ hru.

⬤ A nakoniec z toho bolo víťazstvo na krajskej prehliadke a postup do Šale. Očakávali ste to? 

Minulý rok sme na krajskej prehliadke skončili na treťom mieste a trošku nás to prekvapilo, pretože sme mali pocit, že sme zahrali vynikajúco a že sme boli lepší ako kamaráti z Novej Dubnice. Porota to videla trošku inak a poslala obidve novodubnické predstavenia ďalej – jedno priamo do Šale a druhé do širšieho výberu.

Aj decká mali trošku pocit nespravodlivosti. Našim najväčším súperom bol opäť súbor Bebčina, vyhral regionálnu prehliadku, kde porotcovia nešetrili chválou na jeho adresu a oprávnene tak boli favoritom. Príliš som s postupom nepočítal, o to väčšia je moja radosť, keďže do Šale sme sa prebojovali po troch rokoch. Deti boli dojaté, veď pre niektoré je to naozaj posledná sezóna, majú po 15 rokov a v pravidlách súťaže je vekové rozpätie hercov obmedzené.

⬤ Celoslovenská prehliadka vás čaká v Šali. Budete ešte úspešné predstavenie vylepšovať? 

Chceme určite odohrať jednu verejnú reprízu a niekoľko školských predstavení. Máme šťastie, že vlani sme si urobili dobré meno medzi školami s hrou o neposlušných deťoch, mala výborné ohlasy a už teraz nás kontaktujú, že chcú vidieť nové predstavenie. A budeme vylepšovať drobnosti.

Pripravil Rado Varga

Len necelých šesť mesiacov stačilo vedeniu mesta, aby do posledného človeka zlikvidovalo celú redakciu Púchovskej televízie. Efektivita a hospodárnosť mali byť dôvodom, ktoré primátora Rastislava Heneka viedli k vydaniu rozhodnutia o organizačných zmenách v skupine MEDIAL. Jednou z nich bolo uzavretie zmluvy o poskytovaní mediálnych služieb so spoločnosťou MEDIA POVAŽIE, s. r. o.. Sprievodným javom tejto zmeny bolo ukončenie pracovného pomeru so všetkými členmi redakcie Púchovskej televízie. S mikrofónom v ruke zostal pôsobiť len Peter Hudák, ktorého spomínaná spoločnosť Petra Galoviča zamestnala. Lenže rok sa s rokom zišiel a už aj „Posledný Mohykán“ televíznej redakcie je bez práce. Petrovi Hudákovi považskobystrická firma po piatich mesiacoch práce nepredĺžila zmluvu. Primátor i väčšina poslancov sa nateraz tvári, že sa ich tento problém netýka.

Časovú rekapituláciu likvidácie redakcie Púchovskej televízie treba začať ešte pred letnými prázdninami – 8. júna 2016 bola do obchodného registra zapísaná spoločnosť MEDIA POVAŽIE, s. r. o.. Šéf TV Považie Peter Galovič si ju založil spolu so svojou ekonómkou Ľubomírou Šadlákovou a boli tak nachystaní na uzavretie zmluvy s Púchovom. Primátor Rastislav Henek počkal na začiatok „uhorkovej sezóny“ a tesne pred odchodom na svoju dovolenku dal večne dočasnému konateľovi Antonovi Školekovi príkaz vykonať organizačné zmeny v troch mediálnych spoločnostiach. A stalo sa.

Anton Školek 14. júla 2016 podpísal za spoločnosť MEDIAL TV, s. r. o. zmluvu s Petrom Galovičom za mesačnú odplatu 3550 eur. Školekova interpretácia zmluvy síce znie, že za túto cenu je dohodnutá výroba a vysielanie Púchovskej televízie, lenže pravda je taká, že za zabezpečenie prevádzky vysielacieho pracoviska PúTV sa platí len 550 eur a zvyšné tri tisícky dostáva Peter Galovič za vysielanie reportáží o Púchove v regionálnej televízii TV Považie.

Koncom prázdnin už z televíznej redakcie zostala v zamestnaneckom pomere len Veronika Klobučníková, tráviaca so svojimi dvojročnými dvojičkami materskú dovolenku. Ani tá však pred „likvidačnou čatou“ neunikla a na jeseň aj ona podpísala dohodu o ukončení pracovného pomeru. Antonovi Školekovi sa pri tejto príležitosti podaril unikátny kúsok – dokázal podpísať výpoveď človeku, s ktorým sa v živote nestretol.

Téma presunu výroby Púchovskej televízie do Považskej Bystrice rezonovala aj na septembrovom rokovaní mestského zastupiteľstva, na ktorom ju poslanec Miroslav Kubičár žiadal dokonca zaradiť do programu ako samostatný bod. Väčšina poslancov však takýto návrh odmietla a na túto tému sa tak hovorilo až pri správach o činnosti mestských spoločností. Anton Školek vtedy poznamenal, že súčasťou džentlmenskej dohody s Petrom Galovičom bolo aj uzavretie zamestnaneckého pomeru s posledným z bývalých redaktorov PúTV Petrom Hudákom.

Poslancovi Rudolfovi Marmanovi sa nakoniec nechtiac podarilo prorokovať scenár nasledujúcich týždňov a mesiacov, keď nastolil variant, že sa pokojne môže stať, že zmluva o mediálnych službách s firmou MEDIA POVAŽIE, s. r. o. síce bude predĺžená, ale Peter Galovič si už redaktora Petra Hudáka od 1. januára 2017 v zamestnaneckom pomere neponechá. Primátor Rastislav Henek to vtedy označil za špekulatívnu otázku, ktorá je však v tomto období na programe dňa.

Aj preto sme s ňou oslovili minulý týždeň v stredu prostredníctvom e-mailovej pošty všetkých poslancov púchovského mestského zastupiteľstva a zaujímali sa aj o to, ako poslanci hodnotia úroveň
vysielania Púchovskej televízie po tom, čo relácie pripravuje firma MEDIA POVAŽIE, s. r. o.. Na dôvažok sme pripojili aj otázku, či poslanci odporúčajú pre budúcnosť pokračovanie spolupráce s touto firmou, ktorú sa Anton Školek tri dni pred vypršaním svojho konateľského mandátu rozhodol predĺžiť do 31. marca 2017 za nezmenených podmienok. Z devätnástich poslancov sa ozvali len štyria.

Roman Špaček bol podľa vlastných slov celý týždeň mimo Púchova a ohlásenú uzávierku nášho vydania tak nestihol. Ivan Sadloň nás kontaktoval telefonicky s tým, že úroveň vysielania Púchovskej televízie nemôže porovnať, pretože v Nosiciach, kde býva, ju nemôže momentálne naladiť. S tým, ako dopadol redaktor Peter Hudák, je však veľmi nespokojný.

„Je to profesionál, ktorý svoju prácu ovládal veľmi dobre, navyše s veľmi dobrými znalosťami púchovského prostredia, a tak ma veľmi mrzí, že prišiel o prácu,“ povedal nám Ivan Sadloň.

Problém so sledovaním Púchovskej televízie má aj poslankyňa Hedviga Šulcová: „Pretože v miestnej časti Vieska – Bezde- dov nemáme možnosť sledovať vysielanie PúTV, úroveň relácií vyrábaných firmou MEDIA POVAŽIE, s. r. o. môžem hodnotiť len sprostredkovane od svojich voličov a známych z mesta. Všeobecný názor je taký, že ľudia nie sú spokojní ani s úrovňou, ani s kvalitou vysielania. Nedá sa porovnávať s jej minulosťou. Keďže moje názory ako opozičnej poslankyne vedenie mesta, ani mnohí kolegovia – poslanci nie sú ochotní akceptovať, zamyslieť sa nad nimi, ba dokonca si ich ani vypočuť, nech sa týkajú čohokoľvek, som si istá, že ani odporúčanie nepokračovať v spolupráci s touto firmou neprejde. A keby aj – už niet cesty späť. Pretože prepustenie schopných a kvalitných moderátorov, redaktorov a rozpredanie potrebnej techniky, žiaľ, nenavráti našim občanom kvalitnú a odbornú informovanosť o dianí v našom meste.“

Hedviga Šulcová sa vyjadrila aj k osobe Petra Hudáka, ktorého považuje za jedného z najlepších redaktorov, akí počas dvadsaťročnej histórie Púchovskej televízie v redakcii pracovali: „Pán Hudák vždy bol a je čestný, slušný, obetavý a charakterný človek, ktorý svoje schopnosti, profesionalitu, talent i súkromný vlastný čas zasvätil rozvoju kultúry v našom meste. Aj svoje deti vedie k tomu, aby svojim talentom prispievali ku kultúrnemu rastu, dobrému menu a zachovaniu tradícií nášho mesta. Stojí to veľa úsilia, odriekania i finančných prostriedkov. Ak živiteľ rodiny príde o prácu, je to vždy „tragédia“. Ak o ňu príde človek, ktorý svoju prácu robí celým svojím srdcom, obetavo, s láskou a zanechá za sebou zviditeľnenie svojho mesta na Slovensku i v zahraničí, musí sa cítiť hrozne. Ale hlavne tá krivda, necitlivosť a bezmocnosť voči konaniu našich „mocipánov“! A im sa zatiaľ darí! Škoda, že v tom zlom slova zmysle. Ubližujú čestným, schopným ľuďom, tým aj ich rodinám, ochudobňujú mesto o jeho bývalú slávu, o jeho dobré meno. Ale čo je najhoršie, rúcajú tradície a novodobú históriu nášho mesta a medziľudské vzťahy. Dokedy im to budeme trpieť? Prosím občanov nášho mesta, aby sa nebáli prejaviť svoju nespokojnosť, nesúhlas s konaním vedenia nášho mesta, čo i len krátkym príspevkom do novín. Tak, ako som sa o to pokúsila ja.“

Svoje odpovede na anketové otázky nám zaslal aj poslanec Miroslav Kubičár, podľa ktorého sa úroveň Púchovskej televízie po tom, čo sa relácie pripravujú v Považskej Bystrici, zhoršila: „Úroveň je veľmi zlá, jedným slovom, televízia je servilná. Vysielanie pôvodnej Púchovskej televízie a dnešné sa nedá porovnávať. Kvalita sa zhoršila. Nemožno porovnávať prácu skúsených redaktorov a mladučkých, často sa meniacich elévov z Považskej Bystrice.“

Na otázku, či odporúča pre budúcnosť pokračovanie spolupráce s firmou MEDIA POVAŽIE, s. r. o., odpovedal Miroslav Kubičár jasne: „Neodporúčam. A od roku 2019 určite nie. Dovtedy to asi nebudem vedieť ovplyvniť.“ Ukončenie pracovného pomeru Petra Hudáka ho nemilo prekvapilo. „Je mi to veľmi ľúto, lebo odišiel posledný mohykán, ktorý bol zárukou kvalitného, kultivovaného spravodajstva a publicistiky,“ vyjadril svoj názor Miroslav Kubičár.

Nuž a naostatok nám svoje stanovisko zaslal aj najmladší z púchovských poslancov Lukáš Ranik, ktorý sa svojho času uchádzal o pozíciu konateľa v spoločnostiach Medial, lenže výberové konanie bolo primátorom Henekom po otvorení obálok zrušené. „Úroveň vysielania hodnotím pozitívne a podľa môjho názoru úlohu zabezpečovať výrobu PúTV a Púchovského magazínu zvládli na krátkosť času veľmi dobre. Samozrejme, kto nič nerobí, nič nepokazí a kto robí, robí aj chyby, to je prirodzené. Preto očakávam do budúcna menej všeobecných reportáží natočených z iných miest ako je Púchov,“ skonštatoval v odpovedi na prvú z trojice otázok Lukáš Ranik.

Pokračovanie spolupráce s firmou MEDIA POVAŽIE, s. r. o. vedeniu mesta odporúča aj pre nasledujúce obdobie: „Má bohaté skúsenosti a stále sa pridávajú ďalšie mestá v Trenčianskom kraji, ktoré využívajú ich služby. Nemôžeme zabudnúť aj na ekonomické ukazovatele. Za taký istý formát vysielania, t. j. jeden premiérový 30-minútový magazín za týždeň, zaplatíme ročne o cca 50 percent menej, čo je pri tej istej kvalite a kvantite obrovské číslo.“

Na tému ukončenia spolupráce s redaktorom Petrom Hudákom sa poslanec Lukáš Ranik vyjadril nasledovne: „Podľa mojich informácií pánovi redaktorovi Hudákovi bola ponúknutá možnosť predĺženia spolupráce, a to dokonca o rozšírenie práce aj pre ďalšie mestá. V oblasti umenia, kultúry je určite odborník. Je to však interná záležitosť tejto spoločnosti a pána Hudáka, za akých podmienok sa dohodnú spolupracovať.“

Na margo posledných viet Lukáša Ranika treba povedať, že ponuka pracovať na živnosť pri súčasnej výške odvodových povinností a dostávať 30 eur za jeden odvysielaný príspevok s obmedzeným výberom tém, je pre dlhoročného redaktora, päťdesiatnika a otca troch gymnazistiek doslova tragikomická.

Pripravil Rado Varga

Počas novembrovej Noci divadiel sa v púchovskom kultúrnom stánku oslavovalo aj jedno divadelné jubileum. Detské divadelné štúdio Ochotníček, ktoré je jedným z historicky najúspešnejších detských divadelných súborov na Slovensku, si pripomína v tomto roku 45. výročie svojho vzniku. Pred piatimi rokmi si Ochotníček svoje narodeniny pripomenul v kúpeľoch Nimnica, tentoraz už oslavoval na domovskej scéne púchovského divadla.

O dátume vzniku DDŠ Ochotníček sa dodnes vedie menšia polemika. Kronika tohto súboru prezrádza, že 3. marca 1971 mal detský divadelný kolektív svoju vôbec prvú skúšku. Jeho zakladateľka Elena Bakošová však zápiskami z vlastného diára dokladá, že deti naštudovali hru Snehová kráľovná už o rok skôr, teda v roku 1970. Jedným z protagonistov bol vtedy aj mladý Jozef Vajda. Výročia sa však podľa kroník odvíjali od roku 1971, a tak prvou oficiálnou premiérou bola inscenácia rozprávky „Je tu jar“.

Za 45 rokov svojej existencie Ochotníček vytvoril 55 inscenácií. Takmer dvadsať rokov bola jeho dlhoročnou vedúcou už spomínaná Elena Zlatošová – Bakošová. Súbor sa prelúskal cez klasiku „Čin-čin“, „Včielka Bzučalka“ a cez „Kychôtika“ k svojej najúspešnejšej hre vtedajšej doby „Pozvanie“, ktorá získala prémiu ministerstva kultúry na martinskej Scénickej žatve v roku 1983. Ochotníček kraľoval na detských divadelných prehliadkach. V sezóne 1990/91 odišla Elena Zlatošová do Bratislavy a deti krátko vedie jej bývala žiačka Andrea Lutterová spolu s Ankou Martiškovou. Z Anky Martiškovej sa stala Anka Hudáková a práve jej manžel Peter Hudák sa vedenia súboru ujal a vedie ho dodnes.

Dnes patrí Ochotníček medzi špičku detských divadiel na Slovensku. Od roku 2001 je držiteľom medaily D. Licharda, ktorú od Národného osvetového centra dostal za dlhoročnú prácu a prínos v oblasti detskej dramatickej tvorby. Ochotníček reprezentoval Púchov v poľskej Lodži, maďarskej Budapešti, českom Trutnove i srbskej Starej Pazove. Mnohokrát sa zúčastnil ako reprezentant detského ochotníckeho divadla Scénickej žatvy v Martine. Autorské hry Petra Hudáka a kolektívu detí Ochotníčka si získali rovnako priazeň detí i dospelých.

Nezabudnuteľné boli hry „Ľaľa ho!“, „Go, Argo!“, „On, ona a pán v čiernom“. „Pes Jeana Labadieho“. Najväčší úspech a dovedna dvadsaťdva repríz čakalo na hru „Vaska, nespi!“ z roku 2000. Deti z Ochotníčka boli aj v posledných desiatich rokoch až na malé výnimky pravidelnými účastníkmi celoslovenskej prehliadky Zlatá priadka. Pred piatimi rokmi ju v kategórii scénických miniatúr vyhrala dvojica púchovských herečiek Júlia Gatialová – Eva Kováčová s hrou „Nefunguje“.

Nečudo, že po toľkých úspechoch bol stredobodom pozornosti na oslavách 45. výročia režisér a vedúci súboru Peter Hudák.

„Ochotníček má za sebou nie malé úspechy, pretože keď naposledy oslavovala 40. výročie Zlatá priadka, teda vrcholná prehliadka detskej dramatickej tvorivosti, bol tam náš súbor spomenutý ako ten s najlepšou bilanciou. Bol dokonca rok, keď sme tam vystupovali s dvomi hrami, čo sa dlho nikomu nepodarilo, až nedávno našim kamarátom z divadelného súboru Bebčina. Čím so však starší, tým mám silnejší pocit, že to vôbec nie je dôležité, koľkokrát sa kde umiestnite, ale dôležitejšie je, že s deťmi prežívame na javisko to, čomu sa hovorí šťastné detstvo. A možno to je dôvod, že keď sa stretneme na ulici s bývalými hercami, dnes už dospelými ľuďmi, ktorí už majú vlastné deti, tak sa veľmi radi vidíme. Myslím si, že to človečenstvo, tá radosť z detstva, hrania sa na javisku, to je v tom Ochotníčku najdôležitejšie a verím, že to zažívajú aj súčasní moji zverenci, hoci toho o živote ešte príliš veľa netušia,“ povedal vo svojom príhovore k účastníkom osláv 45. výročia Ochotníčka Peter Hudák.

So zdravicami potom vystúpili za Mesto Púchov poslanec Roman Hvizdák a za Považské osvetové stredisko jeho riaditeľka Daniela Čižmárová. Od svojho zriaďovateľa – Domu kultúry Púchov – dostali deti sladkú tortu, ale do tej sa pustili až po tom, čo pre návštevníkov Noci divadiel odohrali svoju najaktuálnejšiu hru „Pozdravuje vás strýko Emil“. Ešte predtým sa s miniatúrou „Batyskaf“ predstavila dvojica herečiek Zuzana Hudáková – Zina Raková.

Pripravil Rado Varga