Župná stredná škola, ktorá tento rok oslavuje sté výročie svojho vzniku, pripravila deň otvorených dverí, a to nielen pre žiakov končiacich ročníkov základných škôl, ale aj pre širokú verejnosť. Návštevníci si na praktických ukážkach výrobkov a služieb mohli prezrieť náplň študijných odborov a samotné učebne, ochutnať jedlo a nápoje pripravené študentami školy či dozvedieť sa viac o duálnom vzdelávaní.

 „V rámci 100. výročia založenia školy sme ponúkli možnosť návštevy našej školy aj pre širokú verejnosť. Pozvali sme rodičov žiakov a taktiež rodičov deviatakov, vďaka čomu sa môžu spolu rozhodnúť, či si k nám pošlú prihlášku na niektorý študijný alebo učebný odbor,“ vysvetlila riaditeľka školy Miriam Kremeňová. Ponúkané študijné a učebné odbory predstavili študenti spolu s pedagógmi ochutnávkami a názornými ukážkami služieb aj zaujímavých zručností.

Odbor cukrár a jeho aktivity priblížila majsterka odborného výcviku, známa cukrárka Jozefína Zaukolcová: „Máme tu výstavu reálneho candy baru, kde je približne dvadsať rôznych výrobkov, ktoré môžu návštevníci ochutnať. V rámci ročníkovej práce žiačok tretieho ročníka tu ešte máme aj súťaž o najkrajšiu malú tortu, tzv. Bento cake.“

V ďalších triedach mohli hostia ochutnať typické fašiangové, zabíjačkové aj farmárske jedlá, posedieť si pri káve alebo miešanom drinku, nechať sa nalíčiť či upraviť si nechty. Škola je tiež zapojená do programu duálneho vzdelávania. Význam previazanosti výučby a praxe potvrdili aj regionálne zástupkyne partnera v duálnom vzdelávaní – spoločnosti Lidl. „Myslíme si, že duálne vzdelávanie je veľmi prínosné, lebo žiaci získajú potrebné návyky, praktické zručnosti a skúsenosti aj v rámci pracovného kolektívu,“ zhodnotila Kateřina Záchenská. Ako dopĺňa vedúca predajne Lidl z filiálky Púchov, Ivana Bajtgovská: ,,Duálne vzdelávanie má pre nás veľký prínos, pretože si takto vychovávame vlastných zamestnancov.“

Hojný počet návštevníkov najmä zo strany žiakov základných škôl naplnil priestory školy už od skorého rána a verejnosti zostala škola výnimočne otvorená až do neskorého popoludnia. Organizátorov podujatia tešil veľký počet návštevníkov, ich proaktívny záujem a zapájanie sa do predstavovaných aktivít.

Unikátny projekt vytvorí a v praxi odskúša jedinečný spôsob podpory a vzdelávania pedagógov a študentov, čím zásadne ovplyvní spôsob výchovno-vzdelávacieho procesu na základných a stredných školách, ako i samotné školské prostredie.

„Aktivizácia rozvoja kompetencií a motivácie vzdelávania žiakov a pedagógov s cieľom zvýšiť ich úspešnosť na trhu práce a zlepšiť výchovno–vzdelávací proces na stredných školách v Trenčianskom kraji“ je názov pilotného projektu, ktorý bude reflektovať na už existujúce podporné aktivity, akými sú napríklad transformácia regiónu hornej Nitry v súvislosti s útlmom baníctva či podpora v zavádzaní športovej a osobnostnej prípravy žiakov a študentov.

„Projekt má komplexný charakter. Popri celoplošnom zameraní na všetky okresy v Trenčianskom kraji bude zahŕňať špecifiká vzdelávania žiakov so špeciálnymi potrebami. Jeho výsledkom bude akreditácia vzdelávacieho programu pre pedagógov a pedagogických pracovníkov, ktorá zavedie jednotné vzdelávacie štandardy a pravidlá,“ priblížila Renáta Bieliková, riaditeľka Krajského centra voľného času v Trenčíne.

Na realizácii projektu budú spoločne participovať Agentúra SOPK pre rozvoj Trenčianskeho regiónu, n. o., Krajské centrum voľného času v Trenčíne v zriaďovateľskej pôsobnosti Trenčianskeho samosprávneho kraja (TSK) a Trenčianska regionálna komora SOPK. Svoju účasť na projekte spečatili podpisom memoranda o spolupráci. Projekt bude realizovaný z prostriedkov Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Ľudské zdroje v gescii Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR.

Od prvej do poslednej minúty dostáva divák poriadne zabrať. Z javiska sa na neho „sype“ nával hnevu, nadávok a kritiky. V neuveriteľnej spŕške slov si človek ani nestihne zmlsnúť na slovnej hračke či inej metafore, pretože hneď vzápätí sa musí uhýbať ďalšej presne mierenej výčitke hlavnej postavy večera. Hra rakúskeho autora Petra Handkeho „Podzemné blues“ v prevedení divadelného súboru Homo Fuge je skvelým hereckým koncertom Michala Vidana v úlohe Divokého muža. Dve úvodné predstavenia pre púchovské obecenstvo odohral spolu s Luciou Panáčkovou počas dvoch večerov v povalentínskom období a čas si našiel aj na rozhovor pre Púchovské listy.

⬤ Siahnuť po Handkeho náročnom texte bol váš vlastný nápad alebo ste dostali naň tip?

Pár rokov som pracoval v žilinskom Mestskom divadle ako šéf prevádzky a umelecký tajomník a tam som na tento text, ktorý pre tunajšie divadlo spracoval Edo Kudláč v roku 2010, natrafil. Originálny text je písaný pre viac hercov, teda nielen pre Divokého muža a Divokú ženu, ale vyskytujú sa tam aj všetci tí štatisti z metra, na ktorých Divoký muž počas predstavenia brýzga.

Vlani niekedy v auguste som pocítil silnú potrebu prehovoriť ľuďom do duše. Nech to nevyznie ako klišé, ale sledujem internetové diskusie, rozprávam sa s nimi aj osobne a vidím, že to s nami ide z kopca. Všetci sme zameraní na seba, pozeráme televíziu a chýba nám rozmer krásy ducha. Veľmi ma trápilo, ako sa k sebe správame, ako ľudia na seba reagujú, akí sme povrchní a egoistickí a zameraní na značku. Tak som sa rozhodol, že to potrebujem ľuďom vykričať. A dospel som do momentu, keď som hľadal spôsob, ako to spraviť.

Spomenul som si na tento text, ktorý som si našiel v starej mailovej pošte a keď som si ho doma prečítal, hneď som vedel, že toto je tá správna cesta – urobiť to cez divadlo. Navyše ja som si chcel preveriť svoje herecké limity a zistiť, kam až dokážem po interpretačnej stránke ísť. Bola to naozaj veľká výzva.

⬤ Väčšinový divák potrebuje na to, aby sa vybral do divadla, aspoň krátku anotáciu o predstavení. Z vášho pozývacieho plagátu nie je zrejmé, o čo na javisku pôjde…

Je to príbeh Divokého muža, ktorý cestuje metrom a vôbec nie je dôležité, z ktorej stanice do ktorej. Počas cesty stretáva viacero spolucestujúcich a cez vyhrážky, urážky a hodnotenia im „nakladá“ a pomenúva ich nedostatky a všetko, čo mu na nich prekáža. Zároveň však ako keby rozprával sám o sebe, a to je to upozornenie na náš egoizmus a sebastrednosť, pretože práve tí, čo najviac otvárajú ústa, sú presne takí, ako hovoria.

Na konci prichádza Divoká žena, ktorá ešte potvrdí, že sme všetci rovnakí a ktorá dá Divokého muža „do poriadku“. V podstate je to vstup do hlavy cestujúceho človeka. Každému, kto cestuje autobusom, vlakom, metrom, niečo na spolucestujúcich vadí, ale len vo vlastných myšlienkach, pretože to nedokáže povedať. Divoký muž to hovorí naozaj naplno a nahlas.

⬤ Názov „Podzemné blues“ pôsobí ako chyták, pretože atmosféra predstavenia ani zďaleka nepripomína pomalý tanec, ktorý zvládne snáď každý…

Ja osobne mám pocit, že autor to urobil úmyselne ako nejaký kontrapunkt, nech to diváka uchlácholi. Od začiatku je na diváka vyvíjaný obrovský tlak, čo bolo samozrejme zámerom a aj my sme chceli, aby to v ľuďoch zarezonovalo. Bolo mi jasné, že určitá časť ľudí odíde s tým, že konečne to už skončilo, druhej časti sa nepodarí ani zatlieskať, lebo budú stále rozmýšľať nad tým, čo pred chvíľou videli.

Ďalší odídu nadšení, budú v tom neustále hľadať skryté výrazy a iní zasa s otvorenými ústami, že toľko textu by sa v živote nenaučili. Všetky reakcie sú však v poriadku, pretože to je tá škála reakcií, ktoré sme chceli vyvolať. Blues je naozaj podľa všetkého chytákom, ani z názvu, ale ani z tej anotácie nie je divákovi úplne zrejmé, čo ho čaká, ale kto pozná autora Petra Handkeho, môže aspoň trochu tušiť, že ho nečaká nič melancholické.

⬤ Od objavenia textu po premiéru hry ubehlo necelých šesť mesiacov. Slovenský národ je síce učenlivý, ale 99 percent z neho by sa takýto náročný text nedokázalo naučiť. A ak by sa ho aj vyvolení naučili, s ťažkosťami by ho interpretovali. Vám sa to podarilo, ako je to možné?

Už som spomenul, že to bola pre mňa obrovská výzva. Mal som šťastie, že ku koncu roka sa mi vytvorilo trošku viac voľna a bol som doma s rodinou. Od novembra som minimálne štyrikrát do týždňa absolvoval tri-štyri hodinky tu na javisku a „drtil“ som text do hlavy. Musím veľmi poďakovať mojej manželke za jej trpezlivosť, ktorú so mnou mala počas tohto „skúšobného“ obdobia. Jedna vec je celý text sa naučiť a druhá vec je sa s ním zžiť, aby som mohol vytvárať rôzne figúry, ktoré celý príbeh spoja.

Ako príklad uvediem scénu z tretieho obrazu, kde pijem vodu z fľaše a v trinástom obraze nadávam turistovi, že stále pije vodu z fľaše a pri každom hlte mu zabehne. A takýchto prepojení je v hre viacero. Na to všetko potrebujete čas. Ja som sa pýtal Borisa Zachara zo Žiliny, ktorý pred deviatimi rokmi Divokého muža hral, a ten mi povedal, že sa text učil dva mesiace. Ja o jeden mesiac dlhšie.

⬤ Text ste mali naučený a prišla fáza inscenovania. Nebáli ste sa, že nakoniec ostanete na javisku sám?

Uvažoval som, koho oslovím na spoluprácu. Vedel som, že bez- podmienečne potrebujem Divokú ženu, ale tiež niekoho na režijnú spoluprácu, pretože ťažko režíruje človek sám seba, keď sa nevidí. A tak som premýšľal a spomenul som si na Luciu Panáčkovú, ktorá má veľký potenciál, pohybuje sa dlhé roky v púchovskom divadle, aj keď naše cesty sa nikdy nestretli. Až teraz. A dnes viem, že som urobil dobre. Pamätám si na situáciu z decembra, kedy som ešte pred Vianocami sám sebe hovoril, že to jednoducho nedám.

Od januára nastúpila Lucia, vniesla do skúšok nový vietor. Nasmerovala ma, „upratala“ ma, upozornila ma na veci, ktoré by pre diváka boli už priveľkým sústom – jednoducho pomohla mi a patrí jej za to veľká vďaka. Rovnako tak Romanovi Muškovi za scénografiu, Pavlovi Marečkovi za svetlá a zvuk a samozrejme Púchovskej kultúre za vytvorenie podmienok na to, aby sme celú hru mohli nielen naskúšať, ale aj odohrať.

⬤ Na koľkých zastávkach vlastne metro s Divokým mužom zastaví a na ktorú sa vy ako herec najviac tešíte?

(Smiech.) Tak to musím spočítať…je ich pätnásť, na šestnástej pristúpi Divoká žena. Po hereckej stránke je pre mňa najväčšou výzvou štvrtá zastávka, keď „idem do ľudí“. Sadnem si na kraj pódia, zasvieti na mňa bodové svetlo a ja rozprávam o zvrátenostiach, ktoré sa v ľudských mysliach objavujú. Netvrdím, že vo všetkých, ale z času na čas sa väčšine ľudí v hlave mihnú.

⬤ V úlohe Divokého muža oslovujete náhodných spolucestujúcich, v hľadisku však sedeli poväčšine vaši známi. Pociťovali ste ten rozdiel?

Nie všetkých som poznal, ale väčšinu určite áno. Mal som tu rodinu, priateľov, dobrých známych, ale ako herec sa určite teším na cudzie publikum – na ľudí, ktorých nepoznám. Až ich reakcie ukážu, ako sa nám to všetko podarilo. Táto prvá premiéra bola pre nás naozaj len akousi verejnou generálkou, ktorá zvykne byť aj v profesionálnom divadle. Bol to pre nás oboch prvý kontakt s divákmi.

⬤ Po celý čas bolo v sále až nezvyčajne ticho, ak by ste vyrobenou guličkou s dotrhaných novín netrafili jednu z diváčok, tak by decibelometer nameral rovnú nulu. Očakávali ste to?

Sme prekvapení, čo z toho vzišlo. Mám spätnú väzbu od kamarátov, o ktorých viem, že toto nie je ich „šálka kávy“ a keď sa na podobnom predstavení ocitnú, tak neustále pozerajú na hodinky. A tentoraz sa nepozreli. Ja som si to naozaj užíval a bol to príjemný pocit.

Mám toho dosť odžitého, aj dobrého, aj zlého. Mal som to šťastie, že som sa na staré kolená rozhodol urobiť si vysokoškolský titul, a tak som tri roky študoval na vysokej škole múzickych umení odbor divadelný manažment. Ale keďže sa to dalo študovať len ako denné štúdium, za spolužiakov som mal mladých ľudí, ktorí ma obohatili rovnako tak, ako tí starí harcovníci, od ktorých som sa učil v práci.

⬤ Ako naložíte s touto hrou, ktoré je ako stvorené pre zájazdové divadlo?

Toto predstavenie je spratné do mojej Octavie a nemusíme ani sklápať sedačky. Dve „metrostoličky“, ktoré nám požičali v žilinskom divadle, naložíme do kufra, k tomu päť svetiel, pult vždy niekde majú, sadneme s Luciou a zvukárom Paľom do auta a ideme. V marci sa budeme pokúšať o priazeň poroty v regionálnej divadelnej prehliadke a pevne verím, že nás posunú na krajskú súťaž.

Z pôsobenia pri divadle som získal množstvo profesných kontaktov a týmto priateľom určite napíšem o tom, že tu máme takéto predstavenie za prijateľnú cenu a sme pripravení ho odohrať. Či v Žiline, Martine, Banskej Bystrici, hocikde, kde budú mať záujem.

⬤ Bolo to nielen predstavenie Michala Vidana a Lucie Panáčkovej, ale aj akési pomyselné vzkriesenie divadelného súboru Homo Fuge?

Bol by som tomu rád, ale zaručiť sa to nedá. Naposledy sme „vo veľkom“ hrali pred piatimi rokmi Čakanie na Godota, chcel by som, aby sme pre ďalšiu divadelnú sezónu urobili opäť niečo väčšie.

Za rozhovor poďakoval

Rado Varga

Stredná odborná škola obchodu a služieb (SOŠ) v Púchove v zriaďovateľskej pôsobnosti Trenčianskeho samosprávneho kraja profesionálne pripravuje žiakov do života tak, aby našli svoje uplatnenie na domácom trhu práce. Dokazujú to na rôznych domácich i medzinárodných súťažiach, odkiaľ si prinášajú nové skúsenosti i prestížne ocenenia.

Škola ponúka tiež možnosť duálneho vzdelávania, ale aj možnosť odbornej praxe vo svojich vlastných prevádzkach. Svoju šikovnosť v rôznych odboroch predviedli študenti školy aj v rámci Dňa otvorených dverí  školy počas uplynulého piatku.

SOŠ obchodu a služieb v Púchove otvorila svoje brány širokej verejnosti v piatok 8. februára 2019. Deň otvorených dverí bol malou oslavou šikovnosti rúk študentov a študentiek. Práve počas neho mohli svoje schopnosti a zručnosti ukázať širokej verejnosti a najmä deviatakom, ktorí sú pred svojím životným rozhodnutím. Tí sa nehanbili pýtať, a tak boli vďaka ochotným žiakom i pedagógom podrobne informovaní o všetkých študijných odboroch.

Medzi ne patrí obchod a podnikanie v cestovnom ruchu, hotelová akadémia, kozmetik, cukrár, čašník, servírka, kaderník, kuchár, vlasová kozmetika a spoločné stravovanie. „Naša škola je moderná a disponuje tvorivou  atmosférou. Pracujú tu pedagógovia a majstri odborného výcviku, ktorí  motivujú svojich žiakov pracovať na sebe a rozvíjať sa profesionálne,“ informovala Adriana Pavlacová zo SOŠ obchodu a služieb v Púchove.

Škola počas celého  roka žije bohatým pracovným i tvorivým životom, ktorý sa snažila pretaviť do témy Dňa otvorených dverí, tou boli  Štyri ročné obdobia. Návštevníci sa mohli pokochať, ale i ochutnať originálne gastronomické pochúťky, cukrárenské výrobky, miešané nápoje a rôzne voňavé dobroty. V dvoch  študentských reštauráciách mohli hostia degustovať aj  mexické  menu či grilované špeciality.

Delikatesy si pre návštevníkov DOD pripravila aj školská prevádzka hotela Študent so sídlom v Považskej Bystrici. Kozmetičky a kaderníčky pripravili navyše líčenie a spoločenské účesy, ktoré predviedli modelky a modeli na módnej prehliadke. V učebniach bolo možné obdivovať zručnosť a úspechy žiakov i pedagógov, a tiež vyskúšať si vlastnú kreativitu v tvorivých dielničkách.

Deň otvorených dverí sa stal stretnutím všetkých generácií ľudí, ktorí boli, sú alebo ešte len budú spojení so SOŠ obchodu a služieb v Púchove.

Tretia novembrová sobota patrí v celej Európe divadelnému umeniu. Myšlienka spoločného podujatia „Noc divadiel“ vznikla na podnet francúzskych divadelných umelcov a prvýkrát sa ako pilotný projekt realizovala v roku 2008. Tento rok už ôsmy raz „Noc divadiel“ otvorila brány divadiel, kultúrnych centier a umeleckých škôl aj na Slovensku. Pod heslom „S divadlom do nekonočna“ ponúklo toto podujatie výnimočné predstavenia, stretnutia s obľúbenými hercami a herečkami či iné netradičné zážitky.

Program „Noci divadiel 2017“ sa odohrával v 23 slovenských mestách a obciach a 51 divadlách, kultúrnych centrách a umeleckých školách. Po štvrtý raz sa do tohto celoeurópskeho podujatia zapojil aj Púchov. Zhruba 120 účinkujúcich pripravilo pre divákov neobvykle dlhý divadelný maratón. Kým vlani sa na javisku púchovské Divadla hralo deväť hodín, tento- raz sa počas takmer dvanástich hodín odohralo šesť divadelných predstavení. So svojimi aktuálnymi „hitmi“ sa predstavili takmer všetky divadelné súbory púchovského Domu kultúry.

Celodenné podujatie odštartovali dve predstavenia DDŠ Ochotníček. Pod režijnou taktovkou Petra Hudáka najprv vystúpili jej členovia s hrou „Iba také nafúknuté nič“, s ktorou v júni získali Cenu primátora mesta Šaľa na celoslovenskej prehliadke detskej dramatickej tvorivosti Zlatá priadka. Po nej pridali aj svoje druhé predstavenie s názvom „Mama má emu, Ema má pubertu“.

Tradične najobľúbenejším let- ným táborom v púchovskom dome kultúry je ten s prívlastkom „muzikálový“. Tento rok „táborčatá“ nacvičili pod vedením Ivany Huličiarovej muzikál „Pomáda“ a predstavili sa s ním aj na Noci divadiel. Na osvieženie pamäti k nemu absolvovali tri menšie sústredenia a výsledok bol podľa očitých svedkov výborný. V podve- černom čase patrilo javisko najprv členom Divadla M s rozprávkou „Braček Jelenček“ a po ňom s reprízou úspešnej detektívky „7 + 2“ vystúpil aj divadelný súbor Červené vankúše.

Vlaňajšia „Noc divadiel“ bola v Púchove okrem iného zasvätená znovuobrodeniu Divadelného súboru Makyta, ktorý ponúkol „ochutnávku“ svojej autorskej hry „Svet podľa Helen“. Rok sa s rokom zišiel a DS Makyta má v ponuke ďalšiu hru – na motívy Gogoľovho Revízora nedávno premiérovali pod režijným vedením Jaroslavy Botošovej komédiu „Kto už dnes nemá maslo na hlave?“. Poldruha hodiny pred polnocou prišiel rad na hostí – o záverečné predstavenie púchovskej „Noci divadiel“ sa postaral Divadelný súbor Branka Radičeviča so Starej Pazovy, ktorý divákom priniesol komédiu „Večera bláznov“.

Ani tento rok na „Noci divadiel“ nechýbal sprievodný program vo vestibule na prvom poschodí Di- vadla. O hudobné vstupy sa posta- rali Róbert Fapšo, Andy Loužecká a Matej Mušák, vďaka Marcelovi Drobnému bola k videniu výstava bábok Divadelného súboru D121, ktorý budúci rok bude oslavovať 45. výročie svojho vzniku. A niet pochýb o tom, že práve jemu bude zasvätená „Noc divadiel“ v roku 2018.

Rado Varga

Jednoznačne najobľúbenejším táborom v ponuke Táborového leta púchovského Domu kultúry je ten muzikálový. Presvedčiť sme sa o tom mohli aj tento rok, kedy bol na programe už v poradí šiesty tábor – tentoraz zasvätený legendárnej Pomáde.

Prázdninové muzikály sa v Púchove nacvičujú od roku 2012, kedy bola prvým hosťom muzikálového tábora herečka Jana Lieskovská a deti jej predviedli Bátoryčku. O rok neskôr sa v tábore nacvičoval muzikál Neberte nám princeznú pre speváčku a herečku Nelu Pociskovú.

Od roku 2014 sa už muzikálové tábory organizujú v novej budove Divadla a hosťami tábora boli postupne Mirka Partlová, Martin Madej a naposledy Barbora Švidraňová. Do táborového repertoáru pribúdali Ľadové kráľovstvo, Mamma Mia a pred rokom predstavenie Alenka v krajine zázrakov.

Od pondelkového rána do sobotňajšieho popoludnia dokázalo 27 detí pod vedením Ivany Huličiarovej a jej dvoch pomocníkov Simony Braciníkovej a Radovana Vargu nacvičiť takmer hodinové predstavenie na motívy svetoznámej Pomády. Oprášili tak už takmer štyridsaťročný príbeh letnej lásky Dannyho a Sendy. V hlavných úlohách nahradili Johna Travoltu a Oliviu Newton-John Jozef Vanko a Eliška Panáčková. Po popoludňajšej generálke čakalo v sobotu podvečer na decká vyvrcholenie tábora – premiéra nacvičeného predstavenia.

Tento rok im síce chýbal hlavný hosť z prostredia šoubiznisu, ale po zdvihnutí opony predsa len milé prekvapenie – do poslednej stoličky obsadená hlavná sála púchovského divadla. Zádrhelov a breptov bolo minimum, na mladých hercoch bolo vidieť, že pre viacerých nejde o prvú účasť v tábore a niektorí už dlhšie zarezávajú aj v púchovských ochotníckych súboroch.

Po úspešnej premiére čakali na účastníkov tábora jej príjemné dozvuky – filmové predstavenie, diskotéka, hviezdna noc v Divadle, raňajky, obedná rozlúčka a presun na populárne Kockoviny do Horných Kočkoviec. Počas nasledujúceho školského roka by sa deti mali znova stretnúť, keďže s Pomádou vystúpia aj na novembrovej Noci divadiel.

Rado Varga

Tohtoročná púchovská divadelná jar bola bohatá. Postupne svoje nové divadelné hry na javisku odpremiérovali Detské divadelné štúdio Ochotníček, Divadelný súbor Červené vankúše a tesne pred letnými prázdninami to stihlo aj Divadlo M. V posledný deň školského roka prinieslo v réžii Jozefa Kolejáka divadelné spracovanie známej rozprávky Pavla Dobšinského „Braček Jelenček“. O príprave, samotnej premiére, ale aj ďalších plánoch sme sa porozprávali s vedúcou súboru Katarínou TOMANOVOU.

⬤ Pred dvomi rokmi odohralo vaše divadlo ruskú ľudovú rozprávku „O rybárovi a zlatej rybke“, tentoraz ste siahli po klasike Pavla Dobšinského. Bol „Braček Jelenček“ víťazom nejakého širšieho výberu?

Predstavte si, že ani nie. U nás to funguje tak, že náš režisér Jožko Koleják jednoducho zavelí: A tento rok budeme hrať Bračeka Jelenčeka. A tak som vbehla do púchovskej knižnice a na moje milé prekvapenie som v nej našla aj pôvodnú verziu Dobšinského rozprávky, samozrejme už bez archaických výrazov. Všetci sme si rozprávku prečítali, lebo nie každý z nás ju do detailu poznal a mohli sme sa pustiť do skúšania.

⬤ Platilo hlavné režisérske slovo aj pri rozdeľovaní úloh?

Áno, stopercentne. Jozef nás za tých dvadsať rokov spolupráce pozná dostatočne dobre na to, aby nielen zvážil, ale aj rozhodol, kto sa na akú úlohu typovo hodí. Ja som si s manželom Martinom zahrala manželskú dvojicu aj na javisku, aj keď iba krátku chvíľu, keďže pomerne skoro zomieram.

Danka Černičková s Mariankou Račkovou hrajú zlé ženy – matku s dcérou, Michal Vrškový kráľa, Katka Bizoňová bračeka-jelenčeka v staršej verzii, Tadeáš Raček v mladšej verzii a Katka Raniková jeho sestru, ktorá sa neskôr premení na labuť a v happyende sa z nej stala kráľovná.

Pri príprave predstavenia sme vlastne riešili jediný problém, ale zásadný. Po odchode Jožka Cimeráka zo súboru sme jednoducho nemali k dispozícii žiadneho vysokého fešného mladíka na úlohu „bračeka-jelenčeka“. Vytipovali sme si Tadeáša Račeka.

⬤ Ten je teda na javisku úplným novicom?

Presne tak. Tadeáš je veľmi šikovný a má veľký potenciál. Stále nám však tvrdil, že to na javisku nezvládne, že jednoducho nebude plakať ako bábätko, čo na to povedia jeho rovesníci zo strednej školy, keď ho uvidia hrať v takýchto pózach. Aj oni prišli na premiéru a po nej ho chválili, a tak aj Tadeáš bol nakoniec so svojím výkonom spokojný. Zvládol to naozaj na výbornú.

⬤ Keď ste pred 22 rokmi zakladali Divadlo M, bol to súbor učiteliek materských škôl. Dnes ste v súbore už len dve – zhodou okolností riaditeľky – vy a Danka Černičková…

(Smiech.) Zabudnúť nesmieme na Alenku Hudákovú, ktorá má na starosti svetlá. Myslím, že už na začiatku nám všetkým bolo jasné, že „škôlkarským“ súborom nebudeme večne. Kolektív prešiel za tie roky najrôznejšími obmenami, služobne najmladší je teraz Tadeáš Raček, druhý rok hrá s nami Michal Vrškový, Katka Raniková s Mariannkou Račkovou hrajú už dlhšiu dobu.

⬤ Ako dlho ste predstavenie nacvičovali?

Takmer jeden rok. Rozhodnutie o tom, že budeme hrať Bračeka Jelenčeka, prišlo ešte vlani pred letnými prázdninami, začali sme na ňom pracovať od septembra a od začiatku nového roka už aj intenzívne. Vzhľadom na to, že niektorí členovia nášho súboru pôsobia v Bratislave, podobne ako režisér Jozef Koleják, nie je možné sa stretávať častejšie ako raz za dva týždne, ale po víkendoch sme to stihli a premiéru zvládli v ohlásenom termíne.

⬤ Vy osobne a po vás aj Katka Raniková predvádzate v hre kaskadérsky kúsok, keď pádom z javiska končíte vo vodách rozbúrenej rieky. Dlho ste to trénovali?

Pôvodne sme s režisérom trénovali úplne niečo iné. Mala som padať zo schodov smerom do zákulisia. A keď som si to už všetko natrénovala, tak sa to Jozef jednoducho rozhodol zmeniť. Ale myslím, že som spadla celkom pekne, samozrejme na žinenku.

⬤ Dobšinský sa so svojimi postavami v rozprávkach nemazná, kým sa dopracuje k šťastnému koncu, preleje sa zväčša veľa krvi. Nezvažovali ste vynechanie niektorých krutých scén?

Ak by sme ich vynechali, to by už jednoducho nebol Dobšinský. Jeho tvorba je plná emócií, aj tých nepríjemných. Aj preto boli prvé pocity divákov po premiére zmiešané. Niektoré scény ťažko rozdýchavali, pretože tú rozprávku nepoznali. Aj sa nás pýtali, prečo si napríklad zlá macocha spálila v kotli ruku a ponúkla ju mužovi na zjedenie? Otázka skôr pre Dobšinského, nie pre nás.

⬤ Možno by prospelo veci, keby si diváci ešte pred návštevou divadla prečítali knižnú verziu rozprávky…

Asi áno. Žijeme v dobe, kedy deti poznajú do detailu skôr televízne rozprávky a z knižnej klasiky v lepšom prípade len Červenú Čiapočku a Tri prasiatka. Zatiaľ netušíme, ako budú na hru reagovať detské kolektívy, ale vyzerá to tak, že sa s ňou predstavíme skôr deťom na prvom stupni základných škôl než malým škôlkarom.

⬤ A čo na váš výkon hovoril režisér Jozef Koleják?

Bol spokojný. Dokonca vyhlásil, že to bola najlepšie odohratá premiéra za dobu, čo s nami spolupracuje. A to už je dvadsať rokov.

⬤ Hra je úsporná na texty, aj na rekvizity…

To máte pravdu. Ja napríklad počas hry nepoviem ani slovo, iba sa chvíľu usmievam. Celé divadlo je založené na pohybových akciách – každý pohyb má svoj význam a zmysel a nie je náhodný. Treba ich už len vedieť „prečítať“. No a jedinou rekvizitou je bubon, ktorý má doslova polyfunkčné využitie.

Slúži na vyjadrenie tlkotu srdca, potom ako kotol na varenie, ako podstrieška pre jabĺčko, ktoré má nalákať jelenčeka, ale aj ako lavička, ako slnko zapadajúce za obzor a na záver aj ako klietka pre zlú macochu s dcérou na cestu do pekla. Zhodli sme sa na tom, že na presťahovanie sa z jedného miesta na druhé je to pre celý súbor najideálnejšia hra, kedy nemusíme použiť mnoho áut.

⬤ Sú prázdniny – nielen školské, ale aj divadelné. Aké plány máte s predstavením v blízkej dobe?

Po prázdninách musíme hru vycibriť, chceme s ňom vystúpiť na novembrovej Noci divadiel a odohrať aj predstavenia pre školy. Nuž a budúci rok sa s ňou chceme ukázať na tradičnej celoštátnej súťaži v kategórii dospelí deťom, ktorú sa nám už niekoľkokrát podarilo vyhrať.

Za rozhovor poďakoval
Rado Varga