Súrodenci Sebastián a Olívia Kadlecovci, členovia bedmintonového oddielu BKR Púchov, sa pripravujú na európsky mládežnícky šampionát do 17 rokov, ktorý sa uskutoční koncom augusta v poľskom Gniezne. V tímovej súťaži, ktorá je na programe od 30. augusta do 3. septembra, si Slováci postupne zmerajú sily so Škótskom, Nemeckom a Ukrajinou.

V stretnutiach hraných na päť zápasov (chlapčenská dvojhra a štvorhra, dievčenská dvojhra a štvorhra, miešaná štvorhra) budú mať Slováci čo robiť, no šanca na úspech podľa reprezentačného trénera Jána Fiľa existuje vždy.

„Žreb nám pridelil veľmi náročných súperov zo zvučných krajín, kde má bedminton tradíciu. Ja budem spokojný, keď nastúpime na každý zápas bez rešpektu s cieľom vyhrať a s maximálnou bojovnosťou, a potom pevne verím, že sa pozitívne výsledky dostavia,“ skonštatoval reprezentačný tréner Ján Fiľ. Sebastián Kadlec by sa mal predstaviť aj v následnej súťaži jednotlivcov – jednak v chlapčenskej dvojhre a potom aj vo štvorhre spoločne so Simeonom Suchým.

Minulý týždeň – od 4. do 11. augusta – absolvovali mladí reprezentanti v Karvinej regionálny kemp za účasti hráčov z Česka, Rakúska, Belgicka či Ukrajiny. „Hráči sú rozdelení do dvoch skupín, na chlapcov a dievčatá. Trénujeme dvakrát denne po dve hodiny. Ranné tréningy pozostávajú z rôznych dvojhrových a štvorhrových cvičení. Sú zamerané predovšetkým na rýchlosť na kurte. Poobedné tréningy sú venované už spomínaným tréningovým zápasom. Dve tréningové jednotky sú vyhradené pre každú krajinu, kde máme priestor pracovať individuálne podľa potrieb hráčov. Novinkou oproti predchádzajúcim regionálnom kempom, ktoré som absolvoval je prítomnosť fyzioterapeuta. Hráči môžu hneď po tréningu konzultovať prípadný problém, čo je vynikajúce,“ zhodnotil týždenný kemp v Karvinej tréner Ján Fiľ. Posledný blok prípravy reprezentanti absolvujú v Košiciach. Sústrediť sa podľa slov trénera budú najmä na zohrávanie sa v párových disciplínach, a samozrejme budú dolaďovať formu pred štartom na šampionáte.

Sebastián Kadlec ešte pred karvinským kempom poskytol rozhovor pre web Slovenského zväzu bedmintonu a my vám ho ponúkame v plnom znení.

⬤ Ako hodnotíš prvú polovica sezóny 2019?

Prvá polovica sezóny na Slovensku bola uspokojivá, ale v zahraničí to bolo ťažšie, pretože je tam veľká konkurencia, ktorú u nás nepoznáme a každá chyba je výrazne potrestaná.

⬤ Ako prebieha tvoja letná príprava, koľko tréningov absolvuješ a na čo sa sústredíš?

Letná príprava mi začala už v júni. Bola zameraná na zvyšovanie sily a kondície. V júli sa pridala dynamika pohybu a začali sme trénovať v Ilave s indonézskym sparingom, kde už to bolo prevažne zamerané na techniku. Ďalej sme absolvovali reprezentačný kemp pod vedením Jána Fiľa a regionálny kemp v Karvinej. V auguste pokračuje trénovanie v Ilave a reprezentačný kemp pred majstrovstvami Európy.

⬤ ME U17 sa blížia, vašimi súpermi v skupine budú Nemci, Škóti a Ukrajinci. Čo hovoríš na túto skupinu?

Myslím si, že skupina je ťažká. Nemcov sme videli na turnajoch veľmi dobre hrať. Škótov príliš dobre nepoznáme, ale myslím si, že budú dobrí. Myslím si, že najväčšiu šancu máme proti Ukrajincom.

⬤ Kto by sa mal stať šampiónom v tímo- vej súťaži a neskôr v jednotlivcoch, máš svoje tipy?

V tímovej súťaži by sa mohli stať víťazmi Dáni alebo Francúzi. V jednotlivcoch by som bol rád, keby vyhral Jan Jánoštík, a čo sa týka ženskej dvojhry, myslím si že vyhrá Mariia Golubeva z Ruska alebo Nguyen z Nemecka.

⬤ Európsky šampionát bude jedným z vrcholov sezóny, aké ďalšie podujatia ťa čakajú a čo by si rád dosiahol?

Čakajú ma Majstrovstvá slovenskej republiky, kde by som sa chcel pobiť o víťazstvo, a reprezentačné výjazdy, kde by som chcel získať medailu.

Od prvej do poslednej minúty dostáva divák poriadne zabrať. Z javiska sa na neho „sype“ nával hnevu, nadávok a kritiky. V neuveriteľnej spŕške slov si človek ani nestihne zmlsnúť na slovnej hračke či inej metafore, pretože hneď vzápätí sa musí uhýbať ďalšej presne mierenej výčitke hlavnej postavy večera. Hra rakúskeho autora Petra Handkeho „Podzemné blues“ v prevedení divadelného súboru Homo Fuge je skvelým hereckým koncertom Michala Vidana v úlohe Divokého muža. Dve úvodné predstavenia pre púchovské obecenstvo odohral spolu s Luciou Panáčkovou počas dvoch večerov v povalentínskom období a čas si našiel aj na rozhovor pre Púchovské listy.

⬤ Siahnuť po Handkeho náročnom texte bol váš vlastný nápad alebo ste dostali naň tip?

Pár rokov som pracoval v žilinskom Mestskom divadle ako šéf prevádzky a umelecký tajomník a tam som na tento text, ktorý pre tunajšie divadlo spracoval Edo Kudláč v roku 2010, natrafil. Originálny text je písaný pre viac hercov, teda nielen pre Divokého muža a Divokú ženu, ale vyskytujú sa tam aj všetci tí štatisti z metra, na ktorých Divoký muž počas predstavenia brýzga.

Vlani niekedy v auguste som pocítil silnú potrebu prehovoriť ľuďom do duše. Nech to nevyznie ako klišé, ale sledujem internetové diskusie, rozprávam sa s nimi aj osobne a vidím, že to s nami ide z kopca. Všetci sme zameraní na seba, pozeráme televíziu a chýba nám rozmer krásy ducha. Veľmi ma trápilo, ako sa k sebe správame, ako ľudia na seba reagujú, akí sme povrchní a egoistickí a zameraní na značku. Tak som sa rozhodol, že to potrebujem ľuďom vykričať. A dospel som do momentu, keď som hľadal spôsob, ako to spraviť.

Spomenul som si na tento text, ktorý som si našiel v starej mailovej pošte a keď som si ho doma prečítal, hneď som vedel, že toto je tá správna cesta – urobiť to cez divadlo. Navyše ja som si chcel preveriť svoje herecké limity a zistiť, kam až dokážem po interpretačnej stránke ísť. Bola to naozaj veľká výzva.

⬤ Väčšinový divák potrebuje na to, aby sa vybral do divadla, aspoň krátku anotáciu o predstavení. Z vášho pozývacieho plagátu nie je zrejmé, o čo na javisku pôjde…

Je to príbeh Divokého muža, ktorý cestuje metrom a vôbec nie je dôležité, z ktorej stanice do ktorej. Počas cesty stretáva viacero spolucestujúcich a cez vyhrážky, urážky a hodnotenia im „nakladá“ a pomenúva ich nedostatky a všetko, čo mu na nich prekáža. Zároveň však ako keby rozprával sám o sebe, a to je to upozornenie na náš egoizmus a sebastrednosť, pretože práve tí, čo najviac otvárajú ústa, sú presne takí, ako hovoria.

Na konci prichádza Divoká žena, ktorá ešte potvrdí, že sme všetci rovnakí a ktorá dá Divokého muža „do poriadku“. V podstate je to vstup do hlavy cestujúceho človeka. Každému, kto cestuje autobusom, vlakom, metrom, niečo na spolucestujúcich vadí, ale len vo vlastných myšlienkach, pretože to nedokáže povedať. Divoký muž to hovorí naozaj naplno a nahlas.

⬤ Názov „Podzemné blues“ pôsobí ako chyták, pretože atmosféra predstavenia ani zďaleka nepripomína pomalý tanec, ktorý zvládne snáď každý…

Ja osobne mám pocit, že autor to urobil úmyselne ako nejaký kontrapunkt, nech to diváka uchlácholi. Od začiatku je na diváka vyvíjaný obrovský tlak, čo bolo samozrejme zámerom a aj my sme chceli, aby to v ľuďoch zarezonovalo. Bolo mi jasné, že určitá časť ľudí odíde s tým, že konečne to už skončilo, druhej časti sa nepodarí ani zatlieskať, lebo budú stále rozmýšľať nad tým, čo pred chvíľou videli.

Ďalší odídu nadšení, budú v tom neustále hľadať skryté výrazy a iní zasa s otvorenými ústami, že toľko textu by sa v živote nenaučili. Všetky reakcie sú však v poriadku, pretože to je tá škála reakcií, ktoré sme chceli vyvolať. Blues je naozaj podľa všetkého chytákom, ani z názvu, ale ani z tej anotácie nie je divákovi úplne zrejmé, čo ho čaká, ale kto pozná autora Petra Handkeho, môže aspoň trochu tušiť, že ho nečaká nič melancholické.

⬤ Od objavenia textu po premiéru hry ubehlo necelých šesť mesiacov. Slovenský národ je síce učenlivý, ale 99 percent z neho by sa takýto náročný text nedokázalo naučiť. A ak by sa ho aj vyvolení naučili, s ťažkosťami by ho interpretovali. Vám sa to podarilo, ako je to možné?

Už som spomenul, že to bola pre mňa obrovská výzva. Mal som šťastie, že ku koncu roka sa mi vytvorilo trošku viac voľna a bol som doma s rodinou. Od novembra som minimálne štyrikrát do týždňa absolvoval tri-štyri hodinky tu na javisku a „drtil“ som text do hlavy. Musím veľmi poďakovať mojej manželke za jej trpezlivosť, ktorú so mnou mala počas tohto „skúšobného“ obdobia. Jedna vec je celý text sa naučiť a druhá vec je sa s ním zžiť, aby som mohol vytvárať rôzne figúry, ktoré celý príbeh spoja.

Ako príklad uvediem scénu z tretieho obrazu, kde pijem vodu z fľaše a v trinástom obraze nadávam turistovi, že stále pije vodu z fľaše a pri každom hlte mu zabehne. A takýchto prepojení je v hre viacero. Na to všetko potrebujete čas. Ja som sa pýtal Borisa Zachara zo Žiliny, ktorý pred deviatimi rokmi Divokého muža hral, a ten mi povedal, že sa text učil dva mesiace. Ja o jeden mesiac dlhšie.

⬤ Text ste mali naučený a prišla fáza inscenovania. Nebáli ste sa, že nakoniec ostanete na javisku sám?

Uvažoval som, koho oslovím na spoluprácu. Vedel som, že bez- podmienečne potrebujem Divokú ženu, ale tiež niekoho na režijnú spoluprácu, pretože ťažko režíruje človek sám seba, keď sa nevidí. A tak som premýšľal a spomenul som si na Luciu Panáčkovú, ktorá má veľký potenciál, pohybuje sa dlhé roky v púchovskom divadle, aj keď naše cesty sa nikdy nestretli. Až teraz. A dnes viem, že som urobil dobre. Pamätám si na situáciu z decembra, kedy som ešte pred Vianocami sám sebe hovoril, že to jednoducho nedám.

Od januára nastúpila Lucia, vniesla do skúšok nový vietor. Nasmerovala ma, „upratala“ ma, upozornila ma na veci, ktoré by pre diváka boli už priveľkým sústom – jednoducho pomohla mi a patrí jej za to veľká vďaka. Rovnako tak Romanovi Muškovi za scénografiu, Pavlovi Marečkovi za svetlá a zvuk a samozrejme Púchovskej kultúre za vytvorenie podmienok na to, aby sme celú hru mohli nielen naskúšať, ale aj odohrať.

⬤ Na koľkých zastávkach vlastne metro s Divokým mužom zastaví a na ktorú sa vy ako herec najviac tešíte?

(Smiech.) Tak to musím spočítať…je ich pätnásť, na šestnástej pristúpi Divoká žena. Po hereckej stránke je pre mňa najväčšou výzvou štvrtá zastávka, keď „idem do ľudí“. Sadnem si na kraj pódia, zasvieti na mňa bodové svetlo a ja rozprávam o zvrátenostiach, ktoré sa v ľudských mysliach objavujú. Netvrdím, že vo všetkých, ale z času na čas sa väčšine ľudí v hlave mihnú.

⬤ V úlohe Divokého muža oslovujete náhodných spolucestujúcich, v hľadisku však sedeli poväčšine vaši známi. Pociťovali ste ten rozdiel?

Nie všetkých som poznal, ale väčšinu určite áno. Mal som tu rodinu, priateľov, dobrých známych, ale ako herec sa určite teším na cudzie publikum – na ľudí, ktorých nepoznám. Až ich reakcie ukážu, ako sa nám to všetko podarilo. Táto prvá premiéra bola pre nás naozaj len akousi verejnou generálkou, ktorá zvykne byť aj v profesionálnom divadle. Bol to pre nás oboch prvý kontakt s divákmi.

⬤ Po celý čas bolo v sále až nezvyčajne ticho, ak by ste vyrobenou guličkou s dotrhaných novín netrafili jednu z diváčok, tak by decibelometer nameral rovnú nulu. Očakávali ste to?

Sme prekvapení, čo z toho vzišlo. Mám spätnú väzbu od kamarátov, o ktorých viem, že toto nie je ich „šálka kávy“ a keď sa na podobnom predstavení ocitnú, tak neustále pozerajú na hodinky. A tentoraz sa nepozreli. Ja som si to naozaj užíval a bol to príjemný pocit.

Mám toho dosť odžitého, aj dobrého, aj zlého. Mal som to šťastie, že som sa na staré kolená rozhodol urobiť si vysokoškolský titul, a tak som tri roky študoval na vysokej škole múzickych umení odbor divadelný manažment. Ale keďže sa to dalo študovať len ako denné štúdium, za spolužiakov som mal mladých ľudí, ktorí ma obohatili rovnako tak, ako tí starí harcovníci, od ktorých som sa učil v práci.

⬤ Ako naložíte s touto hrou, ktoré je ako stvorené pre zájazdové divadlo?

Toto predstavenie je spratné do mojej Octavie a nemusíme ani sklápať sedačky. Dve „metrostoličky“, ktoré nám požičali v žilinskom divadle, naložíme do kufra, k tomu päť svetiel, pult vždy niekde majú, sadneme s Luciou a zvukárom Paľom do auta a ideme. V marci sa budeme pokúšať o priazeň poroty v regionálnej divadelnej prehliadke a pevne verím, že nás posunú na krajskú súťaž.

Z pôsobenia pri divadle som získal množstvo profesných kontaktov a týmto priateľom určite napíšem o tom, že tu máme takéto predstavenie za prijateľnú cenu a sme pripravení ho odohrať. Či v Žiline, Martine, Banskej Bystrici, hocikde, kde budú mať záujem.

⬤ Bolo to nielen predstavenie Michala Vidana a Lucie Panáčkovej, ale aj akési pomyselné vzkriesenie divadelného súboru Homo Fuge?

Bol by som tomu rád, ale zaručiť sa to nedá. Naposledy sme „vo veľkom“ hrali pred piatimi rokmi Čakanie na Godota, chcel by som, aby sme pre ďalšiu divadelnú sezónu urobili opäť niečo väčšie.

Za rozhovor poďakoval

Rado Varga

Zisk 29 bodov, najlepšia defenzíva v lige, jedenásť plusových bodov v tabuľke pravdy, prvé miesto po jeseni a štyria hráči v Jedenástke roka 2018. To je vizitka úspešného ťaženia futbalistov MŠK Púchov v jesennej časti III. futbalovej ligy. Nečudo, že v útrobách púchovského futbalového štadióna sa nenápadne začína skloňovať slovíčko „postup“. Od 8. januára už púchovskí futbalisti naplno zarezávajú v zimnej príprave, o ktorej sme sa porozprávali s manažérom futbalového klubu MŠK Púchov Marekom Šimáčkom.

⬤ Posledný zápas jesene ste odohrali 10. novembra, aký program mali hráči do Vianoc?

Trénovalo sa zhruba do polovice decembra, samozrejme už v menšom zaťažení, ako počas sezóny. V týždni boli naplánované vždy tri ľahšie tréningy, chlapci sa dvakrát stretávali na umelej tráve v STC Centre a hrávali hokej na zimnom štadióne alebo florbal.

⬤ Určite bol čas aj na zhodnotenie jesennej časti…

Samozrejme, že s umiestnením tímu po jesennej časti vládne spokojnosť. Je pekné, že sme skončili na prvom mieste, ale tabuľka je zradná a každý, kto sa na ňu pozrie, vidí, že stačilo, aby sme jeden z tých víťazných zápasov nevyhrali a sme na štvrtom mieste. Jesenný výsledok je na jednej strane pekný, ale zároveň zaväzujúci do jarnej časti. Bolo by zlé zaspať na vavrínoch a myslieť si, že ak sme po jeseni prví, tak na jar to pôjde jednoduchšie.

⬤ O postupových ambíciach sa v posledných dvoch sezónach hovorilo vždy len potichu, teraz predsa len tie hlasy zosilneli. Je tomu tak?

Boli by sme alibisti, ak by sme ako jesenní majstri tvrdili, že na konci súťaže chceme skončiť na treťom alebo štvrtom mieste. Pôjdeme od zápasu k zápasu, uvidíme, ako sa bude sezóna vyvíjať a postupu sa určite nebránime. Vieme, čo to obnáša hrať druhú ligy a čo sa týka infraštruktúry, v púchovských podmienkach je všetko pripravené na to, aby sme druhú ligu mohli hrať. Postup do nej si však musíme vybojovať na ihrisku.

⬤ Bude zimná príprava v niečom iná ako tá vlaňajšia?

Z koncepčného pohľadu ani nie, aj keď určité novinky v nej sú. Vlani sme napríklad využívali na trénovanie plochy s umelou trávou v Považskej Bystrici, resp. Dubnici nad Váhom, tentoraz máme možnosť využívať umelé trávniky v púchovskom STC Centre a Beluši. Navyše v dňoch 7. – 9. februára absolvuje mužstvo trojdňové sústredenie v moravskom Brumove. Vlani sme takéto sústredenie nemali, pôjde o akúsi formu teambuildingu na stmelenie partie, ale chlapcov počas neho čaká aj prípravný zápas so Slavičínom. Trénuje sa štyrikrát do týždňa, v stredu majú chlapci voľno a v sobotu sú naplánované prípravné zápasy.

⬤ Koľko prípravných stretnutí by ste mali počas zimnej prípravy odohrať?

Prvé dva už máme za sebou – v Dubnici nad Váhom sme prehrali 1:4 a hrali sme aj v Uherskom Brode. Dovedna máme naplánovaných desať prípravných stretnutí, za všetkými súpermi budeme cestovať, väčšinou v sobotu, ale dva zápasy odohráme aj v stredu – hneď ten najbližší 22. januára v Krásne nad Kysucou. Ďalšími našimi súpermi budú Petržalka, Pohronie, už spomínaný Slavičín, béčko Žiliny, Častkovce, Myjava a v generálke na jarnú časť sa 2. marca stretneme s rezervou bratislavského Slovana.

⬤ Zimná pauza prináša aj zmeny v kádroch, predpokladám, že ten púchovský nebude výnimkou. Koho už diváci na jar v púchovskom drese neuvidia?

Prvoradý cieľ bolo udržať základnú trinástku, ktorá odtiahla jesennú časť, pohromade, čo sa nám na 90 percent podarilo. Z jesennej základnej zostavy odišiel len „Šaňo“ Sibanda, ktorý bude hrávať najvyššiu súťaž v rodnom Zimbabwe. Po polroku sme ukončili spoluprácu s Adriánom Turzom a z dôvodu dlhodobého zranenia nebude u nás pokračovať Matej Kosorín.

⬤ Turza s Kosorínom prišli do Púchova v lete, podobne ako Krčula s Ozimým. Ako ste s ich pôsobením vy osobne spokojný?

Adrián Turza doplatil na príchod Jakuba Michlíka, ktorý prišiel v priebehu sezóny a odvtedy bola šanca Turzu presadiť sa minimálna. Jakub Michlík hrával celé zápasy a podával veľmi dobré výkony. Všeobecne možno konštatovať, že letné príchody nám vyšli, pretože Michlík spoločne s Ozimým i Krčulom sa dostali do Jedenástky roka Západoslovenského futbalového zväzu, v ktorej ich doplnil aj František Brezničan. A ešte navyše za najlepšieho trénera bol vyhlásený Eduard Pagáč.

⬤ Z kádra teda vypadávajú traja hráči a bude ich treba nahradiť. Predpokladám, že predovšetkým Sibandu…

Odchod Sibandu vieme momentálne „zakryť“ vlastnými hráčskymi zdrojmi, ale budeme určite počas prestávky hľadať podobné typy hráčov. Niečo už máme rozbehnuté, do prípravy sa zapojili Patrik Chovan zo Senice a Juraj Martinček zo Žiliny. Zatiaľ ešte neprezradím meno, ale máme rozjednaného skúseného útočníka, ktorý hrával poľskú Ekstraklasu. Na začiatku februára by sme chceli mať celý káder uzavretý.

⬤ Počas jesennej časti sa na pár minút objavil na ihrisku aj Martin Luhový. Bude pokračovať vo futbalovej kariére?

Je pravda, že sme ho skúšali zapracovať do tímu, bol by vhodným typom nielen na ihrisko, ale aj do kabíny. Jeho zdravotný stav však nedovoľuje znášať plnú tréningovú záťaž.

⬤ V realizačnom tíme nedochádza k žiadnej zmene?

Jediné, čo stojí za zmienku, je odchod fyzioterapeuta Petra Lutišana do MŠK Žilina, ale bude nám naďalej vypomáhať.

⬤ A na záver ešte pár slov o mládeži. Naďalej sa najväčšia pozornosť bude sústrediť na dorast?

Záleží nám na tom, aby dorast postúpil do nadstavbovej časti o 1. – 10. miesto. Angažovanie trénera Tomanu bolo podľa mňa správnym krokom, či už ide o herný prejav, alebo nastavenie hráčov v kabíne. Urobil s nimi kusisko práce a panuje spokojnosť, až na ten posledný zápas v Považskej Bystrici, kde prekvapujúco remizovali. Uvidíme, či tie dva body budú v konečnom zúčtovaní chýbať, dúfam, že nie.

Za rozhovor poďakoval

Rado Varga

Stretli sme sa deň po jeho 35. narodeninách. Na televíznej obrazovke sme po očku sledovali jeden z najnudnejších duelov prebiehajúceho svetového šampionátu medzi Francúzskom a Dánskom a rozprávali sme sa o futbalovej sezóne, ktorá pre hráčov MŠK Púchov rozhodne nudná nebola. Po nevydarenom vstupe do jarnej časti a prehre 1:3 v Beluši prevzal kapitánsku pásku a odvtedy bol lídrom mužstva nielen na ihrisku, ale už aj na „papieri“. Za uplynulou sezónou 2017/2018 sme sa obzreli v rozhovore s kapitánom MŠK Púchov Františkom BREZNIČANOM.

⬤ Do sezóny 2017/2018 ste nastupovali ako mužstvo, ktoré pred dvomi rokmi skončilo druhé a pred rokom tretie, takže sa opäť očakával útok na medailové pozície. Namiesto toho ste sa väčšiu časť sezóny trápili a do prvej polovice tabuľky ste doskočili doslova na poslednú chvíľu. Kde hľadať dôvody takéhoto umiestnenia?

Myslím, že nám neprospela trénerská zmena na začiatku celej sezóny. Tú predchádzajúcu sme pod vedením Eduarda Pagáča dohrali celkom v pohode, nuž a na začiatku nového ročníka prišiel tréner Ďuriš, čo sa vnímalo ako nejaký pokus, ktorý však vôbec nevyšiel. Mám pocit, že to naštrbilo chod celého mužstva, ktorý sa už do ideálneho stavu po zvyšok sezóny jednoducho nevrátil. Tak ako sa nám dva roky darilo, mali sme pevnú defenzívu a zakaždým sme dostávali najmenej gólov, tentoraz sme ich dostávali aj takpovediac z ničoho a aj to bolo dôvodom zlých výsledkov.

⬤ K trénerskej zmene došlo relatívne rýchlo. Myslíte si, že bola naozaj nevyhnutná alebo by sa vám aj pod trénerom Ďurišom predsa len podarilo ukončiť nepriaznivú sériu zápasov?

Zo zvedavosti by to veru aj mňa zaujímalo, ale na „keby bolo keby“ sa v živote nehrá a v športe už vôbec nie. Myslím, že Ďurišov systém sa pre náš tím nehodil, staval predovšetkým na skúsených hráčoch a v našom družstve práve mladí potrebovali cítiť, že im dôveruje, a to sa jednoducho nedialo.

⬤ Aj vstup do jarnej časti bol katastrofálny, ale vám to vynieslo kapitánsku pásku, konkrétne po zápase v Beluši. Za akých okolností sa to stalo?

Dovtedajší kapitán Michal Riška chcel tiež niečo urobiť pre mužstvo, a tak ako každý bol pripravený urobiť nejakú zmenu, ktorá prinesie pozitívny obrat. Prišiel s tým, že ak to má pomôcť, tak mi odovzdá kapitánsku pásku. Ja som s tým nemal problém, a tak som sa stal kapitánom.

⬤ Ale vy ste naďalej prehrávali. Kričali ste v kabíne?

Nie som ten typ hráča, ktorý by decibelmi „roztriasol“ šatňu, ja sa snažím skôr na ihrisku rozprávať a myslím, že diváci na našom štadióne to môžu potvrdiť. Priznávam, že v kabíne padali aj tvrdšie slová, aj keď som ja osobne zástancom miernejších riešení, ale niekedy treba zvýšiť aj hlas.

⬤ Už sme v úvode naznačili, že defenzíva tento rok nefungovala tak dobre ako po minulé roky. Je to aj tým, že ste nehrávali v rovnakom zložení?

Určite to malo určitý vplyv, nefungovali sme ako štandardná štvorica. Hlavne pravá strana bola nestála – na poste pravého beka začal najprv Matúš Haviar, ten sa zranil, nahradil ho Aďo Hrančík, prišlo z jeho strany zopár chýb plynúcich z mladíckej neskúsenosti, ale napriek všetkému mali obaja u nás silnú podporu. Dostavili sa však ďalšie zranenia, na kraji obrany tak musel alternovať Pilát, hrával tam aj Sibanda, ku koncu sezóny dokonca Lipták a na pár zápasov si prehodil strany aj Michal Vanák. Neboli sme jednoducho takí kompaktní ako v minulosti a navyše, ako som už v úvode spomenul, súperi mali pri zakončovaní aj kus šťastia.

⬤ Boli ste zraniteľnejší v obrane aj preto, lebo vám chrbát nekryl Dominik Letko?

Domino odchytal len pár úvodných zápasov, potom sa zranil a zvyšok sezóny vynechal. Niekoľko gólov sa určite dá pripísať na vrub brankárov, v uplynulých sezónach bol jednoducho Dominik Letko veľkou oporou, boli sme spolu zohratí a fungovalo nám to.

⬤ Pamätáme si situáciu spred dvoch rokov, keď sa mužstvu strelecky nedarilo, a tak ste putovali zo stredu obrany na hrot útoku. Nepripadalo to do úvahy aj teraz?

Pripadal do úvahy aj takýto variant, ale nebolo to v mojej kompetencii. Ja som len hráč a ak tréner neuznal, že to je nutné urobiť, tak mne neostávalo nič iné, len to rešpektovať. Ak by bolo na mne, tak hrám na hrote útoku stále, ale aktuálne som stopérom a snažím sa na tomto poste pomôcť mužstvu čo najviac.

⬤ Každopádne ste sa dostali do situácie, že ste reálne bojovali o záchranu. Došlo v šatni aj na matematické výpočty?

Možno my starší, ktorí už vo futbale pôsobíme nejaký ten rôčik, sme sa tým viac zaoberali, uvažovali nad tým, koľko bodov bude treba ešte do konca sezóny nazbierať. Na mladých hráčoch to až tak badať nebolo, čo bolo možno na škodu, lebo väčší tlak by im určite prospel. Ale generálne musím povedať, že sme si vôbec nepripúšťali možnosť vypadnutia a každý jeden z nás bol presvedčený, že sa tretia najvyššia súťaž bude hrať v Púchove aj v najbližšej sezóne. Záver celej sezóny, keď sme neprehrali posledných sedem zápasov, ukázal, že sme mali dostatočnú hráčsku kvalitu.

⬤ Púchovu sa nedarí v derby zápasoch – na jar ste prehrali s Nemšovou, Dubnicou nad Váhom, v Beluši i Lednických Rovniach. Čím to je?

Určite je to aj prístupom súpera, ktorý je proti Púchovu vyhecovanejší ako proti Topoľčanom alebo Prievidzi a je to určite prirodzený jav. Pamätám si, keď som hrával v doraste bratislavského Slovana, tak každý proti nám chcel vyhrať, bez ohľadu na to, ako bol na tom v tabuľke. Púchov je známa futbalová značka a hoci je to už relatívne dávno, čo sa tu hrávali európske poháre, pre Belušu, Lednické Rovne či Nemšovú je to vždy veľká vec zdolať nás. Všetci sa tu navzájom poznáme, zápasy sú vybičované. Aj pre nás je to určite výzva ich poraziť, ale túto jar sa nám to jednoducho nepodarilo.

⬤ Vy osobne ste sa dočkali zápasu so špeciálnym nábojom – v Považskej Bystrici, kde ste remizovali 1:1…

Kolená sa mi netriasli. Hral som tam prvý raz ako súper, pravdu povediac som ani nečakal, že sa to ešte niekedy stane, lebo futbal v Považskej Bystrici bol v kríze. Zápas to nebol bohvieaký, z toho som bol trochu sklamaný. Potešilo ma však, že som dal gól, škoda len, že sme nevyhrali.

⬤ Nakoniec za z tretej ligy porúčala Beluša. Bude vám v súťaži chýbať?

Mám tam kopec kamarátov, aj kvôli cestovaniu je lepšie hrať v Beluši ako napríklad v Gabčíkove, ale vyvŕbilo sa to tak, že Beluša nakoniec zostúpila.

⬤ Čo očakávate od najbližšej sezóny, ktorá odštartuje už o mesiac?

Chystá sa reorganizácia súťaže, šesť mužstiev má zostupovať, iba desať si zachová príslušnosť v tretej lige, takže určite bude o čo hrať. Čakajú nás známi súperi, okrem toho Nové Mesto nad Váhom, Kalná nad Hronom a Malženice, čo určite nebudú jednoduchí súperi. Podľa mňa to bude ešte ťažší rok ako ten ostatný.

Dúfam, že nejaké dve-tri posily do klubu prídu, uvidíme ako dopadne nový koncept spolupráce Beluše s Dubnicou nad Váhom, či niektorí chlapci z Beluše nebudú chcieť hrať za Púchov. Prípravu začíname 4. júla, bude krátka, myslím, že tam máme naplánované len tri prípravné zápasy a turnaj v Domaniži, lebo už koncom mesiaca hráme pohár a týždeň nato nás čaká ligový štart.

Za rozhovor poďakoval

Rado Varga

Malebná obec Dolné Kočkovce neďaleko Púchova má za sebou bohatú históriu, tunajšia fara sa spomína od roku 1332, obec od roku 1407. V Kočkovskej pekárni Kopek síce vypiekli prvé rožky ani nie pred štvrťstoročím 12. augusta 1993, ale bez ich čerstvého chleba, pečiva a dobrôt pre maškrtné jazýčky si nielen miestni, ale aj obyvatelia Považskej Bystrice, Púchova, Ilavy, Dubnice nad Váhom, Novej Dubnice a Trenčína nevedia deň ani predstaviť. Kopek si totiž od samého začiatku vybral tú zložitejšiu cestu k zákazníkovi – výrobky s tradičnou vysokou kvalitou distribuuje cez vlastné predajne. O tom, aké to je plávať proti prúdu, sme sa porozprávali s jedným zo spoločníkov Kočkovskej pekárne KOPEK, s. r. o., Ing. Viliamom Gerbelom.

⬤ Remeselná pekáreň KOPEK, s. r. o. bola v roku 1992 založená ako rodinný podnik štyroch súrodencov Gerbelovcov. Pekárstvo je dlhodobou rodinnou tradíciou, alebo Vás k jej založeniu viedol iný impulz?

Jeden z budúcich spoločníkov firmy, brat Daniel Gerbel, vyštudoval vysokú školu v Moskve a potom pracoval u najlepšieho výrobcu miesičov na cesto vo firme Diosna v Osnabrücku. Prvé rozhovory o postavení pekárne sme viedli už pred „nežnou revolúciou“ v roku 1989, kedy v okrese začali vznikať prvé súkromné pekárne. Ja som vtedy pracoval ako výrobnotechnický námestník v podniku Vodárne a kanalizácie v Považskej Bystrici a do mojej pracovnej náplne patrilo aj vyjadrovať sa k projektom pekární.

V tom čase nebolo jednoduché zložiť funkciu s platom cca dvojnásobku mojich spolužiakov a začať len tak podnikať. Na to doba dozrela až v roku 1992, kedy sme spolu so sestrami a bratom založili s. r. o. Do firmy každý z nás vložil to, čo mal a vedel. Brat vedomosti o strojoch a technológiách, ja zasa ako stavbár som si naštudoval potrebné podklady a vyprojektoval som pekáreň. V banke sme si požičali 1,5 mil. Sk na 20 a neskôr na 28 % úrokovú sadzbu.

Ako záruku sme založili rodičovský dom. Zamestnali sme štyroch nezamestnaných z obce a v júni sme začali kopať základy. Novostavbu pekárne sme aj s pomocou rodiny postavili za 361 dní. Vtedy už v „pekarine“ podnikalo v okrese 27 firiem. A ešte k tým tradíciám – babku s dedom Fedorovcov prezývali Pekárikovci preto, že prapradedo bol vraj pekár.

⬤ Súčasťou Vášho firemného loga je čierna mačka, o ktorej mnoho ľudí tvrdí, že prináša nešťastie. O Vašej pekárni to však neplatí, pretože tento rok uplynie od jej vzniku už 25 rokov. Štvrťstoročnica je dobrou príležitosťou na bilancovanie. Akou cestou prešla za toto obdobie?

Logo sa zrodilo z grafických návrhov v samotných začiatkoch. Jednoznačne sme chceli, aby to bola „Kočkovská pekáreň“. Odtiaľ „kočka“. V dedine vždy boli pekné kočky, aj keď názov dediny je skôr od kočovania – kočovné miesto, kde sa pri Váhu zastavovali kočovníci. A okrem toho, čierna mačka je iba na Slovensku symbolom nešťastia. V Egypte bola mačka vždy ochrankyňa domu.

Cesta za 25 rokov? Po postavení pekárne sme si od rodičov požičali peniaze na múku. Vybrali z vklad- nej knižky, kde mali odložené na pohreb – dohodli sme sa, že budú musieť umrieť neskôr.

Múku sme kupovali skoro každý deň. Ráno sme predali chlieb a rožky, večer som išiel autom do mlyna v Beluši. Robili sme vtedy 150 chlebov a 3 500 rožkov denne. Naše heslo bolo: robiť kvalitné výrobky z kvalitných surovín a dostať za ne lepšiu cenu. Do roka sme robili denne cca 20 000 ks a v špičke aj 33 000 ks rožkov. DPH bola 5 %, úroky úveru 28 % a po roku sme si už dokázali kúpiť v hotovosti na rozvoz auto.

V začiatkoch pomohla celá rodina, vrátane rodičov. V noci sa pieklo, ráno rozvoz, potom ísť na nákup surovín, prvé tri roky poobede objednávky a dodacie listy, večer som robil podvojné účtovníctvo na požičanom počítači. Tovar sme vozili do 55 obchodov a mali sme jednu vlastnú predajňu priamo v pekárni.

Zlom nastal v momente, keď nám odkázali z predajne Prima, aby sme ráno už nevozili tých 1 200 ks rožkov a 150 ks chlebov, lebo riaditeľ sa dohodol s Ilavskou pekárňou. A tak sme do dvoch týždňov zriadili našu prvú externú predajňu. Ďalšia cesta už bola jednoduchšia, zabezpečiť odbyt – obchody, miesiče, pece, chýbali nám autá na rozvoz, nemali sme kde umiestniť stroje – nová budova, nové stroje. Bolo treba navýšiť od- byt, nové obchody. Čo sa zarobilo, to sa investovalo.

⬤ Doteraz sa podieľate na jej činnosti všetci štyria súrodenci? Vychovávate si v rodine ďalších nasledovníkov pekárskej tradície?

Spoločnosť má stále štyroch spoločníkov. Do doterajšej činnosti sa zapojil každý, aj keď v inom rozsahu a primerane vzdialenosti a možnostiam. Bežný život spoločnosti riadim ja a úzko spolupracujem s bratom. Naše deti asi v zmysle hesla „že na chleba sa ťažko robí“ zatiaľ nenastúpili „nástupnícku cestu“. Iba čiastočne a dočasne.

⬤ Vaša remeselná pekáreň patrí medzi tie, ktoré svoju prevádzku neustále modernizujú a využívajú najaktuálnejšie trendy a technologické znalosti v tejto oblasti. Zároveň sa však snažíte nadväzovať na tradičné remeselné spracovanie cesta. Ako sa Vám toto spojenie osvedčilo v praxi?

Trendy v pekárenskej výrobe kombinujeme s tradičnými postup- mi výroby našich starých mám. Najnovšie trendy v technológií sleduje brat, ktorý dodáva pekárenskú technológiu pre celú východnú Európu a vyberá si z pekárenských strojov to najlepšie. Naša pekáreň už pár rokov funguje v režime referenčnej pekárne na odskúšanie a využívanie najnovších technológií. Snažíme sa tiež o tradičné spracovanie výrobkov využívaním kvasov a kváskov.

Vyrábame si vlastné zaparované zmesi na výrobky s vysokým obsahom zrnín a vlákniny. Najnovšia technológia prerušovaného kysnutia nám umožňuje predĺžiť čas na vyzretie cesta a zlepšenie chuťových vlastností. Chceme používať regionálne suroviny od múky cez tvaroh, plnky, mlieko. Recepty sú klasické – nevykradnuté kvôli cene.

⬤ Aký sortiment ponúkate svojim zákazníkom a ako často ho dopĺňate o nové a atraktívne výrobky?

Predaj cez vlastné predajne neumožňuje vyrábať iba niektoré druhy výrobkov. Zákazník vyžaduje sortiment v predajni od chleba, bežného pečiva, sladkého pečiva až po špeciálne výrobky. Mali sme obdobia, kedy sme sa sna- žili sortiment nevyrábať celý, ale nakupovať od iných dodávateľov. Narazili sme však na problém, že kvalita výrobkov nezodpovedala našim požiadavkám.

V súčasnosti vyrábame denne cca 80 druhov výrobkov. Predajne zásobujeme minimálne 2x denne, bližšie predajne 3 až 4-krát za deň. Robíme asi 15 druhov chleba, bežné pečivo, kysnuté, plundrové, lístkové, linecké, odpaľované, trvanlivé pečivo a parené výrobky.

⬤ Vo svojich výrobkoch sa snažíte nepoužívať konzervačné látky a prísady. Sami si zostavujete receptúry?

Pre svoje obchody vyrábame snacky a nátierky. Robíme košíčky obložené čerstvým ovocím, makové, orechové, čokoládové, snehové, kokosové a grilážové. V predajniach ponúkame aj kávu, čaj a raňajkové menu. Samotnú obnovu alebo inováciu sortimentu robíme podľa požiadaviek zákazníkov, predaja výrobkov a vratky tovaru. Keď sme začali vyrábať pekárenské výrobky, stavili sme na starú klasiku – trojstupňové vedenie cesta, koláče s makom, tvarohom, vajcami a mliekom.

Nedostatok kvalifikovanej sily sa podpísal aj na našich začiatkoch. Začali problémy s ľuďmi a kvalitou výrobkov. V istý čas sme používali pasty na kysnutie chleba na záraz a rôzne zlepšujúce prípravky. Je potrebné zdôrazniť, že aj mlynársky segment mal v tej dobe veľké výkyvy v kvalite a používalo sa aj obilie preradené z kŕmneho na potravinárske účely.

Až prechodom na ražné a pšeničné kvasy sme dostali do chleba a pečiva inú kvalitu. Napriek tlaku dodávateľov surovín a ekonomickým tlakom sa snažíme nerobiť z hotových zmesí. V našich výrobkoch sú stále prítomné suroviny ako vajcia, mlieko, tvaroh. Čo sa týka tvorby receptúr, som celkom slušný kuchár – samouk a niečo z toho sa dá celkom dobre uplatniť v praxi.

Recepty sme čiastočne prebrali zo starých osvedčených, niektoré od dodávateľov surovín, to dobré z celej Európy a okolitých dedín, niečo vlastné a od starých mám.

⬤ Kočkovská pekáreň predáva svoje výrobky väčšinou vo vlastných predajniach. Vyplatilo sa Vám ísť touto náročnejšou cestou? Ani ste neuvažovali o dodávaní svojich výrobkov do veľkých obchodných reťazcov?

V súčasnosti máme 10 predajní. Reťazec obchodov máme od Považskej Bystrice až po Trenčín, od malých bufetových stánkov až po predajne so sedením, kávou, raňajkami. Je to najzložitejší, ale zároveň najbezpečnejší spôsob odbytu. Nie sme závislí od toho, či sa riaditelia nadnárodných spoločností na „golfe v Anglicku“ dohodnú, že od nás nebudú brať výrobky. Prežili sme všeličo od regálového predaja, vratky tovaru 27 % z cudzích predajní, požiadavky na neustále zľavy až do 28 % z odbytovej ceny, v minulosti 90-dňovú splatnosť a státisícové sekery za faktúry.

Prežili sme výpalníkov, zjednodušovanie legislatívy, zmeny DPH, sústavnú podporu podnikateľov zo strany vlády, HaCCP, potravinový kódex a iné výdobytky často a „citlivo“ implementované za naše peniaze do našich firiem. A že sme to prežili možno považovať za malý zázrak. Z tých 27 pekární, ktoré pred 25 rokmi začali spolu s nami, dvadsaťjeden neprežilo. K dnešnému dňu nevozíme tovar do žiadneho supermarketu. Asi ako jediná pekáreň na Slovensku sme zrušili dodávky do najväčšej siete. Nie z lásky k Slovensku, ale z lásky k nám a zdravému rozumu.

Naše predajne nám umožňujú priamy kontakt so zákazníkom, jeho potrebami, spokojnosťou, nespokojnosťou. Zákazníci sa už naučili reagovať na naše výrobky osobne, telefonicky, emailom. Je to ruka na tepe zákazníka.

⬤ V súčasnosti sa hovorí o vážnej situácii, ktorá už dlhší čas pretrváva u nás v poľnohospodárskej výrobe a v pekárstve zvlášť. Ste členom predstavenstva Cechu pekárov a cukrárov regiónu západného Slovenska. Kde vidíte príčiny tohto stavu a ako by sa dal zlepšiť?

My máme momentálne 78 zamestnancov, z toho 24 v predajniach, 5 v administratíve, 3 vodičov a zvyšok je vo výrobe. Kvalifikovaní pekári v podstate neexistujú. Absolventi potravinárskych škôl sa kdesi po ceste vyparia. Zatiaľ si za chodu dokážeme vyškoliť zamestnancov z iných profesií. Myslím, že na Slovensku je ľudí ešte stále dosť, ibaže veľa je nepoužiteľných. Podľa mňa treba sprísniť podmienky pre tých, ktorí robiť môžu a nechcú a pomôcť tým, ktorí chcú robiť formou menších odvodov.

Na druhej strane, každý predstaviteľ doterajších vlád mal v ústach ceny pekárenských výrobkov. V spolupráci so supermarketmi sa pre národ zabezpečuje lacný chlieb a rožky po 4 centy. Prepočítané náklady na rožok sú cca 4,3 centa. Prečo štát predajcov nepostihuje za dumpingové ceny? Pekári, ktorí si nemôžu dovoliť predávať rožok pod jeho výrobnú cenu, vyzerajú ako zlodeji.

V jednom časopise redaktorka v článku kritizovala podnikateľov na Slovensku, že nevyplácajú mzdy na úrovni 60 % z pridanej hodnoty ako vo vyspelejších štátoch Európy, ale iba 40 %. Veď to je nezmysel! Nech sa radšej lepšie pozrie na pekárov. Mzdy sú cca 40 %, to má pravdu, ale nie z pridanej hodnoty, ale z obratu. Z pridanej hodnoty sa percento hýbe cca okolo 78 %. Sme výrobný segment s najnižšími platmi zamestnancov. Nočné zmeny, soboty a nedele nerobíme pre zábavu, ale preto, aby ľudia mali ráno o pol šiestej na pulte čerstvé pečivo.

Spomeniem jeden príklad. Pred časom, keď sme zodvihli cenu chleba na 1,25 eur, sa v predajni rozčuľoval bývalý krčmár z našej obce:„To ste sa nadobro zbláznili, čo ste zlodeji, euro dvadsaťpäť za chleba?“ Po týždni som bol u neho v reštaurácii a objednal som si čaj s rumom. Spýtal som sa ho, čo urobil, akú prácu vložil do toho čaju – do pohára jeden pigy čaj za 4 centy a deci a pol vody spolu za 0,80 eur. Na rozdiel od toho chlieb treba navážiť, vymiesiť, odvážiť, vyváľať, zaváľať, vložiť do ošatky, nechať vykysnúť, potrieť vodou, osadiť, upiecť, vypiecť, potrieť vodou, uložiť do voza, vychladiť, uložiť do prepravky, doviesť do obchodu, vyložiť do regála a podať zákazníkovi. Takže podľa neho pekár je „zlodej“ a čaj za 80 centov je O.K…

Hovorí sa, že dobrý chlieb môže upiecť iba dobrý človek. Niekedy je problém v tom, že potrebujeme iba dobrých ľudí. Z nových ľudí je čoraz ťažšie vybrať. Napriek tomu môžeme povedať, že sa nám darí z tých, ktorí vydržia dlhšie ako mesiac, urobiť dobrých pekárov.

⬤ Akým smerom sa bude uberať ďalší rozvoj Vašej pekárne?

V súčasnej dobe sme zastabilizovali predajne. Na pekáreň našej veľkosti máme asi optimálny počet obchodov. Zakúpili sme linku na jemné pečivo. Chceme dobudovať technológiu výroby zaparovaných zmesí na celozrnné výrobky.

Pre odstránenie prácnosti uvažujeme o zmechanizovaní navažovania a delenia cesta tak, aby to malo vplyv na nedostatkových pracovníkov a namáhavosť práce a nemalo vplyv na kvalitu výrobkov. Budova, ktorú sme dokončili v roku 2010, nám je už malá, zvažujeme jej rozšírenie. Vyzerá to tak, že vyplácanie dividend pre spoločníkov bude musieť počkať…

Za rozhovor poďakoval
Viktor Kubal

Vyrovnaná zápasová bilancia s mierne pozitívnym skóre stačila futbalistom MŠK Púchov v jesennej časti III. futbalovej ligy len na ôsmu priečku. Pre klub, ktorý dva roky predtým zimoval na treťom mieste a vlani dokonca v pozícii vicemajstra, to bolo umiestnenie výrazne odlišné od pôvodných očakávaní. V priebehu jesene sa na post hlavného trénera vrátil Eduard Pagáč a spoločne so svojím bratom Jozefom, ktorý v pozícii asistenta vystriedal Petra Reváka, pripravujú od 9. januára mužstvo na jarnú odvetu. O zimnej príprave i novinkách v kádri futbalového MŠK Púchov sme sa porozprávali s manažérom klubu Marekom ŠIMÁČKOM.

⬤ S ôsmou priečkou po jeseni asi nevládla v klube spokojnosť. Je to tak?

Začiatok súťaže nás nezastihol v optimálnej fazóne a s umiestnením určite nie sme spokojní. Jarná časť bude slúžiť na to, aby sme si pozíciu v tabuľke čo najviac vylepšili.

⬤ Pred sezónou niektorí optimisti mali aj postupové ambície. Sú ešte namieste?

Buďme realisti, v tejto sezóne pri kvalite, ktorú majú Dubnica nad Váhom či Borčice, asi ťažko môžeme mať postupové ambície. Náš odstup na vedúce priečky je už výrazný, a tak sa budeme sústrediť na zlepšenie herného prejavu a s tým súvisiaci posun smerom k čelu tabuľky.

⬤ Aký priebeh bude mať zimná príprava?

Nebude sa v ničom výrazne odlišovať od tých predchádzajúcich. Po vianočnej prestávke sme sa s hráčmi stretli 9. januára, pričom trénovať budeme predovšetkým na dostupných umelých trávnikoch v regióne. Utorky trénujeme v Dubnici nad Váhom, piatky v Považskej Bystrici a minimálne jedenkrát v týždni trénujeme aj v STC Centre, kde je v krytej športovej hale k dispozícii umelá tráva. K tomu treba prirátať ešte jeden deň posilňovne a tréningu na našich dvoch malých umelých ihriskách.

⬤ Sériu prípravných zápasov ste odštartovali víťazstvom 8:1 nad Rovinkou. Akí súperi vás čakajú v ďalších stretnutiach?

Najbližším súperom je bratislavský Inter (hralo sa v sobotu 20. januára – Inter vyhral 2:1), do konca januára sa ešte predstavíme v Kysuckom Novom Meste, v Seredi a v Myjave. V prvej februárovej dekáde budeme hrať dvakrát na Morave – najprv v Slavičíne a potom v Otrokoviciach, 14. februára nás čaká derby v Považskej Bystrici, potom zápasy s Petržalkou a Martinom, no a generálku na prvý jarný zápas by sme mali absolvovať už na prírodnom trávniku v Ladcoch proti rezerve bratislavského Slovana.

⬤ V priebehu jesene ste museli riešiť absenciu na brankárskom poste, keďže zranenie kolena vyradilo Dominika Letka z hry na dlhšie obdobie…

Šancu dostal Peter Pilný, ktorému robil dvojku tiež bývalý dorastenec Martin Ďurovec. Na jarnú časť súťaže sme angažovali Andreja Cúcika, ktorý svojho času chytával v Lednických Rovniach, ale naposledy pôsobil v Brumove. Dominik Letko absolvoval v polovici novembra operáciu roztrhnutého predného skríženého väzu v kolene, okrem toho mal poškodený aj meniskus, takže zatiaľ je otázne, kedy sa vráti do tréningového procesu. Každopádne plnohodnotne s ním môžeme počítať až od novej sezóny.

⬤ Už na prvom tréningu ste predstavili zimnú posilu, ktorou je Peter Lipták z Lednických Rovní. Dlho ste ho museli prehovárať, aby opustil aktuálne tretie mužstvo súťaže?

Je pravda, že Peter prichádza z tabuľkovo lepšie postaveného klubu, ale ja som mu naznačil, čo v Púchove chceme v najbližšom poldruha roku dosiahnuť a on sa s mojou predstavou stotožnil. Od detstva prakticky pôsobí v Lednických Rovniach a aj on cítil, že potrebuje hernú zmenu.

Som si istý, že na poste ľavého záložníka, kde pravidelne hráva, bude pre nás výraznou posilou. Okrem neho s nami trénujú aj traja navrátilci z Horoviec – Frederik Marman, Daniel Valašík a Lukáš Rosina, eminentný záujem sme mali o Roberta Demjana z Borčíc, ktorý však pravdepodobne zamieri späť do Poľska.

⬤ Koho už v púchovskom drese neuvidíme?

Všetko nasvedčuje tomu, že do Dubnice nad Váhom odíde Filip Buček, no a po polročnom pôsobení u nás sa do Považskej Bystrice vrátil Adam Gáborík.

⬤ Budete mať v jarnej časti predsa len o niečo širší káder ako v jeseni, kedy ste prakticky ani nemali možnosť využiť maximálny povolený počet piatich striedaní?

S vysokou pravdepodobnosťou áno. Okrem spomenutých troch navrátilcov z Horoviec s A-mužstvom pravidelne trénujú aj dorastenci Jakub Zavadzan, Marek Kvaššay a Matúš Haviar, pričom posledne dvaja menovaní už za „áčko“ nastupovali aj v jesennej časti.

⬤ K zmene došlo aj v realizačnom tíme…

Áno, zmena nastala na pozícii asistenta. Peter Revák nestíhal skĺbiť trénovanie so zamestnaním, a tak od januára robí asistenta svojmu bratovi Eduardovi Jozef Pagáč.

Pripravil Rado Varga

Dolné Kočkovce sú jednou z troch obcí, ktoré sa v 90. rokoch minulého storočia osamostatnili od Púchova a podobne ako Streženice a Nimnica pokračujú vo svojej vlastnej histórii. Z trojice spomenutých obcí dosahujú každoročne najlepšie hospodárske výsledky a v renomovanom rebríčku inštitútu INEKO za zaraďujú medzi obce s výborným finančným zdravím. Aj v tomto roku udelená známka 5,4 svedčí o dobrom riadení obce. Nielen o hospodárskych výsledkoch sme sa rozprávali so starostom Dolných Kočkoviec Petrom REGINOM.

⬤ Pred štyrmi rokmi sa Dolné Kočkovce prvý raz stali obcou s výborným finančným zdravím a každým rokom si známku ešte vylepšujete. Najnovšie je to známka 5,4, pričom maximom je šestka. Čo prispieva k týmto veľmi dobrým výsledkom?

Nemyslím si, že je to nejaká zložitá vec. Prvoradý je súlad medzi starostom a členmi obecného zastupiteľstva pri stanovení rozpočtových a investičných priorít. Aj vďaka dobrej spolupráci s našimi poslancami sa nám darí udržiavať rozpočet na uzde. Pripravujeme ho v dostatočnom predstihu pred začiatkom kalendárneho roka. V poslednom období sa mierne zlepšilo financovanie zo strany štátu prostredníctvom podielových daní a kým napríklad pre piatimi rokmi boli naše príjmy ešte na úrovni cca 380 tisíc eur, dnes už máme k dispozícii takmer polmiliónový rozpočet.

⬤ Nie všetky obce sa však spoliehajú na sľuby štátu, keďže výber daní býva v niektorých rokoch neistý. Ako si pri tvorbe rozpočtu počínate vy?

– Patríme k obciam s opatrnejším prístupom a pri tvorbe rozpočtu nepočítame so stopercentným avízom podielových daní, ale nechávame si finančnú rezervu vo výške od 10 do 30 tisíc eur. Podľa priebežného vývoja prísunu peňazí v druhom či treťom štvrťroku už potom dokážeme príjmovú stránku rozpočtu a adekvátne k tomu aj oblasť výdavkov upravovať.

Aktuálnym príkladom je prebiehajúca výmena svietidiel v sieti verejného osvetlenia, kde prechádzame na modernejšie LED osvetlenie. Aj u nás lobovali firmy nabádajúce nás k totálnej rekonštrukcii z úverových zdrojov, ale nakoniec sme sa rozhodli k postupným opravám z vlastných zdrojov tak, aby sme zbytočne nezaťažovali rozpočet pre budúce roky.

⬤ Obávate sa úverov?

To nie je o strachu, ale skôr o rozumnom prístupe k zverenému majetku. Samozrejme, že aj my budeme niekedy stáť pred nutnosťou siahnuť po úvere, tak ako to bolo v minulosti, keď sme z eurofondov financovali rekonštrukciu kultúrneho domu a obecného úradu. Išlo však o preklenovací úver, ktorý sa splatil v priebehu jedného roka. Podobne plánujeme postupovať pri projekte rekonštrukcie materskej školy v prípade, že získame eurofondovú dotáciu v rámci projektu energetického zhodnotenia budov. Celý projekt má hodnotu 400 tisíc eur.

⬤ Počet obyvateľov je v posledných rokoch stabilný a dlhodobo sa pohybuje tesne nad hranicou 1200 obyvateľov. Máte prípadným „prisťahovalcom“, ktorým sa zdá Púchov už tak trochu pritesný, čo ponúknuť?

V územnom pláne sú lokality vyčlenené pre individuálnu výstavbu, aktuálne sa rozširuje lokalita Sedlište v priestore za miestnou pekárňou. Rozširuje sa tu komunikácia, predlžuje sa verejné osvetlenie, z jednej strany sa kladie elektrický kábel. Myslím si, že tým Púchovčanom, ktorí uvažujú o presťahovaní napr. do rodičovských domov alebo o výstavbe úplne nového rodinného domu, máme čo ponúknuť.

Naša kultúrna i športová vybavenosť je dostatočná, život v Dolných Kočkovciach je určite tichší ako v Púchove a pritom vzdialenosť od mesta nie je až taká veľká. Radi by sme sa v najbližších rokoch pustili ešte do výstavby telocvične v areáli základnej školy, ktorej štúdia je už odsúhlasená. Podľa toho, či pôjde o montovanú alebo murovanú stavbu, sa investičné náklady pohybujú od 120 do 180 tisíc eur.

⬤ Niektorých môže od presťahovania sa do Dolných Kočkoviec odrádzať blízkosť Continentalu…

Sami viete, že v Púchove už nie je pre podnikateľské subjekty dostatočný priestor na rozvoj, a tak niektorí využívajú aj naše možnosti. V našom územnom pláne je priestor od Continentalu až po susedstvo s Belušou vyčlenený na priemyselnú zónu a ide takmer o dvadsať hektárov voľnej plochy. Aktuálne tu už jedna firma stavia priemyselnú halu.

⬤ Vravíte síce, že život v Dolných Kočkovciach je tichší, ale nie vždy tomu tak bolo. Pred niekoľkými rokmi obec križoval jeden kamión za druhým. Ako sa vám ich podarilo vytlačiť z obce?

Samozrejme, že v prvom rade za to vďačíme stavbe diaľničného privádzača. Keďže nie všetky nákladné vozidlá ho využívali a skracovali si cestu cez našu obec, vznikla petícia občanov, na základe ktorej som absolvoval stretnutia s kompetentnými orgánmi. Na oboch stranách obce sa umiestnili dopravné značky so zákazom tranzitu cez Dolné Kočkovce, čo obci pomohlo a uľavilo sa hlavne obyvateľom rodinných domov bývajúcim priamo v blíz- kosti cesty I/49.

⬤ Stav tejto cesty v minulosti nebol dobrý a jej rekonštrukcia sa dlho odkladala. Dnes je už v poriadku?

Naši občania museli byť veľmi trpezliví, za čo im spätne ďakujem. Najprv sme čakali kvôli stavbe železnice, nasledovalo odkanalizovanie obce, ku ktorému sa naši obyvatelia postavili naozaj príkladne a takmer 300 domácností má pripojenie na kanalizáciu. Až potom sme mohli pristúpiť k oprave povrchu zničených komunikácií. Z obecného rozpočtu sme uvoľnili dodatočných 55 tisíc eur a dnes sa môžeme tešiť z toho, že päť z deviatich ulíc je opravených.

Navyše sme sa snažili prispieť k bezpečnosti chodcov tým, že sme na konci Kukučínovej ulice smerom do Beluše vybudovali chodník v dĺžke cca 250 metrov, na čo sme zasa využili finančné prostriedky cez projekt Miestnej akčnej skupiny Naše Považie a popritom sme zrekonštruovali aj naše malé námestie pri budove Vetlabu.

⬤ Aktuálnym hitom medzi volebnými sľubmi pri voľbách do VÚC je snaha o premostenie Váhu pre cyklistov a peších medzi Belušou a Lednickými Rovňami. Čo na to hovoríte?

Určite by to bolo nielen pre obyvateľov týchto dvoch obcí vítané, ale ja si pamätám ešte časy, kedy pred viac ako desiatimi rokmi sa reálne hovorilo o cestnom prepojení v súvislosti s budovaním cesty R6 smerom na Moravu. Bolo to dokonca zahrnuté aj v územnom pláne nielen našej obce, ale celého kraja. Cyklotrasu určite privítam, ale rozhodne prospešnejšie by bolo, ak by cyklotrasa bola vedená popri cestnom prepojení pre motoristov. Pomohlo by to nielen občanom z okolia Lednických Rovní, ale aj obcí Ilavského okresu na pravom brehu Váhu.

⬤ Nedávno sme sa stretli na oslavách 60. výročia miestnej základnej školy. Nie každej obci sa darí udržať pri živote malotriedku s tromi desiatkami žiakov…

Aj my sme mali roky – dva či tri po sebe – ktoré pokojne možno nazvať ako krízové, keď sme museli dotovať prevádzku základnej školy, keďže poukazované prostriedky zo štátneho rozpočtu na to nestačili. V posledných rokoch sú finančné zdroje zo štátu dostatočné, ale naďalej pomáhame škole z obecného rozpočtu 100-eurovým príspevkom na každého prváčika a využívame aj dve percentá z daní podnikateľských subjektov na to, aby sa vizáž školy naďalej vylepšovala.

⬤ V blízkosti školy ste pred pár mesiacmi otvárali nový workoutový areál, ktorý vám okolité obce môžu len závidieť. Naozaj aj závidia?

Neviem, či závidia, každopád- ne sa informujú, ako sa nám to podarilo a chcú sa inšpirovať. Som rád, že naša snaha nevyšla navnivoč a o cvičenie na workoutových zostavách a posilňovacích strojoch je nielen medzi športovcami, ale aj širokou verejnosťou záujem, a to nielen cez deň, ale aj večer, keďže areál je osvetlený. Je to všetko o chcení a dobrých vzťahoch s podnikateľmi, ktorí nám pomohli zabezpečiť dostatok financií na túto akciu. Radi by sme v budúcnosti areál doplnili ešte o ďalších šesť prvkov, keďže priestor na to je.

⬤ Vy v obci máte aj materskú školu a už ste naznačili, že by ste ju radi obliekli do nového šatu. Je to už akútna záležitosť?

Prevádzku materskej školy financujeme z nášho rozpočtu. Budova vyzerá vzhľadovo pekne – zvonku aj interiérovo, veď aj nedávno pri inšpekcii školská inšpektorka zhodnotila vybavenosť našej materskej školy na úrovni veľkých miest. Máme pripravený veľký projekt v objeme 400 tisíc eur, ktorý je už odovzdaný a s ktorým sa uchádzame o finančnú podporu cez výzvu ministerstva pôdohospodárstva na zníženie energetickej náročnosti verejných budov. Ak by sa nám to podarilo, rátame so zateplením, výmenou elektroinštalácie, kúrenia, novým zastrešením.

⬤ Obce a mestá sa aktuálne boria s odpadovou legislatívou, hlavne ohľadne zberu biologického a zeleného odpadu a prevádzkovania zberných dvorov. Ako ste si v tomto smere poradili v Dolných Kočkovciach?

Tiež sme mali dva projekty cez eurofondy, ale menili sa ministri, takže výzvy padli. Stálo nás to nemálo finančných prostriedkov, a tak sme sa zdravo nahnevali a zriadili si zberný dvor sami. Vytvorili sme si ho sami, plochu o rozlohe 600 metrov štvorcových máme prenajatú od urbáru. Využili sme staré panely, zberný dvor je oplotený, je tam aj kamera na dohľad. K dispozícii je krytý domček na elektrošrot, dvor slúži na prechodné uskladnenie dreve- ného odpadu, pred týždňom sme odtiaľ napríklad nechali odviezť plný kontajner odpadového dreva zo starých dverí či okien.

Pokiaľ ide o zelený odpad, do každej domácnosti sme zakúpili kompostovacie silo a motivujeme tak našich občanov, aby sa snažili obmedzovať odpad a aby náklady na vývoz a uskladnenie boli čo najnižšie. V pláne máme ešte rekonštrukciu bývalého hnojiska, ktoré je síce v správe jedného podnikateľa, ale už máme ústnu dohodu o možnom budúcom využívaní. Plánujeme zakúpiť štiepkovač, aby sme tu mohli zužitkovať aj konáre a drevnú hmotu.

Na záver by som rád poďakoval všetkým podnikateľom a ľuďom, ktorí nám pomáhajú v rozvoji našej obce Dolné Kočkovce.

Pripravil Rado Varga

Tohtoročná púchovská divadelná jar bola bohatá. Postupne svoje nové divadelné hry na javisku odpremiérovali Detské divadelné štúdio Ochotníček, Divadelný súbor Červené vankúše a tesne pred letnými prázdninami to stihlo aj Divadlo M. V posledný deň školského roka prinieslo v réžii Jozefa Kolejáka divadelné spracovanie známej rozprávky Pavla Dobšinského „Braček Jelenček“. O príprave, samotnej premiére, ale aj ďalších plánoch sme sa porozprávali s vedúcou súboru Katarínou TOMANOVOU.

⬤ Pred dvomi rokmi odohralo vaše divadlo ruskú ľudovú rozprávku „O rybárovi a zlatej rybke“, tentoraz ste siahli po klasike Pavla Dobšinského. Bol „Braček Jelenček“ víťazom nejakého širšieho výberu?

Predstavte si, že ani nie. U nás to funguje tak, že náš režisér Jožko Koleják jednoducho zavelí: A tento rok budeme hrať Bračeka Jelenčeka. A tak som vbehla do púchovskej knižnice a na moje milé prekvapenie som v nej našla aj pôvodnú verziu Dobšinského rozprávky, samozrejme už bez archaických výrazov. Všetci sme si rozprávku prečítali, lebo nie každý z nás ju do detailu poznal a mohli sme sa pustiť do skúšania.

⬤ Platilo hlavné režisérske slovo aj pri rozdeľovaní úloh?

Áno, stopercentne. Jozef nás za tých dvadsať rokov spolupráce pozná dostatočne dobre na to, aby nielen zvážil, ale aj rozhodol, kto sa na akú úlohu typovo hodí. Ja som si s manželom Martinom zahrala manželskú dvojicu aj na javisku, aj keď iba krátku chvíľu, keďže pomerne skoro zomieram.

Danka Černičková s Mariankou Račkovou hrajú zlé ženy – matku s dcérou, Michal Vrškový kráľa, Katka Bizoňová bračeka-jelenčeka v staršej verzii, Tadeáš Raček v mladšej verzii a Katka Raniková jeho sestru, ktorá sa neskôr premení na labuť a v happyende sa z nej stala kráľovná.

Pri príprave predstavenia sme vlastne riešili jediný problém, ale zásadný. Po odchode Jožka Cimeráka zo súboru sme jednoducho nemali k dispozícii žiadneho vysokého fešného mladíka na úlohu „bračeka-jelenčeka“. Vytipovali sme si Tadeáša Račeka.

⬤ Ten je teda na javisku úplným novicom?

Presne tak. Tadeáš je veľmi šikovný a má veľký potenciál. Stále nám však tvrdil, že to na javisku nezvládne, že jednoducho nebude plakať ako bábätko, čo na to povedia jeho rovesníci zo strednej školy, keď ho uvidia hrať v takýchto pózach. Aj oni prišli na premiéru a po nej ho chválili, a tak aj Tadeáš bol nakoniec so svojím výkonom spokojný. Zvládol to naozaj na výbornú.

⬤ Keď ste pred 22 rokmi zakladali Divadlo M, bol to súbor učiteliek materských škôl. Dnes ste v súbore už len dve – zhodou okolností riaditeľky – vy a Danka Černičková…

(Smiech.) Zabudnúť nesmieme na Alenku Hudákovú, ktorá má na starosti svetlá. Myslím, že už na začiatku nám všetkým bolo jasné, že „škôlkarským“ súborom nebudeme večne. Kolektív prešiel za tie roky najrôznejšími obmenami, služobne najmladší je teraz Tadeáš Raček, druhý rok hrá s nami Michal Vrškový, Katka Raniková s Mariannkou Račkovou hrajú už dlhšiu dobu.

⬤ Ako dlho ste predstavenie nacvičovali?

Takmer jeden rok. Rozhodnutie o tom, že budeme hrať Bračeka Jelenčeka, prišlo ešte vlani pred letnými prázdninami, začali sme na ňom pracovať od septembra a od začiatku nového roka už aj intenzívne. Vzhľadom na to, že niektorí členovia nášho súboru pôsobia v Bratislave, podobne ako režisér Jozef Koleják, nie je možné sa stretávať častejšie ako raz za dva týždne, ale po víkendoch sme to stihli a premiéru zvládli v ohlásenom termíne.

⬤ Vy osobne a po vás aj Katka Raniková predvádzate v hre kaskadérsky kúsok, keď pádom z javiska končíte vo vodách rozbúrenej rieky. Dlho ste to trénovali?

Pôvodne sme s režisérom trénovali úplne niečo iné. Mala som padať zo schodov smerom do zákulisia. A keď som si to už všetko natrénovala, tak sa to Jozef jednoducho rozhodol zmeniť. Ale myslím, že som spadla celkom pekne, samozrejme na žinenku.

⬤ Dobšinský sa so svojimi postavami v rozprávkach nemazná, kým sa dopracuje k šťastnému koncu, preleje sa zväčša veľa krvi. Nezvažovali ste vynechanie niektorých krutých scén?

Ak by sme ich vynechali, to by už jednoducho nebol Dobšinský. Jeho tvorba je plná emócií, aj tých nepríjemných. Aj preto boli prvé pocity divákov po premiére zmiešané. Niektoré scény ťažko rozdýchavali, pretože tú rozprávku nepoznali. Aj sa nás pýtali, prečo si napríklad zlá macocha spálila v kotli ruku a ponúkla ju mužovi na zjedenie? Otázka skôr pre Dobšinského, nie pre nás.

⬤ Možno by prospelo veci, keby si diváci ešte pred návštevou divadla prečítali knižnú verziu rozprávky…

Asi áno. Žijeme v dobe, kedy deti poznajú do detailu skôr televízne rozprávky a z knižnej klasiky v lepšom prípade len Červenú Čiapočku a Tri prasiatka. Zatiaľ netušíme, ako budú na hru reagovať detské kolektívy, ale vyzerá to tak, že sa s ňou predstavíme skôr deťom na prvom stupni základných škôl než malým škôlkarom.

⬤ A čo na váš výkon hovoril režisér Jozef Koleják?

Bol spokojný. Dokonca vyhlásil, že to bola najlepšie odohratá premiéra za dobu, čo s nami spolupracuje. A to už je dvadsať rokov.

⬤ Hra je úsporná na texty, aj na rekvizity…

To máte pravdu. Ja napríklad počas hry nepoviem ani slovo, iba sa chvíľu usmievam. Celé divadlo je založené na pohybových akciách – každý pohyb má svoj význam a zmysel a nie je náhodný. Treba ich už len vedieť „prečítať“. No a jedinou rekvizitou je bubon, ktorý má doslova polyfunkčné využitie.

Slúži na vyjadrenie tlkotu srdca, potom ako kotol na varenie, ako podstrieška pre jabĺčko, ktoré má nalákať jelenčeka, ale aj ako lavička, ako slnko zapadajúce za obzor a na záver aj ako klietka pre zlú macochu s dcérou na cestu do pekla. Zhodli sme sa na tom, že na presťahovanie sa z jedného miesta na druhé je to pre celý súbor najideálnejšia hra, kedy nemusíme použiť mnoho áut.

⬤ Sú prázdniny – nielen školské, ale aj divadelné. Aké plány máte s predstavením v blízkej dobe?

Po prázdninách musíme hru vycibriť, chceme s ňom vystúpiť na novembrovej Noci divadiel a odohrať aj predstavenia pre školy. Nuž a budúci rok sa s ňou chceme ukázať na tradičnej celoštátnej súťaži v kategórii dospelí deťom, ktorú sa nám už niekoľkokrát podarilo vyhrať.

Za rozhovor poďakoval
Rado Varga

Presná lokalita je púchovčanom, ktorí majú radi dobré koncerty, dôverne známa. A tak pre mnohých priaznivcov jazzu bola sobota 17. júna 2017 v Queen’s pube vrcholom hudobnej sezóny. Do Púchova prišiel nestor slovenského jazzu a spolu so svojím bandom nás ubezpečil, že je stále pánom v najlepších rokoch.

V úvode titulnou piesňou z rovnomenného albumu „Návšteva po rokoch“ dostal publikum do nálady a cez rhythm and blues-ový štandard Just the two of us preplával do vody, v ktorej mal chytených snáď všetkých. Prepletal skladbami z albumu oceneného aj Aurelom „Lipa spieva Lasicu“ a popevok v Caracas-e (Naspäť na stromy 2) nebol len nesmelou diváckou spoluprácou. Hudobník, ktorý koncertuje už viac ako päťdesiat rokov, mal osadenstvo podniku okamžite na svojej strane.

„Je to koncept, na ktorom som nevedomky pracoval dlhé roky. Ja som od začiatku spieval pre publikum a myslel som si, že robiť muziku má zmysel len vtedy, keď to ľudí zaujíma. Čiže, robil som všetko pre to, aby hudba, ktorú robím, bola niečím zaujímavá, aby publikum prišlo a aby sa ešte aj zabávalo. Všetci ľudia, ktorých som mal ja rád, ktorých som počúval a učil sa od nich, to tak robili a mali úspech. A ja som chcel mať úspech tiež. Lebo keď sem prídeme piati a budeme celý večer hrať a nikto tu nebude alebo budú ľudia smutní a odídu len tak domov, to nestačí. Ten zážitok musí byť hlbší a keď sa to podarí, tak som spokojný,“ reaguje Peter Lipa na otázku, či na svojej popularite nejako systematicky pracoval.

„Mám rád hudbu. Sám si viem vybrať, čo sa mi páči a čo sa mi nepáči. A mám skúsenosť, že ak sa mi niečo páči, viem tým nakaziť ďalších ľudí. Odjakživa som zbieral platne a keď ku mne niekto prišiel, s nadšením som mu ukazoval a púšťal, čo som našiel. A vedel som ten „bacil“ preniesť na ostatných. A tak to robím aj so svojou hudbou. Najskôr musím byť ja presvedčený, že to je dobré, že vydávam zo seba maximum a potom je šanca, že tá iskra preskočí od nás z javiska aj do hľadiska,“ dodáva spevák.

A povestná iskra preskočila aj na verných fanúšikov Deža Ursínyho (s ktorým v minulosti Lipa tiež spolupracoval), a to v momente, keď zaintonoval prvé tóny z jeho skladby Tvár v zrkadle.

Peter Lipa je synonymom slovenského jazzu, a to aj preto, že sa s ním vie rytmicky a prízvukovo vysporiadať aj v slovenčine. Na to však treba dobré texty. „Ja som do svojich štyridsiatich rokov spieval po anglicky. To, čo robím v slovenčine, je naozaj o tých textoch. Začnem robiť pesničku až vtedy, keď mám dobrý text. To je pre mňa základ a väčšia polovica skladby. A teda musím povedať, že som mal veľké šťastie, keď sa rozhodol so mnou spolupracovať pán Lasica a bol a stále je ochotný dávať mi texty. To je pre mňa veľká vec,“ odpovedá spevák na otázku, či si textárov vyberal on alebo sa mu ponúkli sami.

Pre poriadok treba uviesť, že v minulosti spolupracoval napríklad s Tomášom Janovicom, Jánom Štrasserom a zopár textov mal aj od Joža Urbana. „Medzičasom mi život ukázal, že sú aj ďalší dobrí textári, Rudo Rusiňák či Vlado Kraus. S Milanom Lasicom však spolupracujem najintenzívnejšie a to najmä preto, že keď mi dá desať textov, všetky sú dobré a niektorý je ešte lepší,“ uzatvára Lipa textársku tému.

Peter Lipa okrem toho, že počas svojej kariéry spolupracoval s množstvom svetových hudobníkov zvučných mien, dodnes zastrešuje Bratislavské jazzové dni, ktorých bol spoluzakladateľom. Zaujímalo ma i to, či má ešte nesplnený sen o hosťujúcom hudobníkovi alebo formácii. „Ja som spokojný aj teraz. Každý rok, každý mesiac a každý deň svet ponúka nové úžasné talenty. Ak by som teraz jedného menoval, tak o pol roka sa objaví ďalší, ktorého by som chcel dotiahnuť tiež. Takže toto je nekonečná pesnička. Budem spokojný vtedy, keď budú spokojní diváci a bude sa im páčiť to, čo som im aktuálne priniesol,“ bola jeho odpoveď.

A púchovské publikum muselo byť spokojné i s muzikantmi, ktorí sú súčasťou Lipovej sprievodnej kapely. Na klavíri so spevákom hral jeho syn, Peter Lipa ml., zabicími sedel Michal Fedor, basovú linku držal skúsený Michal Šimko a so saxofónom v Lipovom bande s malou prestávkou hosťuje už pätnásť rokov Radovan Tariška.

„Máme za sebou roky spolupráce. Pre mňa osobne to bola obrovská česť, keď ma Peter prizval do svojho projektu už v roku 1998, kedy som aktuálne maturoval na konzervatóriu. Hrali sme spolu na šnúre v Poľsku a ďalších okolitých krajinách a mňa to veľmi posúvalo nielen po muzikantskej, ale aj po ľudskej stránke. Peter je totiž nielen skvelý muzikant, ale aj človek, s ktorým sa dá rozprávať úplne o všetkom,“ hovorí Rado, v súčasnosti garant projektu Radio Band, ktorého cieľom je šíriť novú autorskú hudbu z oblasti jazzu a príbuzných žánrov.

Za zmienku určite stojí aj to, že hrá v kapele, ktorú zastrešuje Quincy Jones (producent Jacksonovho albumu Thriller). Bez nadsádzky, Tariška bol druhou hviezdou večera. Lipa je skrátka pán, ktorý si vie vyberať. Príjemné je však vedomie, že spojenie bolo obojstranné. „Ja som tu hral prvýkrát, tak som nepoznal nastavenie Púchovčanov. Pretože každé mesto má svoju mentalitu a muzikant to vie vycítiť. Bola to pre mňa výzva. A mal som skvelý pocit. Ľudia sa bavili a sú veľmi milí, takže úžasne tu bolo,“ oceňuje reakcie z hľadiska saxofonista.

A podobne vnímal púchovské publikum aj Lipa. „Cítil som sa fantasticky. Je to príjemný podnik, boli tu príjemní ľudia, prišlo ich veľa a od prvej chvíle som videl, že sú na mňa zvedaví. To je veľmi vzácny jav. Týmto ľuďom ďakujem a mám ich rád,“ nešetrí spevák superlatívami na adresu publika.

Snáď takéto momenty dodajú dlhé roky koncertujúcemu hudobníkovi aspoň štipku nádeje do jeho jemne pesimistického pohľadu do budúcnosti: „Nová doba priniesla nový pohľad na hudbu ako takú. Hudba za mojich čias bola vzácnosť. Niekto niekde zohnal konečne nejakú platňu a išli sme sa roztrhať, aké to je úžasné a požičiavali sme si ju dookola. Dnes je hudby toľko, že vypíname a nechceme ju počuť, lebo je všade. Zdá sa mi, že stratila tú hodnotu, akú mala kedysi. To sa týka samozrejme aj tej mojej. A tým pádom je ťažké nájsť si to svoje miesto pod slnkom. V hudbe je ako keby zamračené a ja hľadám lúč, ktorý by tú moju osvetlil.“

Profesionálne odohraté koncerty, akým bol aj ten v Púchove, sú nepochybne tým lúčom samotným. Žiaden moment koncertného večera totiž nepokrivkával.

(A v závere si dovolím aj osobnú poznámku: Vlado Hrnko, robíš dobrú vec. Naďalej nám sem priťahuj takúto produkciu!)

M. Frankovská / foto: R. Hrnko

Od jesene minulého roku je v púchovskom mestskom zastupiteľstve zavedený systém poslaneckých klubov. Postaral sa o to poslanec Lukáš Ranik, ktorý na septembrové rokovanie mestského zastupiteľstva pripravil novelu rokovacieho poriadku. Ako sám priznal, inšpiráciu našiel vo viacerých samosprávach na Slovensku, kde systém poslaneckých klubov funguje. V ani jednom meste však situácia nie je taká groteskná ako v tom našom, kde pracuje iba jeden poslanecký klub. Jeho názov je „Spolu pre Púchov“.

Zavedenie systému poslaneckých klubov do mestského zastupiteľstva sa nezaobišlo bez diskusie. Keď poslanec Lukáš Ranik na septembrovom rokovaní predkladal svoj návrh, tvrdil, že k novele rokovacieho poriadku ho viedli diskusie s poslancami, aby sa profesionalizovalo rokovanie poslancov. Cieľom bolo podľa neho umožniť poslancom vytvárať poslanecké kluby podľa politickej príslušnosti alebo na základe svojho rozhodnutia na účinné vykonávanie poslaneckého mandátu, na prehĺbenie politickej spolupráce, výmeny názorov a na podporu poslaneckej iniciatívy.

Skutočný cieľ vytvárania poslaneckých klubov bol však ukrytý v jednej nenápadnej vete v novele rokovacieho poriadku. Tá hovorí, že priestory pre činnosť poslaneckého klubu zabezpečuje Mesto Púchov v priestoroch mestského úradu. Prestalo totiž byť už tajomstvom, že primátor Rastislav Henek si na stretnutia pred rokovaniami mestského zastupiteľstva volá k sebe na radnicu iba vybraných poslancov. A tak sa objavila myšlienka, aby práve vybraní poslanci vytvorili poslanecký klub, ktorý sa bude stretávať v priestoroch púchovskej radnice a primátor Henek za z úlohy pozývateľa dostane do pozície pozvaného.

Zostávalo už len zabezpečiť, aby si poslanecký klub nemohli vytvoriť tzv. opozičníci, za ktorých boli v tom čase označovaní Miroslav Kubičár, Hedviga Šulcová a Jarmila Andreánska. A keďže boli traja, Lukáš Ranik vo svojom návrhu stanovil minimálny počet poslancov na vytvorenie poslaneckého klubu na päť.

Aj keď vo väčšine mestských samospráv, na ktoré sa pri svojej legislatívnej iniciatíve odvolával, mali zavedený minimálny počet troch poslancov. Práve Miroslav Kubičár prišiel s pozmeňovacím návrhom na zníženie minimálneho počtu poslancov pre založenie poslaneckého klubu z piatich na troch. Podporil ho v tom aj poslanec Rudolf Marman, lenže v hlasovaní sa už prejavila sila budúceho poslaneckého klubu „Spolu pre Púchov“.

Samotný Lukáš Ranik síce nehlasoval, ale ďalší ôsmi poslanci boli rezolútne proti znižovaniu stanoveného minimálneho počtu poslancov v poslaneckom klube. A tak nečudo, že vznikol len jediný poslanecký klub. Jeho predsedom je Lukáš Ranik a práve s ním sme sa o činnosti klubu „Spolu pre Púchov“ porozprávali.

⬤ Kedy vznikol klub „Spolu pre Púchov“, ktorého ste predsedom a kto je autorom jeho názvu?

Ak mi dobre pamäť slúži, bolo to približne na jeseň roka 2016. Nikto konkrétny autorom názvu nie je. Spoločne sme rozmýšľali ako ho nazveme a nakoniec z rôznych variant sa práve táto ujala najlepšie.

⬤ Aký bol vývoj členskej základne poslaneckého klubu „Spolu pre Púchov“, koľko má momentálne členov a ktorí poslanci ho tvoria?

Vývoj bol prirodzený. Stretol som sa s väčšinou poslancov mestského zastupiteľstva a po vzájomných diskusiách a víziách o smerovaní mesta aj do budúcnosti sa väčšina pridala a chcela vstúpiť do poslaneckého klubu. Ten tvorí momentálne desať poslancov. Toto číslo však nie je konečné. Môžu nejakí poslanci aj rozšíriť rady a naopak je možné, že nás nejaký poslanec opustí. Na vymenovanie konkrétnych mien som nedostal súhlas od kolegov členov poslancov. Avšak pri vašom poslednom rátaní a menovaní v Púchovských listoch ste sa väčšinou trafili, ale nebolo to stopercentné.

⬤ Využil niekto z poslancov možnosť vystúpenia z klubu „Spolu pre Púchov“?

Jeden poslanec ma oslovil, že chce vystúpiť, zrejme sa nenaplnili jeho očakávania. Samozrejme je to jeho slobodná a demokratická voľba a pokiaľ splní formálne náležitosti, zanesiem tento list primátorovi mesta, tak ako je uvedené v schválených zásadách o činnosti poslaneckých kluboch.

⬤ Kto tvorí vedenie klubu?

Vedenie klubu sa volilo na ustanovujúcom zasadnutí poslaneckého klubu, kde ma kolegovia navrhli za predsedu a jednohlasne schválili, takže som túto predsednícku úlohu musel zobrať. Veľmi si vážim ich podporu a dôveru a silno pracujem tak, aby som ich nesklamal. Za podpredsedu som si vybral Dana Laka a kolegovia túto voľbu taktiež jednohlasne schválili.

⬤ Ako často sa stretáva váš poslanecký klub?

Spravidla raz za mesiac, podľa nášho schváleného rokovacieho poriadku, avšak pokiaľ je niečo nutné prejednať, každý člen klubu „Spolu pre Púchov“ má právo na zvolanie klubu aj mimo riadneho termínu.

⬤ Rokovací poriadok hovorí, že priestory pre činnosť klubu zabezpečuje Mesto Púchov v priestoroch mestského úradu. Kde konkrétne sa klub stretáva?

Áno, zabezpečuje a vychádzajú nám vždy v ústrety, začo sa im chcem poďakovať. Využívame rokovaciu miestnosť pre komisie mestského zastupiteľstva a taktiež zasadačku mestskej rady.

⬤ Nemrzí vás spätne, že ste neumožnili vytváranie poslaneckých klubov aj pre menší počet poslancov ako je päť?

Nemrzí ma to, nakoľko bola o počte širšia diskusia. Nato, aby mal klub nejakú váhu a aby bol dostatočne jeho hlas počuť, je päť poslancov správna množina. Keďže púchovský poslanecký zbor tvorí 19 poslancov, tak päť poslancov je približne jedna štvrtina, čo je podľa mňa adekvátny počet na poslanecký klub.

Rado Varga