Lipa spieval pod gaštanmi aj Lasicu

Presná lokalita je púchovčanom, ktorí majú radi dobré koncerty, dôverne známa. A tak pre mnohých priaznivcov jazzu bola sobota 17. júna 2017 v Queen’s pube vrcholom hudobnej sezóny. Do Púchova prišiel nestor slovenského jazzu a spolu so svojím bandom nás ubezpečil, že je stále pánom v najlepších rokoch.

V úvode titulnou piesňou z rovnomenného albumu „Návšteva po rokoch“ dostal publikum do nálady a cez rhythm and blues-ový štandard Just the two of us preplával do vody, v ktorej mal chytených snáď všetkých. Prepletal skladbami z albumu oceneného aj Aurelom „Lipa spieva Lasicu“ a popevok v Caracas-e (Naspäť na stromy 2) nebol len nesmelou diváckou spoluprácou. Hudobník, ktorý koncertuje už viac ako päťdesiat rokov, mal osadenstvo podniku okamžite na svojej strane.

Je to koncept, na ktorom som nevedomky pracoval dlhé roky. Ja som od začiatku spieval pre publikum a myslel som si, že robiť muziku má zmysel len vtedy, keď to ľudí zaujíma. Čiže, robil som všetko pre to, aby hudba, ktorú robím, bola niečím zaujímavá, aby publikum prišlo a aby sa ešte aj zabávalo. Všetci ľudia, ktorých som mal ja rád, ktorých som počúval a učil sa od nich, to tak robili a mali úspech. A ja som chcel mať úspech tiež. Lebo keď sem prídeme piati a budeme celý večer hrať a nikto tu nebude alebo budú ľudia smutní a odídu len tak domov, to nestačí. Ten zážitok musí byť hlbší a keď sa to podarí, tak som spokojný,“ reaguje Peter Lipa na otázku, či na svojej popularite nejako systematicky pracoval.

Mám rád hudbu. Sám si viem vybrať, čo sa mi páči a čo sa mi nepáči. A mám skúsenosť, že ak sa mi niečo páči, viem tým nakaziť ďalších ľudí. Odjakživa som zbieral platne a keď ku mne niekto prišiel, s nadšením som mu ukazoval a púšťal, čo som našiel. A vedel som ten „bacil“ preniesť na ostatných. A tak to robím aj so svojou hudbou. Najskôr musím byť ja presvedčený, že to je dobré, že vydávam zo seba maximum a potom je šanca, že tá iskra preskočí od nás z javiska aj do hľadiska,“ dodáva spevák.

Peter Lipa si na jednom pódiu zahral so svojím synom, ktorý je klávesákom a vďaka ženbe sa stal polovičným Púchovanom.

A povestná iskra preskočila aj na verných fanúšikov Deža Ursínyho (s ktorým v minulosti Lipa tiež spolupracoval), a to v momente, keď zaintonoval prvé tóny z jeho skladby Tvár v zrkadle.

Peter Lipa je synonymom slovenského jazzu, a to aj preto, že sa s ním vie rytmicky a prízvukovo vysporiadať aj v slovenčine. Na to však treba dobré texty. „Ja som do svojich štyridsiatich rokov spieval po anglicky. To, čo robím v slovenčine, je naozaj o tých textoch. Začnem robiť pesničku až vtedy, keď mám dobrý text. To je pre mňa základ a väčšia polovica skladby. A teda musím povedať, že som mal veľké šťastie, keď sa rozhodol so mnou spolupracovať pán Lasica a bol a stále je ochotný dávať mi texty. To je pre mňa veľká vec,“ odpovedá spevák na otázku, či si textárov vyberal on alebo sa mu ponúkli sami.

Pre poriadok treba uviesť, že v minulosti spolupracoval napríklad s Tomášom Janovicom, Jánom Štrasserom a zopár textov mal aj od Joža Urbana. „Medzičasom mi život ukázal, že sú aj ďalší dobrí textári, Rudo Rusiňák či Vlado Kraus. S Milanom Lasicom však spolupracujem najintenzívnejšie a to najmä preto, že keď mi dá desať textov, všetky sú dobré a niektorý je ešte lepší,“ uzatvára Lipa textársku tému.

Peter Lipa okrem toho, že počas svojej kariéry spolupracoval s množstvom svetových hudobníkov zvučných mien, dodnes zastrešuje Bratislavské jazzové dni, ktorých bol spoluzakladateľom. Zaujímalo ma i to, či má ešte nesplnený sen o hosťujúcom hudobníkovi alebo formácii. „Ja som spokojný aj teraz. Každý rok, každý mesiac a každý deň svet ponúka nové úžasné talenty. Ak by som teraz jedného menoval, tak o pol roka sa objaví ďalší, ktorého by som chcel dotiahnuť tiež. Takže toto je nekonečná pesnička. Budem spokojný vtedy, keď budú spokojní diváci a bude sa im páčiť to, čo som im aktuálne priniesol,“ bola jeho odpoveď.

A púchovské publikum muselo byť spokojné i s muzikantmi, ktorí sú súčasťou Lipovej sprievodnej kapely. Na klavíri so spevákom hral jeho syn, Peter Lipa ml., zabicími sedel Michal Fedor, basovú linku držal skúsený Michal Šimko a so saxofónom v Lipovom bande s malou prestávkou hosťuje už pätnásť rokov Radovan Tariška.

Máme za sebou roky spolupráce. Pre mňa osobne to bola obrovská česť, keď ma Peter prizval do svojho projektu už v roku 1998, kedy som aktuálne maturoval na konzervatóriu. Hrali sme spolu na šnúre v Poľsku a ďalších okolitých krajinách a mňa to veľmi posúvalo nielen po muzikantskej, ale aj po ľudskej stránke. Peter je totiž nielen skvelý muzikant, ale aj človek, s ktorým sa dá rozprávať úplne o všetkom,“ hovorí Rado, v súčasnosti garant projektu Radio Band, ktorého cieľom je šíriť novú autorskú hudbu z oblasti jazzu a príbuzných žánrov.

Za zmienku určite stojí aj to, že hrá v kapele, ktorú zastrešuje Quincy Jones (producent Jacksonovho albumu Thriller). Bez nadsádzky, Tariška bol druhou hviezdou večera. Lipa je skrátka pán, ktorý si vie vyberať. Príjemné je však vedomie, že spojenie bolo obojstranné. „Ja som tu hral prvýkrát, tak som nepoznal nastavenie Púchovčanov. Pretože každé mesto má svoju mentalitu a muzikant to vie vycítiť. Bola to pre mňa výzva. A mal som skvelý pocit. Ľudia sa bavili a sú veľmi milí, takže úžasne tu bolo,“ oceňuje reakcie z hľadiska saxofonista.

A podobne vnímal púchovské publikum aj Lipa. „Cítil som sa fantasticky. Je to príjemný podnik, boli tu príjemní ľudia, prišlo ich veľa a od prvej chvíle som videl, že sú na mňa zvedaví. To je veľmi vzácny jav. Týmto ľuďom ďakujem a mám ich rád,“ nešetrí spevák superlatívami na adresu publika.

Snáď takéto momenty dodajú dlhé roky koncertujúcemu hudobníkovi aspoň štipku nádeje do jeho jemne pesimistického pohľadu do budúcnosti: „Nová doba priniesla nový pohľad na hudbu ako takú. Hudba za mojich čias bola vzácnosť. Niekto niekde zohnal konečne nejakú platňu a išli sme sa roztrhať, aké to je úžasné a požičiavali sme si ju dookola. Dnes je hudby toľko, že vypíname a nechceme ju počuť, lebo je všade. Zdá sa mi, že stratila tú hodnotu, akú mala kedysi. To sa týka samozrejme aj tej mojej. A tým pádom je ťažké nájsť si to svoje miesto pod slnkom. V hudbe je ako keby zamračené a ja hľadám lúč, ktorý by tú moju osvetlil.

Profesionálne odohraté koncerty, akým bol aj ten v Púchove, sú nepochybne tým lúčom samotným. Žiaden moment koncertného večera totiž nepokrivkával.

(A v závere si dovolím aj osobnú poznámku: Vlado Hrnko, robíš dobrú vec. Naďalej nám sem priťahuj takúto produkciu!)

M. Frankovská / foto: R. Hrnko

Púchovské listy

Mohlo by Vás zaujímať Podobné novinky

Pridať odpoveď

Váš email nebude zverejnený...

Odoslaním Vášho príspevku súhlasíte s Pravidlami diskusie.