Slovenská a Česká pošta vydávajú spoločnú známku

Slovenská pošta vydáva dnes, 18. marca 2022 poštovú známku „Spoločné vydanie s Českou Republikou: 150. výročie uvedenia do prevádzky Košicko-bohumínskej železnice“ s nominálnou hodnotou 1,85 €.

Poštová známka rozmerov 44,4 × 30,75 mm, vrátane perforácie, vychádza vo forme hárčeka s 1 známkou a jedným kupónom. Známku vytlačila technikou oceľotlače v kombinácii s ofsetom spoločnosť Tiskárna Hradištko, s.r.o.

Hlavným motívom poštovej známky je parný rušeň s kužeľovito ukončeným kotlom radu 110, ktorý bol v roku 1908 vyvinutý, pre vysokohorské prostredie, šéfkonštruktérom Rakúskych štátnych dráh Karlom Gölsdorfom. Pre Košicko-bohumínsku železnicu bola v roku 1918 modifikovaná séria l p na prepravu ťažkých rýchlikov. Hárček poštovej známky stvárňuje historickú mapu so zvýraznenou trasou Košicko-bohumínskej  železnice.
Súčasne s poštovou známkou bude vydaná obálka prvého dňa (FDC) s pečiatkou FDC s dátumom 18. 3. 2022 a domicilom mesta Košice. Motívom prítlače obálky FDC je železničná výhybka s budovami železničných staníc v Bohumíne a Košiciach v pozadí. FDC pečiatka je tvorená trojuholníkovou dopravnou značkou so siluetou rušňa. FDC vytlačila technikou ofsetu spoločnosť Tiskárna Hradištko, s.r.o. Autorom výtvarného návrhu poštovej známky, kupónu, hárčeka, FDC a FDC pečiatky je prof. Dušan Kállay, akad. mal.. Autorom rytiny poštovej známky a kupónu ako aj líniovej rozkresby hárčeka je Jaroslav Tvrdoň.
Trate Košicko-bohumínskej železnice dodnes tvoria jednu z hlavných tepien slovenskej železničnej siete. História železnice sa začala písať už v polovici 19. storočia, kedy jedinými traťami na mape Uhorska boli parná železnica (Viedeň  – Pešť – Debrecín) a konská železnica (Bratislava – Trnava), a teda celá oblasť horného Uhorska bola prakticky železnicou nedotknutá. Vážnosť situácie si uvedomovali nielen uhorskí podnikatelia a intelektuáli, ale pod ich tlakom aj podstatná časť politikov. Uhorský snem už v roku 1839 prerokovával Zákon č. XXV/1836, ktorý možno považovať za základ uhorskej dopravnej politiky. Z neho neskôr vyšiel aj Zákon č. XXX/1848, ktorý priamo ukladal výstavbu trinástich železničných tratí. Ale ani ten nijako mimoriadne neurýchlil výstavbu potrebných železničných spojení.

V období polovice 19. storočia sa výstavbou trate spojujúcej Sliezsko cez Jablunkov, Žilinu, Liptovský Mikuláš, Poprad a Spišskú Novú Ves s Košicami začala zaoberať správa železiarní v Třinci patriacich veľkokniežaťu Albrechtovi, členovi cisárskej rodiny. Prvý reálny návrh, ktorý sa začal uskutočňovať, pochádza z roku 1864 a riešil práve záujmy sliezskych železiarov. Vybudovaním železnice sa mala zrýchliť  a zefektívniť doprava železnej rudy zo spišských a gemerských ložísk do třineckých železiarní, ako aj doprava uhlia zo sliezskych baní na sever a východ Uhorska. Podporným argumentom bola aj doprava dreva, dobytka a potravinárskych produktov a v neposlednom rade aj zlepšenie spojenia do slovenských kúpeľov a Vysokých Tatier.
Prvé práce sa napokon začali 15. októbra 1867, ale pre finančné problémy sa výstavba prerušovala a odkladala, až pokiaľ financovanie stavby neprevzala Anglicko-rakúska banka. Potom sa výstavba trate naplno rozbehla. Ako prvý bol dokončený úsek Košice – Kysak – Prešov, na ktorom sa prevádzka rozbehla 1. septembra 1870. Ďalšie úseky nasledovali v roku 1871, až sa napokon spustila prevádzka aj na poslednom úseku Spišská Nová Ves – Kysak 12. marca 1872. Pravidelná prevádzka na celej trati z Bohumína do Košíc začala 18. marca 1872 jedným párom zmiešaných vlakov. Motívom poštovej známky je parný rušeň triedy Ip s kotlom ukončeným kužeľovitými dymničnými dverami. Košicko-bohumínska železnica si v rokoch 1908 – 1912 nechala vyrobiť pre zabezpečenie dopravy ťažkých rýchlikov 18 takýchto rušňov, pričom inšpiráciou boli rušne radu 110 rakúskej Cisársko-kráľovskej štátnej dráhy (k.k.St.B).

Ing. Michal Tunega