Štyridsaťpäť je málo, ale aj veľa…

Čas je neúprosný, uteká a ani sme sa nenazdali a prešli od počiatku našej činnosti, činnosti bábkového súboru D 121, dá sa povedať, že skoro celé dve generácie – štyridsaťpäť rokov. Bábkové divadlo v Púchove. O čom to je?

Bábkové divadlo – je to jedno z odvetví divadelného umenia, kde sa herec prevteľuje do imaginárnej, alebo konkrétnej osoby či zvieraťa, vystružlikaného z dreva, ušitého z handričiek, či pozliepaného z papiera. Tieto postavičky ožijú v jeho rukách, rozprávajú a spievajú jeho ústami a divák, obyčajne detský, sa dostáva do tajomnej doby rozprávkových kráľovstiev, či niektorej súčasnosti, alebo budúcnosti. To je môj pokus o akú-takú definíciu.

Život nášho súboru bol veľmi činorodý. V Púchove sa to rozbehlo niekedy v septembri v roku 1970, kedy učiteľka Hanka Dišeková a jej manžel Kamil ušili a pozliepali pár hračiek, bábok a za pomoci Hely Zlatošovej a priestorov malej sály novučkého Domu kultúry naštudovali so svojimi školskými deťmi bábkovú rozprávočku Kačiatko. Školopovinného diváka to tak okúzlilo, že sa chceli všetky deti prihlásiť do tohto súboru a venovať sa tejto činnosti. Teta Dišeková si pribrala na pomoc svoje kolegyňky – Majzelovú, Šujakovú, Záleskú, Čederlovú, aby to vôbec zvládali a v tomto malom divadielku sa tak s ich pomocou zrodili hry – O zvieratkách, Nevedkove dobrodružstvá, Lízočka…

Detský herec v tomto súbore bol taký oduševnelý, že každý chcel robiť všetko a učiteľky mali čo robiť, aby aj ich zvládali. Lenže deti aj dorastali a odchádzali do škôl mimo Púchova, a tak sa základné obsadenie súboru dosť menilo.

V tej dobe sa začali zaujímať o toto odvetvie umenia aj starší záujemcovia ako Laco Drobný, Julo Kubuš, Jožo Jastraban, Marka Klučarová, Janko Lišaník, ktorí sa dohodli s Helou Zlatošovou, že skúsia vniesť, aj keď tomu až tak nerozumeli, na scénu malej sály DK toto tajomno rozprávok oni sami a pridali sa k učiteľkám, ktoré v súbore zostali po odchode detí.

Písal sa august 1973. Naštudovali za pomoci profesionálneho režiséra Milana Tomáška zo Žilinského bábkového divadla Malíkovu hru Lopta hopta. Nám, hercom, pomohla jeho manželka Betka, tiež herečka žilinského divadla, ktorá nám ukázala, ako sa vodia rôzne druhy bábok a peripetie okolo toho. Do svetiel divadelných reflektorov sa tak začal dívať divadelný súbor dospelých, pod názvom D 121 (divadlo pre 121 divákov, toľko bolo v malej sále stoličiek) a pokračovali sme spolu s pani učiteľkami v tejto činnosti, aj keď v podstate to bolo viacmenej len oficiálne premenovanie tohoto súboru.

No bol to základný kameň našej histórie a nesmierneho množstva odriekania a každodenného potu, prebdených večerov a nocí – plný entuziazmu života na doskách malej sály DK… Zrodila sa nová rodina – rodina ľudí spolu spätých cez príbehy a krásu bábkarského umenia. Vytrémovaní pred každým predstavením sme si dávali ten tradičný tfuj, tfuj kalíšok a kvázi kopanec do zadku pre šťastie a tiež sme si aj sami sebe držali palce. Ale vytrémovaní boli aj ľudia „za nami“ – technika. Osvetľovali a ozvučovali hru, vyrábali scénu a dotvárali, dosládzali a dosáľali hry nášho súboru aj činoherných súborov, ale aj folklóru a hudobných kapiel.

Zlaté ruky starších technikov Matúša Žemlu, Joža Repáča, môjho tatu Jana Drob- ného, Joža Racku starého aj mladého Suchára vytvárali aj to čo bolo nemožné. A pridali sa aj mladší technici Peter Janík, Milan Podkrivacký, Ivan Galánek, Jožo Paganík, Stano Kozáčik, a to boli ľudia, o ktorých sa málo hovorí a píše, ale boli to ľudia, bez ktorých by každému súboru škrípali kolesá.

V tom čase zlanárila Hela Zlatošová na podnet Jula Kubuša, muzikanta Fera Hajšmana a mňa, aby sme dotvárali hry živou muzikou. Na skusy. Nuž a bola z toho nie jedna, ale niekoľko hier. A mne tieto hrátky učarovali doteraz. Byť profíkom, mohol by som s mojimi tu strávenými 44 rokmi požiadať aj o divadelný dôchodok. Boli sme kamaráti a kamarátky, radili sme sa pri problémoch v živote, pomáhali si, boli sme si jeden druhému spovedníkom, chodili sme spolu do kina, do krčmy, do divadla, na koncerty, či na rôzne iné akcie, navštevovali sme sa doma, boli sme si súrodenci, boli sme ozajstná rodina. A tento, tak veľmi bláznivý bábkarsky život, sa hlboko vryl – po rodine a horách – do môjho srdca. Tieto časy sú však už v nenávratne, teraz sa už žije v iných dimenziách. Ale bola to minulosť, na ktorú sa nezabúda.

Zažívali sme nesmierne množstvo zážitkov, hlavne po našich divadelných potulkách po Slovensku, Čechách i Európe a priateľov – bábkarov sme mali, kam ani oko nedovidelo. Každý z nás bol bábkarinou posadnutý a išli sme si ruky nohy zauzliť. Popritom sme niektorí občas zabrúsili do bratských činoherných súborov (ja som tiež účinkoval asi v štyroch hrách v súbore Makyta, ale tam ma moc neprijali a dávali mi starí herci pocítiť, že nie som ich krvná skupina), a tak hlavne bábková scéna, to bola moja základňa.

Ja, náš Laco, Hela, Julo „kváder“ Kubuš, Hanka Hernádiová, Viki Šramčíková, Marka Klučárová, Gita Rusnáková, Juro „lulo“ Bortlík, Soňa Ďurkáčová a tety učiteľky, to bol náš základ a každý rok sa okolo nás pretmolil nejaký odvážny školák z gympla či učňáku. Bol to prísun nových tvárí a rúk, niekedy menší, ale boli roky, kedy prišli veľmi silné osobnosti, ako sestry Crkoňové, Jarka Smutná, Táňa Kaššovicová, Miro Malina, Jana Hrašnová, Zlatošovej deti Bea, Katka a Peťo, Eliška Marečková, Eva Pobežalová, Peter Vacula, Mirka Sásová, Milan Gáborík, „dvojičky“ Ala Čviriková a Eva Jurašíková, Vlado Závodný, Aďa Chanová, Lubo Talčík či Miloš Žatko, Aďa Lutterová, Anička Hudáková, manželia Rehákovci a títo niektorí vydržali dlhší čas, či ostali až dodnes.

Tiež určitú dobu hrávala s nami študentka z New Yorku z USA, Emily Ogrinz Skutch, ktorá bola na Slovensku na pracovnej stáži. A už dlho sú oporným múrom Majka Valachová, Miriam Gajdošíková a bezpochyby naša jednička Vlado Raček. Niektoré sezóny, vlastne až dodnes, bývalo obsadenie vekovo už dvoj i trojgeneračné.

Každý rok sme sa zúčastňovali bábkárskych súťaží, kde sme sa často prebojovávali do celoslovenských súťaží v Žiline či celoštátnych v Chrudimi, alebo na Martinskú Žatvu, Belopotockého Mikuláš, Palárikovu Rakovú, Vsacký pohár či Čechovov Olomouc. Bolo to dosť náročné, ale zvládali sme to plných dvadsaťtri rokov. Potom sme sa dohodli, že upustíme od súťaží a budeme hrať len doma a po okolí, čo nám znalí bábkari vyčítali, bola tam obava, že upustíme z nasadenia a po umeleckej stránke budeme stagnovať. Ale bolo to naše rozhodnutie a nebudem klamať, ani nám to až tak nevadilo.

Už sme mali dosť rôznych popravde aj neobjektívnych názorov, kde si to každý jednotlivec z poroty predstavoval inak a podľa toho, ako by to režíroval on, alebo aké šance mal jeho vlastný či blízky súbor. My sme to v podstate aj tak, hlavne z technických príčin, nemohli a viac menej ani nezobrali do úvahy a hrali sme to tak, ako to bolo pôvodne nacvičené – možno s malými úpravami i keď tam boli aj dobré pripomienky. Pre nás to boli pripomienky skôr do budúcna. Hlavne, že budeme hrávať a aspoň nám odpadnú nervy a tiež menšie problémy s uvolňovaním z práce, keď bolo treba.

Ale ani slnko nesvieti každučký deň a prichádzajú aj temné mraky v živote. Pre nás púchovských bábkarov nastali veľmi čierne a ťažké chvíle, keď nás náhle opustili Lulo a náš Laco. Vtedy nám naozaj zhaslo slnko a bola to pre nás tvrdá a nečakaná rana pod pás od nemilosrdného osudu a nevedeli sme ako ďalej. Boli to ťažko nahraditeľné osobnosti, ktorých charizma svietila všade okolo.

Boli to silné, také pomyselné riadiace páky súboru. Nevedeli sme kade z konopí. Vo všetkých činnostiach zrazu boli diery a až tu sme si uvedomili, kto nám odišiel a tento stav trvá viac menej dodnes. Ich šikovnosť, ich logika, ich rozum a vynachádzavosť v tej ktorej chvíli sa doteraz len ťažko pláta a nik ich nevie plnohodnotne nahradiť. Tiež sa ťažko nahrádzali a chýbajú nám Alenka Dašková, Miro a Evka Pobežalová, Táňa Kaššovicová, osobnosti, ktoré nám zobrala zákerná a ťažká choroba, osobnosti, ktoré určite svojim odchodom ochudobnili náš súbor.

Náš „ otec“ Milan Tomášek chodil do Púchova rok čo rok i napriek svojmu veku a spolu s Helou z nás vždy vyžmýkal aj dušu. Keď to bolo náročnejšie, zobral so sebou aj ďalších hercov zo žilinskej scény, ktorí do nás hustili bábkarske umenie. Tiež bábky sa vyrábali prakticky v žilinských dielňach a až po kľúčikovom prevrate sme si scénu aj bábky vyrábali sami. Boli sme veľmi spätí s Tomáškovcami a hlavne im vďačíme za zrod bábkariny u nás. Boli pri nás vlastne odmalička.

Naša aktívna sezóna býva súbežná ako školský rok a prakticky skoro každú sezónu sme nacvičili nejakú novú hru, ktorú v poslednej dobe vybrala a režírovala naša šéfka M. Frankovská. Až do chvíle kedy novozvolené predstavenstvo Púchova zlikvidovalo veľmi dobrú Púchovskú televíziu a vyhodili celý ansábel aj s pravdovravným šéfom Radom Vargom. Tiež aj Frankovskú, ktorá tam pracovala a po ktorej chňapli „brátislavske“ divadlá, kam odišla za prácou. Bolo to viacmenej proti nášmu mysleniu.

Venujeme sa kultúrnemu dianiu dosť dlho na to, aby sme vedeli posúdiť, čo je dobré a čo nie a do čoho nie je škoda investovať. My tiež nezabúdame a naša šéfka nám chýba. A tiež Miloš Žatko, ktorý v televízii pracoval, odišiel radšej do predčasného dôchodku a „vyprdol“ sa na slabučkú a drahú bystrickú televíziu, ktorá si zobrala na starosť aj Púchov.

Bol to dosť silný kopanec aj do nás a zatiaľ stagnujeme a čakáme, ako sa rozhodnú občania Púchova a koho si zvolia v novembri, lebo aj moje osobné rozhodnutie je také, že ak zvolia aj do budúcna terajšiu závistlivú, bezcharakternú a pomstychtivú zostavu mestských pánov, ktorí sa cez svojho primátora chvália našim mestom, do ktorého prakticky nič neinvestovali a ani nemajú žiadne zásluhy na budovaní jeho image a môžu sa učiť od chudobných Nepálcov, čo je to charakternosť, láska, dobrotivosť, úprimnosť či srdečnosť, tohto neprajného ansáblu čo zasiahol do našich radov, tak budem uvažovať, či budem ešte pokračovať ďalej. Aj keď nový šéf Púchovskej kultúry je divadelným či kultúrnym potrebám naklonený, ale bohužiaľ háji vládne farby, hrá pre nich a je na druhej strane kultúrnej rieky.

Načierali sme našimi hrami aj do mágie a tiež do rôznych žánrov, hrali sme o kráľoch a princeznách, čarodejníkoch, škriatkoch, drakoch, ježibabách, boli tam dobré a zlé deti, rôzne zvieratká, oživlé vláčiky, hrali sme o slniečku, mesiačiku, o vetríkoch, o lese, o vode, o zemi, o čase, o sebe, o minulosti, o prítomnosti, o budúcnosti a vôbec o večnom boji dobra a zla, o zlate, striebre, drahokamoch, mamone, skrátka o živote v rôznych podobách. Ale bohužiaľ aj v minulosti sa snažili našu činnosť často usmerňovať politici či už mestskí či z okresu alebo aj vyšší. To sa naplno prejavilo v 2009-tom roku, kedy tiež vyhrali peniaze, lakomosť a moc a vyrazili nás zo dňa na deň z DK a narobili nám problémy kde, či a ako ďalej.

Hrávali sme na rôznych javiskách – menších, väčších, na javiskách s jednou, dvoma žiarovkami, na javisku, kde sme vyhodili z prúdu pol dediny, keď sme sa napojili, ale aj na javiskách s kvalitným svetelným parkom, po rôznych mestách, dedinách, školách, v rôznych ústavoch a zariadeniach v telocvičniach na chodbách od Prahy až po Tatry. Bolo to krásne obdobie. Mali sme zvuk a mali nás radi. A my sme boli na to veľmi, veľmi hrdí a považovali sme si to. Teraz už keď sme prestali chodiť po súťažiach, hrávame viacmenej na svojom domácom javisku pre blízke okolie, a tak tie zážitky z ciest sa už tak nevyskytujú a žijeme kľudnejším a pokojnejším divadelným životom. To je naša história.

Ale…je mi ľúto, že aj keď v terajšej dobe život nie je jednoduchší, ľudia sa uzatvárajú do seba. V tej dobe, aj keď bolo človeku ťažko, vždy si našiel chvíľku pre priateľov. A divadlo utužovalo, ľudia boli pred sebou otvorenejší, držali spolu a mali k sebe bližšie i napriek vytýčeným tvrdým mantinelom. Ešte v DK sa veľmi starali o chod kultúry a držali ju nad vodou hlavne Fero Vaněček a Evka Kukučková a bez nich som si to ani nevedel vtedy predstaviť.

Neskôr a vlastne aj teraz to je Peťo Hudák, ktorý je stálou studnicou divadelných nápadov a tiež takým tmelom a lepidlom vzťahov a má veľmi pokojnú povahu a vždy svojským humorom urovná a utíši každý zvýšený adrenalínn. Púchovskú kultúru môže veľmi mrzieť, že odrovnali s Žatkom a Frankovskou aj takéhoto človeka, veľmi agilného a ešte stále plného entuziazmu, ktorého nám závidí celé kultúrne Slovensko. Ale čas ide len dopredu a nikdy sa nevráti a s dnešným dianím sa to už nedá porovnávať.

Na druhej strane si prajem, ak ešte budeme účinkovať ďalej, aby sme ešte nejaký čas, ak to bude možné, šírili to tajomno rozprávok medzi mladou generáciou aspoň dovtedy, dokedy ich toto umenie bude ešte zaujímať viac, ako computery, lebo úsmev a žiarivé očká mladého diváka boli vždy obrovskou vzpruhou a podporou, že robíme ešte niečo, čo má aký taký význam, či už je to umelecky na výši alebo komerčná záležitosť.

Nuž ale sú to iba moje úvahy a názory a vyznanie mojej bábkarskej duše v jednej slabej chviľke, pri tomto bradatom výročí nášho súboru.

Marcel Drobnýbábkar, poberateľ štátneho dôchodkového zabezpečenia a už dlhóóó už od počiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia DJ a muzikant a člen divadla D121 v Púchove nad Váhom v Dome osvety v Dome kultúry ROH i v novom mestskom Divadle, kde som naplno zaberal svojimi širokými aktivitami a prežíval éry všetkých riaditeľov – p. Štefana Maka, Jozefa Beloviča, Štefana Žideka, Boženy Sieklikovej, Miky Vargovej a momentálne terajšieho šéfa Púchovskej kultúry Miloša Svobodu.
Amen.

Púchovské listy

Mohlo by Vás zaujímať Podobné novinky

Pridať odpoveď

Váš email nebude zverejnený...