Žiť tak, aby človek nemusel padnúť na kolená, ani na zadok

Pre väčšinu Púchovčanov by to bola jednoduchá hádanka: Uhádnite meno rodáka z Púchova, bývalého úspešného podnikateľa a politika s iniciálkami VV? V nedeľu 21. apríla tomu bolo 10 rokov, čo Viliam Veteška vo veku 55 rokov predčasne opustil svoju rodinu a priateľov. S množstvom úspešných projektov, za ktorými sa mohol s hrdosťou obzrieť, ale aj s množstvom plánov, ktoré mal pred sebou. Značku WILI ešte aj dnes udržiavajú v povedomí jeho dve deti – Denisa a o dva roky mladší Viliam. Spomienky na Viliama Vetešku sú témou nášho dnešného rozhovoru s jeho dcérou Denisou Veteškovou.

⬤ Ak by ste chceli niekomu známemu ukázať miesta, kde váš otec zanechal v Púchove najsilnejšiu stopu, kam by ste ho priviedli?

Určite by som mu ukázala biznis, ktorý v Púchove vybudoval, predovšetkým dnes už bývalý hotel Wili, ale hlavne priľahlé športoviská. Môj otec ešte v 70. rokoch ako mladý chlap spolu s množstvom svojich priateľov a známych pracoval na tom, aby v blízkosti hotela vznikali športoviská ako plaváreň, vonkajšie kúpalisko či futbalový štadión a naplnila sa tak predstava pekného športového centra.

⬤ Vy ste sa narodili, keď mal otec 22 rokov, váš brat Viliam je o dva roky mladší, takže v tom čase to bol štandardný vek na založenie rodiny. Bol aj štandardným otcom? Vodil vás do školy, na krúžky?

My sme bývali hneď pri škole, takže do školy nás vodiť nemusel. Či s nami robil úlohy, to si veru nepamätám, ale vždy sa snažil o to, aby sme mali zabezpečenú mimoškolskú činnosť – vozil nás na tréningy, chodil s nami lyžovať. Chodil so mnou na hádzanárske zápasy, s bratom Viliamom zasa
pravidelne na tenis. Aj v období, keď sme sa za ním presťahovali do Prahy, kde pracoval ako obchodný námestník CKM, bol pre nás predovšetkým športovým otcom. Na rodičovské združenia nechodieval, ale na turnajoch nesmel chýbať.

⬤ Asi by som to nazval prísnosť, ktorá vášho otca v pracovnej oblasti najlepšie vystihuje. Dalo sa s ním zasmiať, zabaviť, ale keď prišlo na plnenie úloh, tam nekompromisne vyžadoval presnosť. Bol taký aj doma?

U nás sa to veľmi nerozdelovalo, či firma alebo rodina. Keď si sa flákal, tak si to schytal či tam alebo tam. Lenže nám v tom išiel príkladom a prísny bol predovšetkým sám na seba. Jeho búchanie po stole bolo v okruhu spolupracovníkov a priateľov všeobecne známe, a tak sme sa všetci snažili, aby ho obmedzoval na minimum. A či sa ho ľudia báli? Ja si myslím, že len vzbudzoval rešpekt. Určite aj svojou postavou a silou hlasu.

⬤ Predpokladám, že pre vás s bratom bol vzorom. V ktorom z vás dvoch sa on viac videl?

V každom z nás bolo niečo z neho. Ja som viac jeho povaha a s tým určite súviseli aj naše spoločné konflikty. Viliam je asi až vekom čoraz typickejší Veteška. Tým, že som bola staršia a od začiatku som robila vo firme, tak si otec myslel, že by som mohla byť biznismenkou typu „od rána do noci“. Časom pochopil, že som predsa len žena a že je mi blízka rodina a deti. Keď vstúpil do politiky, často sedával s Viliamom, ktorý má vyštudované medzinárodné vzťahy, a nechával si od neho aj radiť.

⬤ Veteškovský biznis – to je predovšetkým cestovný ruch, a to nielen v Púchove, ale napríklad aj v Tatrách, na Liptove či v neďalekých Belušských Slatinách. Kde to mal váš otec najradšej?

Určite na chate v Liptovských Revúcach. Bol poľovníkom, aj keď neskôr od lovenia prešiel k pomoci v lese a k ochrane zvierat. Cítil sa tam naozaj veľmi dobre a vždy tvrdil, že ak raz skončí s politikou, tak sa tam zavrie a bude žiť v kľude, v lese a obklopený prírodou. Som presvedčená, že ak by mu plány nenarušila choroba, tak aj dnes by sme ho tam našli.

⬤ Ako úspešný podnikateľ do politiky vstúpil v roku 2002. Uvažoval nad tým dlho?

Myslím si, že zlomovým bodom pre neho bolo hádzanie polien pod nohy v súvislosti s projektom Slovenských aerolínií. On ako veľmi zdatný obchodník s tou nespravodlivosťou nevedel ďalej bojovať a dostal sa do situácie, že projektu prvého národného dopravcu už nevedel pomôcť. A preto vstúpil do politiky, aby mohol ovplyvniť veci, ktoré považoval za správne a dôležité.

⬤ Radil sa o tom s vami?

On bol typ človeka, ktorý si všetko najprv do poslednej bodky premyslel a až potom s tým vyšiel von. Takže mohli sme si namýšľať, že sa s nami o tom radí, každopádne už predtým bol o vstupe do politiky pevne rozhodnutý.

⬤ Myslíte si s odstupom času, že by sa v politike presadil v ktorejkoľvek strane, nielen v HZDS?

Som presvedčená, že áno. Ale prišla ponuka z vtedy najsilnejšej strany a ak bolo jeho zámerom ovplyvňovať veci, tak logicky s tou najsilnejšou stranou to išlo najľahšie.

⬤ Práve za HZDS sa stal podpredsedom parlamentu a ako sa neskôr ukázalo, bol aj jediným politikom vnútri strany, ktorý mohol reálne vystriedať Vladimíra Mečiara vo funkcii predsedu. Zasiahla vyššia moc…

V júni 2007 sa mal voliť nový predseda HZDS na najbližšie obdobie a Mečiarovým konkurentom bol môj otec. Tzv. Veteškovo krídlo viedlo volebnú kampaň v rámci strany, chodili po Slovensku, aj u nás v hoteli robili niekoľko stretnutí a otec bol tým dosť zaneprázdnený. Takže ak sa u neho objavili príznaky choroby, pripisovalo sa to únave a stresu. Žiaľ, následné vyšetrenia ukázali ten najhorší variant.

⬤ Kombinácia slov nádor a mozog znie hrozivo. Určite ste dúfali, že bude žiť dlhšie ako len dva roky od diagnózy…

My sme naozaj všetci verili, že otec sa dá do poriadku, aj keď nám pán profesor Šteňo, ktorý ho operoval, na rovinu povedal, že keďže ide o štvrté štádium rakoviny, máva to rýchly priebeh. Vrátil sa však ešte počas tých dvoch rokov do parlamentu, ale potom to už malo rýchly progres.

⬤ Čisto hypotetická otázka: Ak by sa vyliečil, bol by ešte dnes v politike?

Myslím si, že nie. A ani v komunálnej. Bol by na chate v Liptovských Revúcach. Ak by však niekto prišiel po radu, určite by ho neodmietol.

⬤ A ak by sa choroba nedostavila?

Jeho prvotným bodom záujmu bolo vytvorenie ministerstva pre cestovný ruch. Aby bolo hoteliérstvo a turizmus dostatočne podporované, chcel ukázať, čo všetko môže Slovensko cez cestovný ruch ukázať. Bol by v politike dovtedy, kým by to nedosiahol.

⬤ Desať rokov po jeho smrti je na vás s bratom, aby ste značku Wili a meno Viliama Vetešku udržiavali v povedomí. Darí sa vám to?

Myslím, že áno, i keď my s Viliamom nie sme “agresívni” podnikatelia. Otec nám jasne obom povedal: nebuďte hlúpi a hľaďte predovšetkým na svoje na zdravie a rodiny. Ja inklinujem viac k službám, Vilo k výrobnej sfére. Snažíme sa značku Wili udržiavať, myslím si, že sa nám to darí celkom dobre a otec by z nás mal radosť.

Za rozhovor poďakoval

Rado Varga

---

Púchov je pre mňa štart i cieľ

(Z rozhovoru s Viliamom Veteškom z leta 2002)

⬤ Vašou srdcovou záležitosťou je cestovný ruch. S tým sa podľa mňa nedá narodiť, možno sa tým iba nakaziť. Kedy sa vám to podarilo?

Cestovný ruch, doprava a hoteliérstvo patria do komplexu služieb. Ja osobne chápem poskytovanie služieb ako partnerstvo, prejav vzťahu priateľstva a porozumenia. Žiaľ, v našej spoločnosti to ešte celkom tak nie je. U nás to skôr mnohí chápu ako poskakovanie na zapísknutie.

Ja však budem pokračovať v uplatňovaní vlastnej filozofie a výsledky môžeme vidieť aj v Púchove. Príkladom je hotel Wili. A pokiaľ ide konkrétnejšie o mňa? Sám som odmietal a odmietam komukoľvek posluhovať. Poskytnúť služby v najvyššej kvalite považujem za prestíž. Keď je to v človeku, tak je to radosť z práce.

⬤ Ak by vám v tomto období chceli priatelia ulahodiť, bolo by to viac pozvánkou na partičku tenisu alebo na lov divej zveri?

Popri autách sú to moje najväčšie hobby. Žiaľ, koleno, ešte z volejbalu, už neposlúcha, a tak má prednosť návšteva prírody, prechádzka v lese a príležitostný lov. No keď priatelia a les, tak aj pohár dobrého vínka. A keď jagerek, tak s aperitívom. Ešte nebol nikto proti.

⬤ Nemali ste niekedy pocit, že sa poľuje aj na vás?

V minulosti, na jednej tlačovej besede v Bratislave, zo mňa vyhŕklo: „Hlupák s pištoľou v ruke je rovnako nebezpečný ako hlúpy štátny úradník s okrúhlou pečiatkou!“ Prax ukázala, že je to pravda. Fakty prehovorili a poľovačka skončila. Mimochodom práve v tom čase sme pomenovali prvé slovenské lietadlo názvom „Púchov“, čo niektorí nemohli v Bratislave prehltnúť. Tak som im odpoveď napísal na priečelie púchovského hotela.

⬤ Dávnejšie som sa mal možnosť zoznámiť s vašim životným krédom – žiť tak, aby človek nemusel padnúť na kolená, ani na zadok. Boli chvíle, keď už to s vami bolo nahnuté, či už dopredu alebo dozadu?

Ej veru bolo. Keď som chcel prosiť, nebudem menovať, a nakoniec som zistil, že si to nezaslúži. A dobre som urobil, že som to ustál. Inokedy som si myslel, že pán, ktorý ma mal prijať, ma svojimi vedomosťami posadí na zadok, no opak bol pravdou. Takže pokora a skromnosť áno, ale tiež nebáť sa byť čestne a zdravo sebavedomý, napríklad na to, že pochádzame zo Slovenska.

⬤ Trávite v Púchove viac času ako pred dvomi či tromi rokmi. Neľutujete?

V tejto chvíli je to asi optický jav. Mimoriadne veľa cestujem a vždy usmerňujem cestu cez moje rodné mesto. Ročne strávim aj 500 hodín v lietadle a 80 000 kilometrov a aute. Poznám veľa krajín a miest sveta, ale Púchov je pre mňa vždy štart a cieľ.

---