Cez fašiangy je všetko naopak

Fašiangami možno vo všeobecnosti nazvať obdobie medzi Troma kráľmi a Popolcovou stredou, ktoré predstavuje prechod medzi zimou a jarou. Fašiangy sa končia presne štyridsať dní pred Veľ- kou nocou – tá je každoročne závislá od lunárneho cyklu a jarnej rovnodennosti, keďže pripadá na prvú nedeľu po splne, ktorý po jarnej rovnodennosti nasleduje. Popolcová streda prichádza tento rok neskoro – až 6. marca 2019, a tak na zábavu a hodovanie je množstvo času.

Podľa prameňov z Veľkej Moravy sa u nás v deviatom storočí pre toto obdobie používalo označenie „mjasopust“. Kým v Čechách sa „masopust“ zachoval, na Slovensku sa udomácnil termín „faschang“ (v nemčine pôvodne označoval nápoj, ktorý sa pil pred pôstom). Vo fašiangových zvykoch sa okrem mnohých ďalších odkrývajú aj prvky antických náboženských slávností, ktoré súviseli s oslavou Dionýza, boha úrody a plodnosti. Tie boli charakteristické neviazanou zábavou, veselosťou a hlučnosťou. Odkaz v nich zanechala aj rímska kultúra a jej „dii parentes“ (dni rodičov, predkov), počas ktorých sa na hroby mŕtvych kládlo jedlo a robili sa obrady v maskách.

Zaujímavosťou je, že fašiangy boli obdobím svadieb – všetci tí, ktorým sa počas roka nepodarilo nájsť si partnera sa stali terčom všeobecného posmechu. Dievčatám, ktoré zostali „naocot“, vešali pri tanci na chrbát slamenú figúrku alebo darovali staré hrnce. Počas Fašiangov bola práve z tohto dôvodu príznačnou aj zvýšená aktivita žien s cieľom vydať sa.

Keďže počas roka platil aj rodový stereotyp, podľa ktorého ženy nesmeli piť, cez Fašiangy dochádzalo k jeho absolútnemu narušeniu. Ženy sa stretávali v krčmách alebo tzv. „kúdelných chyžiach“, kde sa vo veľkom opíjali a oddávali zábave. Popritom nezabúdali vyskakovať do výšky, prípadne zoskakovať zo stola – tieto úkony mali zabezpečiť úrodu vysokého ľanu a konope.

Okrem svadieb boli fašiangy i časom zabíjačiek, ktoré sprevádzali početné hry, zábavy, obchôdzky maškár a muzík po dedine. Pre toto obdobie bola príznačná veselosť, uvoľnené mravy a dôraz na jedenie a pitie – platilo pritom pravidlo, že kto sa dobre nenaje na fašiangy, bude po zvyšok roka hladovať. Jedlá boli mäsité a mastné – v jedálničku viedla najmä slanina, klobásy ale aj vysmážané šišky, fánky a pampúchy, bohatstvo jedál malo zároveň blahodárne pôsobiť v nastávajúcom hospodárskom roku.

Najcharakteristickejším znakom fašiangov je tzv. „svet naopak“. V stredoveku, ktorý bol na jednej strane prísne asketický a na strane druhej zase spojený s bezuzdným užívaním si života po všetkých jeho stránkach, bolo normálne, ak sa ľudia snažili čo najlepšie „využiť“ obdobie pred nadchádzajúcim a prísnym pôstom práve parodovaním vtedajšieho, cirkvou propagovaného spôsobu života. Vo veľkom sa jedlo a pilo, platil zákaz akýchkoľvek prác a povolená bola len zábava.

Fašiangy boli obdobím, kedy bolo všetko dovolené, neplatili žiadne zákazy ani rozkazy vyššie postavených členov spoločnosti – typickým bolo totiž aj porušovanie spoločenských rozdielov, ktoré ľudí delili na bohatých a chudobných, starých či mladých, mužov alebo ženy. Prevládalo všeobecné veselie, počas ktorého bolo možné a aj dovolené úplne všetko – práve počas fašiangov mohlo dojsť k situácii, že sa v krčme pri jednom stole zabávali chudobní sedliaci spolu s bohatými pánmi.

Parodovali sa oficiálne ceremónie (svadby, pohreby), povolania ( richtár, pán, mäsiar), ale aj činnosti (žobranie), či ľudské telesné a psychické odchýlky. Atribútmi hojnosti boli šable a ražne (falické a plodonosné symboly) na ktoré sa napichovala výslužka (napr. slanina, klobásy). K zvýšenej prítomnosti „erotična“ počas fašiangov odkazuje napríklad pichanie žien ježovinou pod sukňami, či ich váľanie v snehu. Tradičnými maskami s podobným významom sú masky medveďa, kozy či turoňa, ktoré symbolizujú plodnosť. Vo fašiangovom repertoári nechýbali ani masky „prespaniek“, či tzv. „transvestijné“ masky, kedy sa ženy prezliekali za mužov a naopak.

Spôsoby prežívania fašiangov na dedinách a v mestách sa do značnej miery líšia. Pokiaľ bola na dedinách hlavným organizátorom zábav mládež, v mestách to boli najmä remeselnícke cechy a tovariši. Pre dedinské prostredie boli typické aj obchôdzky mládencov, ktorí počas nich koledovali a boli odmeňovaní slaninou, klobásou či údeným mäsom. V obchôdzkach bol dominantný magický princíp priania istého prospechu alebo ochrany pred nepriaznivými vplyvmi, ktorý bol prítomný v niektorej zložke obradu – piesňach, vinšoch, úkonoch či maskách.

Fašiangy boli v zásade aj koncom priadkovej „sezóny“, dievčatá teda v ich závere doniesli gazdinej, ktorá im počas priadok prepožičala izbu, na dôkaz vďaky koláče z kysnutého cesta, výslužky na spoločné posedenia donášali aj mládenci.

Z okolia Krupiny a slovenských obcí na území severného Maďarska sa zachovala spomienka na „hru o umrlcovi“, ktorá poukazuje práve na komično a istú mravnú uvoľnenosť typickú pre toto obdobie. Na improvizované máry položili ženy figurínu muža, ktorú zakryli plachtou. Jedna z nich predstavovala vdovu, ďalšia učiteľa, iné zase plačky, či siroty. Žena – vdova začala nariekať, pričom používala rôzne dvojzmyselné narážky – odtiahla z figuríny plachtu tak, aby bolo vidieť napodobeninu falusu, pričom vychvaľovala mužnosť nebohého a oplakávala svoju stratu. Máry v figurínou nakoniec ženy nosili po celej dedine, v závere s ňou prišli do krčmy, kde sa konali zábavy.

Podľa súvekých záznamov patril k najvýznamnejším organizátorom fašiangových zábav v mestách práve cech mäsiarov, každý z cechov mal však svoj tradičný spôsob „prezentácie“, ktorou sa snažil vydobyť si priazeň divákov. Neoddeliteľnou súčasťou zábavy boli i tzv. „iniciačné“ rituály, počas ktorých dochádzalo k povyšovaniu učňov na tovarišov, tovarišov na majstrov atď. Iniciačné rituály mäsiarov sprevádzalo napríklad povinné kúpanie učňov v dvoch kadiach plných čistej a špinavej vody, do ktorej pridali obsah hovädzích čriev.

Tieto miestami až drastické „krsty“, ktorých zmyslom bolo naučiť budúcich mäsiarov fyzickej zdatnosti a čistote práce po- stupne vyvolávali nevôľu divákov a koncom osemnásteho storočia zanikli. V tomto období zanikli aj „krsty“ garbiarskych učňov, ktorí museli pred preradením za tovarišov skočiť zo strechy na napnutú volskú kožu, ktorú držali majstri. Debnárski učni krútili obručami, mlynárski behali na chodúľoch, kožušníci zašili dvojho majstra do medvedej kože, vodili ho po meste na retiazke a nútili vystrájať rôzne kúsky.

Karnevalová fašiangová tradícia bola typická pre celú stredovekú Európu, v dnešnej dobe dochádza k oživovaniu fašiangových zvykov na dedinách a čiastočne aj v mestách.